SME
Streda, 28. október, 2020 | Meniny má DobromilaKrížovkyKrížovky

Lekárka Michaela Mečiaková: Som vďačná za to, čo mám

Pomáhala zachraňovať pacientov v Sudáne, Keni, Ugande, Burundi a najnovšie aj v zemetrasením postihnutom Haiti. Za posledné roky videla viac utrpenia ako väčšina z nás za celý život.




Koľko času ste strávili na Haiti?


Prišla som tam dva týždne po zemetrasení s tímom profesora Vladimíra Krčméryho z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety. Vystriedali sme kolegov, ktorí v hlavnom meste postavili bezprostredne po zemetrasení poľnú nemocnicu. Po desiatich dňoch nás vymenili ďalší zdravotníci. Striedanie humanitárnych pracovníkov je nevyhnutné, aby mohli lekári, ktorí sú vystavení veľkej záťaži, podávať stopercentný výkon. Väčšina z nás bola pacientom k dispozícii od rána do večera a keď bolo treba, ošetrovali sme aj v noci.


Aké boli vaše prvé dojmy z miesta?

Leteli sme do Santa Dominga v Dominikánskej republike, odkiaľ sme sa odviezli taxíkom do hlavného mesta Haiti Port-au-Prince, kde sme pôsobili. Na hranici vládol chaos, stovky humanitárnych pracovníkov prechádzali z jedného štátu do druhého bez toho, aby tam bola akákoľvek pasová alebo colná kontrola.

Ako to momentálne vyzerá v hlavnom meste Haiti? Spamätali sa už tamojší obyvatelia z najhoršieho?

Po dvoch týždňoch od katastrofy vyzeralo mesto, akoby ho zničilo zemetrasenie len pred nieľkokými hodinami. Škody boli enormné, najmä preto, že pri projektovaní stavieb nikto nerátal s takouto prírodnou katastrofou. Ľudia sa boja vrátiť do svojich domovov, lebo nikto obr_03.jpgnevie, či ešte nepríde ďalšia vlna otrasov. A tak všetci bývajú vo svojich záhradkách, len tak pod plachtami. Situácia bude ešte ťažšia, keď sa onedlho začne obdobie dažďov.

V akých podmienkach ste pracovali?

Nemocnica St. Damian, pod záštitou ktorej sme pôsobili, bola poškodená len čiastočne, takže sa v nej dalo normálne fungovať. Až na to, že počet pacientov mnohonásobne prevyšoval jej zvyčajnú kapacitu. Náš prvý tím postavil v teréne mobilné kliniky, v rámci ktorých fungovali pediatrická, interná, chirurgická a gynekologická ambulantná starostlivosť s možnosťou hospitalizácie. Náš tím pracoval v dvoch mobilných klinikách - v Quisqueya (hneď pri ruinách lekárskej fakulty) a v Cité de Solei, ktorá je preslávená vysokou kriminalitou a bieli sa tam inak nikdy nedostanú. Bývali sme v stanoch v blízkosti nemocnice.

Bývať v takýchto provizórnych podmienkach s obmedzenou hygienou musí byť pre ženu dosť náročné.

Pre mňa ani nie. Zažila som už aj ťažšie podmienky, napríklad na niektorých miestach v Afrike. Okrem toho, keď človek vidí, ako žijú okolo neho zemetrasením postihnutí ľudia, tak má pocit, že býva priam nadštandardne.

Ako anestéziologička ste pracovali pri operáciách. Je rozdiel robiť chirurgický zákrok na Haiti a u nás?

V poľných podmenkach na Haiti má chirurg k dispozícii len minimum nástrojov. Ak napríklad v kritickom okamihu zistí, že mu chýba potrebný inštrument, nezostáva mu nič iné, než improvizovať. Preto aj veľmi schopný lekár, ktorý doma s perfektným vybavením a početným tímom asistentov dokáže zázraky, môže naraziť na problémy. Ani pre nás, anesteziológov, to nie je ľahké. Väčšinou nemáme k dispozícii potrebné prístroje, chýbajú nám monitory, na ktorých by sme mohli sledovať vitálne funkcie pacienta, takže sa musíme často riadiť len klinickými príznakmi, sledovať, ako organizmus reaguje a podľa toho konať.

Zblížili ste sa s niektorými pacientami?

Veľmi na mňa zapôsobil rozhovor s matkou švorročného dievčatka, ktoré sa k nám dostalo so zlomeninou stehennej kosti. Keďže od úrazu uplynuli už dva týždne, kosť bola zle zrastená, zlomeninu bolo treba znovu otvoriť a nechať nanovo zrásť. Rekonvalescencia malej pacientky trvala dosť dlho, takže som mala čas poznať nielen ju, ale aj jej matku. Povedala mi, že pred zemetrasením mala päť detí. Dievčatko bolo jediné z nich, ktoré prežilo.

Dá sa vôbec prežiť so zdravým rozumom takú tragédiu?

To, ako sa ľudia vyrovnávajú s nešťastím, je veľmi individuálne. Videla som pacientov ako naprázdno civeli pred seba, odmietali jesť a spolupracovať s lekármi. Niektorí z nich boli po amputáciách, stratili blízkych príbuzných a väčšinou nevedeli, kam pôjdu po prepustení z nemocnice. To, čo z nich vyžarovalo, bola beznádej. Ale na druhej strane som sa stretla aj s veľmi silnými ľuďmi, ktorí sa už krátko po zemetrasení vrátili k svojmu bežnému spôsobu života.

Jedným z nich bol napríklad riaditeľ nemocnice, kde som pracovala - americký lekár a kňaz. Po katastrofe pochoval svojich blízkych príbuzných, medzi nimi aj matku. Osobná tragédia ho však nezlomila, pracoval zo všetkých síl, aby pomohol tým, ktorí prežili. Nielen ako lekár, ale aj po duchovnej stránke. Keďže bol priamym účastníkom nešťastia, jeho každodenné ranné kázne boli veľmi oslovujúce. Takto sa môže k ľuďom prihovárať len kňaz, ktorý im skutočne rozumie.

Aké náboženstvo je tam najviac rozšírené?

Asi 80 % obyvateľstva sú kresťania, ale mnoho obyvateľov praktizuje aj woodoo, čo komplikuje situáciu pri pochovávaní mŕtvych v masových hroboch. Na vlastné oči som videla skupinku ľudí, ktorí niesli bezhlavé telo príbuzného, aby ho mohli pochovať podľa svojich tradícií. Veria totiž, že ak človek nemá po smrti riadny pohrebný obrad, nenájde v záhrobí pokoj a vráti sa na tento svet ako zombie.

Myslíte si, že miestni obyvatelia majú vôbec nádej, že sa niekedy opäť dostanú k svojmu normálnemu spôsobu života?

Ťažko povedať. S katastrofou porovnateľného rozmeru by mala čo robiť aj vyspelá krajina ako Japonsko. Haiti nemá, samozrejme, veľmi optimistické vyhliadky do budúcnosti. Miestne problémy si vyžadujú globálne riešenie a ťažko povedať, či sa na to nájdu prostriedky, snaha a ochotní ľudia z mnohých oblastí. V krajine chýba technické vybavenie na odstránenie následkov zemetrasenia, inžinierske siete, infraštruktúra nevyhnutná na pokrytie základných potrieb obyvateľstva.

Necítite beznádej, keď vidíte, že nemôžete zmeniť miestne pomery k lepšiemu?

Snažím sa sústrediť len na to, čo môžem urobiť ako lekárka a vravím si pritom, že každé, i tie moje neveľmi skúsené ruky, môžu byť užitočné.

Kedy ste sa vlastne rozhodli pre prácu v humanitárnych misiách?

V podstate to bol môj detský sen a tak trocha aj motivácia, prečo som išla študovať medicínu. Ako vysokoškoláčka som sa dostala cez obr_02.jpgHnutie kresťanských spoločenstiev detí a Dobrú Novinu do Kene, kde sme pomáhali deťom z ulice. Tam som po prvýkrát spoznala projekty profesora Krčméryho. Prostredníctvom neho som mala neskôr možnosť zúčastniť sa na viacerých misiách ako lekárka.

Čo hovorili na vaše rozhodnutie rodičia a známi?

Rodiča boli spočiatku zaskočení, ale napokon mi povedali, že mám robiť to, čo ma napĺňa. Svoj názor nezmenili ani potom, čo som v Afrike prekonala maláriu a týfus. Človek, ktorý sa rozhodne pre humanitárnu pomoc, musí s podobnými situáciami rátať.

Na svojich misiách sa zrejme často stretávate so smrťou...

Áno, a prišla som pritom na jednu zvláštnu vec. Že v oblastiach, kde sú ľudské životy viac ohrozené, má umieranie inú hodnotu ako u nás. Smrť sa tam neberie ako tragédia, ale ako prirodzená súčasť života. Napríklad úmrtnosť detí do piatich rokov je v rozvojových krajinách veľmi vysoká, a je tak pre mnohých „normálnou" záležitosťou. Samozrejme, matka, ktorej v rukách zomrie dieťa, smúti a narieka s ňou celá rodina. Ale nikto to neberie ako drámu, ľudia jednoducho žijú ďalej.

Dá sa vôbec zvyknúť na utrpenie?

Na niektoré veci si zvyknete, na iné nie. Je podľa mňa normálne, že s ľuďmi, ktorých ošetrujete, súcitite. V opačnom prípade by ste pracovali len ako stroj. Mne táto skúsenosť dala veľa. Naučila som sa inak vnímať život, ktorý mám doma. Dnes viem, že si vlastne žijem veľmi dobre, že mám všetko, čo potrebujem. A že tento pocit nesúvisí s veľkosťou bohatstva, ktoré vlastníte. V jednom slume v Nairobi som stretla ženu, ktorá žije v domčeku pozbíjanom z kusov plechu, sama s deťmi, lebo manžel ju opustil. Nemôžem na ňu zabudnúť, na radosť, nadšenie a vďačnosť, ktoré sa jej zračili v očiach. Tvrdila, že Boh sa o ňu nesmierne stará. Veď má strechu nad hlavou a radosť z detí - čo viac by si mohla priať?

Michaela Mečiaková (28)
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pracovala na Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny v Martine. Momentálne pracuje na Klinike detskej anestéziologie a intenzívnej medicíny v Bratislave. Zúčastnila sa na humanitárnych projektoch Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety v Keni, Burundi, Ugande, južnom Sudáne a na Haiti.
Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Žena

Inzercia - Tlačové správy

  1. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  2. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  3. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  4. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  6. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Pomáhajte čítaním
  9. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  10. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  1. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  2. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  3. Neodkladajte pre koronavírus vyšetrenie svojich očí
  4. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  5. Vynovená predajňa v Smrdákoch
  6. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Pandémia spomaľuje inovácie. Spoločnosti šetria
  9. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  10. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 32 037
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 23 271
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 20 500
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 16 963
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 13 699
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 665
  7. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 857
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 764
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 627
  10. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 8 957
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Testovanie nielen môže bolieť, ale možno sa pri čakaní naň nakaziť. Ilustračná fotografia.
Dobré ráno

Dobré ráno: Monika Jankovská sa chce dohodnúť s políciou

Štátna tajomníčka zrejme chce spolupracovať.

Podcast Dobré Ráno.
Stĺpček Zuzany Kepplovej

Vždy sa dá počítať s vypätím všetkých síl

Krajčí počas testovania videl "silného ducha slovenského národa".

Minister obrany Jaroslav Naď (OĽaNO) počas návštevy odberného miesta. v obci Nižná v okrese Tvrdošín.
Minister obrany Jaroslav Naď.

Neprehliadnite tiež

Priestor len pár metrov štvorcových. Drobné domy sú veľký fenomén

Tiny houses sú podľa mnohých výhodnejšie ako hypotéka či garsónka.

Prvý "tiny house" na Slovensku, ktorý postavili Barbora a Tibor Bogdanovci.
Seriál o farbách (7. diel)

Legendy o čiernych zvieratách: Mačky odoženú zlé sily, slovanský zmok nosí majetok

Kedy znamená čierna farba dobré správy?

Čierna mačka nenosí vždy iba smolu.

Štyridsať vecí, ktoré môžete robiť doma v čase izolácie

Čím vyplniť čas, keď človek nesmie nikam chodiť?

Ilustračné foto.
Kristen Welkerová pred diskusiou