Ako dať deťom korene aj krídla?

Momenty odchodu detí bývajú rôzne, často postupné, nie náhle - napríklad pri odchode na štúdium do iného mesta sa návraty domov síce obmedzia, no domov je ešte stále tam, kde sú rodičia. Aj sťahovanie o pár ulíc ďalej býva menej bolestivé - ak sú vzťahy rozumne pestované, nie je problém kedykoľvek sa stretávať. S pocitom, že dieťa sa o seba zrazu stará samo, sa však rodič tak či tak musí vyrovnať. A niekedy aj párkilometrová vzdialenosť urobí s duševným rozpoložením svoje.

Jana patrí do generácie rodičov, ktorí mali deti veľmi mladí. Po dvadsiatich troch rokoch spolužitia sa dcéra odsťahovala k partnerovi, o čosi neskôr odišiel syn za štúdiami do vzdialenejšieho mesta. Jana nemala ani päťdesiat, keď to na ňu doľahlo - manžel veľa času trávil v práci a ona sa zrazu ocitla doma častejšie sama. Najprv to vraj bolo šokujúce. Najviac jej chýbala dcéra, s ňou sa vždy veľa rozprávali a trávili spoločné chvíle. „Nechcela som, aby sa trápila preto, že sa cítim akási osamotená, tak som jej ani nič nehovorila. Našťastie, nebolo to až také nástojčivé, že by som z toho mala stavy úzkosti. Možno mi v tom pomáhal pes, ktorý doma ostal so mnou," hovorí Jana.

Mám veľkú pohodu

Dcéra vycítila, že mama má ťažšie obdobie. Častejšie jej telefonovala a chodila ju navštevovať - veď sa odsťahovala len neďaleko. Netrvalo dlho, a Jana si na nový štýl života zvykla. V práci prichádzala denne do kontaktu s mnohými ľuďmi, takže začala oceňovať výhody prázdneho bytu, ktorý mala častejšie celý pre seba. Zrazu stíha kopec kamarátok, má oveľa viac času na knižky, každé ráno si zacvičí, naďalej sa stará o psa, nemusí toľko variť ani nakupovať, ostáva jej aj viac peňazí. Tie potom rada investuje do rodinných výletov - všetci v rodine odjakživa radi lyžujú, a to je spôsob, ako si v dobrej atmosfére a zároveň pri aktívnom oddychu jeden druhého užijú. Raz za čas si s manželom dovolia výlet do zahraničia. „Mám veľkú pohodu," hovorí Jana, „keď ku mne niekto zo známych príde, rada sa s ním porozprávam, niečo dobré si dáme, alebo kedykoľvek odskočím k niekomu na návštevu."

Syn chodí domov raz za čas na víkend, vtedy, samozrejme, dobre a veľa navarí. S dcérou sa stretáva takmer každý deň, vo dvojici či so spoločnými známymi si zájdu na pivo a porozprávajú sa. V podobnom kontakte je Jana aj so svojou mamou, ktorá je v dôchodku a žije sama - rada u nej trávi víkendové dni a potom sa rovnako rada vracia domov. „Keď sa rodina zíde u nás, vždy sa teším, ale teším sa potom aj vtedy, keď odídu a ja mám opäť voľný priestor. Rodičia, ktorým deti odídu niekam ďaleko, podobnú situáciu asi prežívajú ťažšie. Ale ak človek nezanedbal svoje záujmy, určite sa to dá pohodovo zvládnuť."

Keď je odlet dramatický

„Hoci ekonomická situácia mladých často nie je ľahká, väčšina sa v dospelosti usiluje o samostatnosť a nezávislosť od rodičov," hovorí psychologička Hana Ševčíková. Často sú podľa nej možnosti veľmi obmedzené, no spolužitie s rodičmi pod jednou strechou vnímajú dospelé deti skôr ako prechodné riešenie. Z minulosti známe dvoj- či až trojgeneračné bývanie je vraj čím ďalej, tým menej zaužívané. „No tým, že deti čoraz častejšie odchádzajú za štúdiom či za prácou do zahraničia, dokonca si tam zakladajú rodiny, odlet z hniezda býva dramatickejší."

Vyzerá to byť zradné: tešíte sa, čo všetko budete môcť robiť a ako sa budete môcť venovať sebe, keď vás nebude viazať starostlivosť o deti, no stačí, že chvíľu nie ste s nimi, a zisťujete, ako vám chýbajú, ako sa o ne vlastne radi staráte, aj keď sú už dospelé. Môže vám prísť ľúto už to, že v puberte čoraz častejšie behajú za kamarátmi, alebo zrazu kopu času venujú svojim láskam. Je to vo vás.

Deti zapĺňajú život rodičom veľmi podstatne. Na druhej strane, utekajú od nich vlastne už od narodenia. „Prakticky už keď vaše dieťa začína robiť prvé kroky, vzďaľuje sa od vás, hoci len na maličké vzdialenosti. Odlučovanie vnímam ako istý proces, nie sek, ktorý sa udeje, keď sa dieťa jedného dňa naozaj odsťahuje. To je len zavŕšenie procesu. Na osamostatňovanie si rodič môže zvykať postupne," hovorí psychologička.

Horší prípad je, keď vzťah rodiča a dieťaťa je veľmi úzky a závislý. Vtedy rodič istým spôsobom vysiela dieťaťu signály, že nie je v poriadku, aby sa osamostatňovalo. Dieťa na určitej vlnovej dĺžke tieto signály vníma a ťažko si buduje pohodu a nezávislosť, hoci sa napríklad aj odsťahuje. Pre obe strany sa tak situácia komplikuje.

Svojou cestou

Odchod detí znamená pre rodičov veľkú zmenu, aj pri najlepšej vôli sa objaví záblesk pocitu osamelosti a vynorí sa otázka, čo s voľným časom. To sa môže stať rodičom, ktorí nežijú v páre, ale aj tým, ktorí žijú spolu. „Keď je pár počas odchodu dieťaťa spolu, môžu sa začať vyplavovať utlmené konflikty a prejaví sa vychladnutie vzťahu," upozorňuje Ševčíková.

Kým sú denne na scéne deti, všetko sa krúti okolo nich. Po ich odchode sa rodičia ocitnú zoči-voči partnerskému vzťahu, ktorý sa zrazu nedá obísť. Môžu zistiť, že ich manželstvo stratilo zmysel. Do popredia vystúpia potláčané nedorozumenia, a to je jednoznačná kríza vzťahu. V nejednom prípade prichádzajú na rad rozvody.

Často je to obdobie, keď si spravidla muži hľadajú mladšie partnerky a zmocní sa ich túžba založiť si novú rodinu. Je to dosť obvyklý jav, prevažne u mužov okolo päťdesiatky. Môže sa mu otvoriť nový svet, dokonca pocíti eufóriu a nájde v novej životnej etape satisfakciu. Veľkou záchranou môžu byť v takej chvíli vnúčatá, nemožno sa však na ne spoliehať ako na jediné riešenie.

Koníčky a práca

Niektorí ľudia počas rodičovstva úplne zabudnú, aký život viedli, kým deti nemali. Navyše, nejeden človek vhupne do manželstva skôr, než si v živote užije a potvrdí svoje záujmy a priority. Veľa závisí od toho, ako sa počas rodičovského obdobia - ktoré nie je vôbec krátke - vracia k vlastným koníčkom, akú má zaujímavú prácu, akých má priateľov. Vďaka týmto súčastiam po odchode dieťaťa akoby len pokračoval vo svojom živote, ktorý viedol predtým. „Je dôležité, aby rodičia popri deťoch mali vždy niečo svoje. Deti majú zažiť, že napríklad mama ide s kamoškou do kina, alebo zacvičiť si, či na angličtinu, že je rada v práci a podobne. To je pre dieťa dôležitý signál, že tiež bude môcť ísť svojou cestou," hovorí Ševčíková.

Púšťanie a opúšťanie

Napriek všeobecnému povedomiu o klasickom, kresťanskom modeli fungovania rodiny v našej spoločnosti, sú spolužitia rodičov a ich detí v praxi oveľa pestrejšie. Mnoho závisí od povahy, zdedených predpokladov, zaužívaných stereotypov či prehodnocovania vzťahových kvalít, či už vyzeráte navonok ako príkladná rodina, alebo nie.

Aj takzvaný moderný rodič môže v dieťati za každú cenu hľadať svoje nenaplnené ambície, alebo ho chorobne zaťaží tým, že od neho požaduje napríklad náhradu za neprítomného životného partnera. Syndróm prázdneho hniezda odráža vzťah rodičov a detí od samého začiatku, vyjadruje pnutie a rozdiel medzi púšťaním a opúšťaním, samotou a osamelosťou. „Na jednej strane je dôležité, aby dieťa cítilo pevnú väzbu, na druhej strane musí cítiť, že rodič je v pohode, aj keď sa ono púšťa svojím chodníčkom. Toto sa buduje od malička," hovorí Ševčíková.

Odchod je smutný vždy, aj pre dieťa, aj pre rodiča. Ale smútok patrí k životu a každý z nás má rôzne obdobia. Je fajn, keď dieťa cíti, že rodič má z jeho krokov radosť, a nie, že sa cíti byť opustený a ľutuje sa. Na prehodnotenie situácie však potrebuje čas. „Ja som napríklad teraz na materskej dovolenke," uvádza Hana Ševčíková, „veľmi som sa tešila na to, ako raz svoju dcéru odstavím, ako ju už nebudem dojčiť a trochu sa oslobodím. Keď k tomu došlo, bolo mi to ľúto. Napriek tomu mám radosť z každého jej samostatného kroku."

Výbava do života

Keď rodič situáciu nezvláda, deti si to často vyčítajú a kladú si za vinu, že odišli. Nepríjemná skúsenosť sa potom môže odraziť aj v ich novej rodine, ktorú si založili. Stále cítia za rodiča zodpovednosť a nevedia sa zbaviť pocitu, že sa bez ich pomoci nezaobíde. Komunikácia však nie je automatická, nezaručí ju žiadny papier ani zvyk. Preto je dôležité postupne pracovať na svojich krokoch k nezávislosti. „Oddelenie a neoddelenie sa od vlastných rodičov veľmi podstatne vplýva na problémy vo vzťahoch. Niektorí ľudia majú veľký problém oddeliť sa i od rodičov, ktorí už zomreli. Dokonca aj od rodičov, ktorých vnímajú ako zlých a majú s nimi konflikty. Stále ich s nimi spája nejaká krivda či hnev a nejakým spôsobom si vstupujú navzájom do života," vysvetľuje Ševčíková.

Deti potrebujú korene a krídla zároveň, a docieliť to sa niekedy zdá priam nemožné. Či túto výbavu dostanú, závisí od schopnosti rodičov byť samými sebou, či už žijú v partnerskom zväzku, alebo nie. Najdôležitejšie je svoj problém spoznať. Psychologička Hana Ševčíková hovorí, že ľudia často prichádzajú za psychológmi s celkom inak pomenovanými javmi - hovoria o depresii, o úzkosti, nie o ich príčine. Až postupne sa môže ukázať, že problém sa nie raz začína práve vo vzťahu rodič-dieťa.

Silné páky

„Aj v bežnom živote to ľudia riešia často okľukou," pripomína Ševčíková. Rodičia deťom nepovedia priamo, že im chýbajú, ale začnú sa povedzme sťažovať na rôzne zdravotné problémy, alebo majú neadekvátne požiadavky, telefonujú s každou maličkosťou, upozorňujú všemožne na to, že potrebujú pomoc, alebo deťom vyčítajú, že nechodia každú nedeľu na obed. Napriek tomu to neznamená, že by rodičia mali svoje pocity potláčať - práve to sa totiž odrazí na telesnom i

„Keď prišla tá chvíľa, bol som smutný. Zároveň som sa kdesi v kútiku srdca tešil, že moje deti sú už dospelé. Ale veru, aj som si vtedy poplakal. Zrazu som cítil, že ma nepotrebujú. Na druhej strane, keď po čase prišli a žiadali ma, aby som im opäť zasiahol do života, neurobil som to. Vnímal som to tak, že už majú svoj vlastný život. Myslím, že moja manželka to pociťovala podobne," hovorí o odlete svojich detí z hniezda psychológ Dušan Fabian. Spätne svoju situáciu hodnotí tak, že syndróm prázdneho hniezda bol dočasný stav. Deti sa domov vracajú aj so svojimi partnermi, dokonca s vnúčaťom. Hoci istá kríza v začiatkoch nastala, dopadla napokon tak dobre, že je to medzi ním a deťmi teraz ešte lepšie ako predtým.

Najslobodnejšie obdobie

„Každá kríza je aj šanca," vraví Fabian, „spolu so smútkom prišiel vlastne nový štýl života. Oprášil som svoje záľuby, začal som viac chodiť na chalupu, s manželkou sa tam radi meníme na sedliakov, ona okrem toho aj rada cestuje. Netrvalo to tak dlho, a v odlúčení od detí som našiel pozitívum - mám pocit najslobodnejšieho obdobia svojho života. Nemusím stále lietať okolo hniezda, mám čas na hobby, beriem si viac práce."

Prečo sa odlúčenie od detí musí spájať so smútkom, ktorý si v ich prítomnosti možno ani nevieme predstaviť? Odpoveď je jasná - lebo deti stmeľujú. Keď potom vyrastú, odídu do škôl, za prácou alebo uzavrú manželstvo, zrazu sa môže stať, že niet doma toho, kto by vás spájal s partnerom aj so svetom. Hneď vás premknú pocity neužitočnosti a prázdnoty. Prekonať ich nemusí byť ľahké, aj keď máte veľkú a fungujúcu rodinu. No ak sa vám v živote darí stretávať samého seba, určite je na čo sa tešiť.

Ste rodičmi dospelých detí. Zasiahol vás syndróm prázdneho hniezda?

Ctibor Bachratý, fotograf
Odchod detí z domu som nepocítil. Otec ma viedol od malička k tomu, že odísť z domu a osamostatniť sa je to najlepšie, čo môžem urobiť. Keď deti „vypadnú" v správny čas, s prázdnym hniezdom nie je problém. S mojimi deťmi - vlastnými aj nevlastnými - som aj po ich osamostatnení stále vo veľmi úzkom styku. Naše vzťahy sa ich odchodom skôr utužili. Napríklad dcéra Katka žije v Mexiku, ale o to radšej chodí teraz domov, hoci aj na celý mesiac. Navyše, dnes už existujú nielen telefóny, ale aj internet, skype, webová kamera, takže kontakt možno bohato udržiavať. Ale viem o prípadoch, kde to tak hladko neprebieha. Niektorí ľudia sa s odchodom svojich detí vyrovnávajú ťažšie. Keď môjmu kamarátovi odišli deti, prekvapilo ho to, nebol na to pripravený, ocitol sa v nečakanej situácii a upadal do depresie.

Daniela Kapitáňová, spisovateľka
Ten vtip určite poznáte. Kňaz, pravoslávny pop a rabín sa dohadujú, kedy sa začína život. Kňaz tvrdí, že po počatí, pop že po narodení. Na to rabín povie: „Život sa začína, keď deti doštudujú a odídu z domu."
Páči sa mi to. Ale ešte viac by sa mi páčila myšlienka, keby som vedela, že v čase, keď moja dcéra definitívne odletí z hniezda, budem solventná a zdravá a nebudem ju musieť za tie krídla ťahať nazad. Pretože inak chutí smútok, keď mama nostalgicky zaspomína na prvého macíka, s ktorým sa jej dieťa hralo, a inak, keď jej nemá kto nakúpiť. Takže opakujem: dúfam, že keď ma prázdne hniezdo zasiahne, budem v poriadku, aby som si ho mohla vychutnať. Ako ten múdry rabín.

Laco Teren, výtvarník
Máme s Táňou už dospelé deti, ale stále žijeme spolu pod jednou strechou. Dokonca u nás občas prebýva aj synova priateľka. Myslím, že tradíciu takéhoto spolužitia mám zdedenú aj od mojich rodičov. Až do ich smrti sme boli veľmi často spolu, stretávali sme sa minimálne raz do týždňa a boli sme pomerne veľká rodina. Nebojím sa chvíle, keď moje deti z domu odídu, ale priznávam, že som na ne veľmi naviazaný. Vždy, keď som niekde v zahraničí, už po pár dňoch mi chýbajú a som nešťastný, že ich nevidím, alebo mi je ľúto, že neprežívajú to pekné so mnou. Na druhej strane, keďže sú už veľké, môžeme si s Táňou dovoliť odcestovať aj na celý mesiac. Nie že by naše deti nerady cestovali, ale nemajú potrebu byť z domu dlhodobo preč. A ani my, rodičia, ich nikam neženieme. Keďže obaja študujú, nie sú ešte ekonomicky úplne nezávislí. Nie sú prinútení zarábať, ale vedia si už privyrobiť. Aj u mojich rodičov to tak bolo, a nehanbím sa za to - bol som z celkom dobre situovanej rodiny a veľmi dlho ma podporovali. Takže to považujem za celkom normálne. Boli časy, keď som si myslel, že dokážem žiť všelikde inde, len nie doma, no nakoniec vždy prišlo na Werichove slová - pred sebou človek nikam neutečie. Viacgeneračné bývanie by síce v našom byte nebolo reálne, ale ak by sa dalo, určite by som bol rád, keby sme s deťmi bývali v budúcnosti blízko seba, možno aj v jednom dome.