elila do Vancouvru, aby mohla podporiť Slovákov v súboji o postup...
Aj v Kazachstane máte takú dlhú zimu?
Tu na Slovensku je predsa teplúčko! V Kazachstane je teraz mínus 30 stupňov a ráno sa tam nedá ani len dýchať. Miestni študenti nechodili pre veľkú zimu dokonca ani do školy. Naše deti im mohli len ticho závidieť, pretože žiačikovia zahraničných škôl museli ísť na vyučovanie aj v tuhých mrazoch (smiech). Zima je v Kazachstane veľmi dlhá, jar a jeseň prakticky nemáme a len čo sa skončia mrazy, po chvíli nastúpia štyridsaťstupňové horúčavy.
Väčšina ľudí si pod touto krajinou predstaví obrovskú step, zopár miest so socialistickou architektúrou a reportéra Borata...
Je to krajina extrémov, na jednej strane sú tam vyblýskané ulice s luxusnými obchodmi a autami, no hneď za rohom strašia polorozpadnuté štvrte s chudobnými chatrčami. Kedysi bola hlavným mestom historická Alma-Ata, no prezident Nazarbajev ho presídlil do mesta Astana, kde sa buduje nové ultramoderné centrum s megalomanskými presklennými stavbami. Veľká časť obyvateľov býva stále v klasických komunistických panelákoch, my bývame v novom meste s množstvom obchodných centier a zábavných parkov pre deti.
A akí sú miestni obyvatelia?
Hovoria po rusky a kazašsky, čo je vraj zmes pätnástich jazykov, ako mi prezradil jeden taxikár. Ženy vo vedúcich pozíciách veľmi nevidieť, väčšinou sú doma s deťmi a zarábať chodia muži. Kazaši sú dosť odmeraní, ledva sa pozdravia. Dosť ma prekvapil aj ich vzťah k domácim miláčikom, hlavne psom. V ich očiach je to túlavé zviera, ktoré patrí na ulicu, a nie do bytu. Členom našej rodiny je aj labrador Ali, pre ktorého som zažila zopár nepríjemností, pretože ľudia majú pred psíkmi dosť veľký rešpekt a chcú, aby boli všade s náhubkami.
Do Kazachstanu ste sa presunuli zo slnečnej Floridy. Dlho ste zvažovali prestup do iného hokejového klubu?
Chvíľu sme aj špekulovali, či nečakať na inú príležitosť. Nakoniec sme sa rozhodli, že vyčkávanie nemá zmysel, lepšie ponuky už možno neprídu a deti už aj tak musia nastúpiť do školy. Takže sme sa pobalili a z 30-stupňových horúčav sme sa zrazu ocitli v 30-stupňovom mraze. Nakoniec to dopadlo celkom dobre a Kazachstan príjemne prekvapil. Je nás tam niekoľko hráčskych rodín zo zahraničia, spolu bývame v jednom obrovskom dome, navzájom si rozumieme a je nám fajn.
Ako prežívajú sťahovanie vaše tri deti?
Tí mladší sa zatiaľ prispôsobia ľahko. Horšie je to s Kali, ktorá bude mať deväť rokov a nových kamarátov si hľadá ťažšie. Niektoré prestupy sú však náročné aj pre nás. Jednoduché to nebolo napríklad vtedy, keď sme sa dozvedeli, že z Los Angeles, kde nám bolo naozaj skvele, prechádzame do Bostonu. Niekedy hráčov presúvajú ako balíky, zrazu sa niekde rozhodne, že dvaja pôjdu sem a dvaja tam a my s tým veľa nezmôžeme.
Manželka hokejistu musí byť asi nomádsky typ, ak chce udržať rodinu pokope...
Je to tak, so sťahovaním treba jednoducho rátať a zvyknúť si naň. Niekde je lepšie a niekde horšie, ale na druhej strane, ak by som všetko porovnávala s Floridou a na ostatné mestá len nadávala, tak si veľmi nepomôžem. V živote by mi nenapadlo, že budem bývať v Kazachstane, ale nakoniec je to lepšie, ako som si myslela.
Čo robíte, keď je Jozef na zápasoch?
O môj celodenný program sa starajú predovšetkým deti. Ráno ich treba odprevadiť do školy, nakúpiť, navariť, medzitým ísť von so ppsom, vyzdvihnúť deti, urobiť s nimi úlohy, rozvoziť ich na tréningy. Teraz sa práve tešíme, pretože nám konečne otvorili metro, kde nakúpime všetko pod jednou strechou a dostaneme tu aj potraviny, ktoré sme predtým zháňali len ťažko.
Napríklad také kurča sa v obchodoch vyskytlo len veľmi zriedkavo, pretože Kazaši konzumujú hlavne konské, baranie, jahňacie a hovädzie mäso. Len naše kamarátky z Ameriky boli trochu prekvapené, keď našli v kuracích prsiach kosť, z domu boli totiž zvyknuté, že je všetko vykostené a pripravené rovno do mikrovlnky (smiech).
Takže smutno vám veľmi nie je.
Rozhodne nie, na takýto luxus mi veľa času nezostáva. Teraz mám navyše k dispozícii internet so skypom, takže so svojimi blízkymi som kedykoľvek v kontakte.
Odišli by ste za manželom hocikde?
Aj na kraj sveta. Teda, ak by tam bola pre deti medzinárodná škola s vyučovaním v angličtine...
A čo vlastná kariéra? Neťahá vás urobiť si vysokú školu, začať s nejakým biznisom?
Úprimne? Nie som veľká karieristka. Na Slovensku som pôvodne rozmýšľala nad ďalším štúdiom na pedagogickej fakulte, no stretla som Jožiho a išla som za svojou láskou do sveta. Postupne prišli deti a všetko ostatné muselo ísť bokom. Zatiaľ mi úplne stačí byť domácou paňou, dokonca uvažujeme nad bábätkom číslo štyri! Ešte to však nevieme naisto, všetko závisí od toho, či už budeme usadení.
Ako ste sa vlastne zoznámili?
Uf, to bolo veľmi dávno! Manželmi sme necelých jedenásť rokov, ale spolu to ťaháme už dobrých sedemnásť-osemnásť rokov. Spoznali sme sa v Nitre, chvíľu sme po sebe pokukovali, až ma raz odprevadil domov z jednej oslavy, pretože som mala len pätnásť rokov a musela som byť doma o desiatej večer. Na rozlúčku sme si dali pusu, a ani sme nevedeli ako, začali sme spolu chodiť. Joži vtedy hral v hokejovom tíme v Nemecku, takže sme si dlho písali len listy. Tri-štyri roky sme mali len vzťah na diaľku a predstavte si, vydržalo nám to. No hneď, ako som ukončila gymnázium, vybrala som sa za ním do Bostonu.
Čo hovorili rodičia na vzťah s Jozefom?
Keď sa mamina dozvedela, s kým chodím, najskôr zareagovala: „Preboha, s hokejistom?" Ale keď spoznala Jožiho, zrejme usúdila, že on teda nie je hokejista, akého mala na mysli, a na všetky obavy zabudla. Jožino je totiž tichý a veľmi skromný chalanisko.
Len mi nepovedzte, že hokejista vie byť aj nežným džentlmenom.
Jasné, že vie! On je dokonca občas hanblivý, ale to tam radšej nepíšte, lebo sa bude hanbiť ešte viac a nebude sa so mnou baviť (smiech)! Neviem, čím to je, ale tí hokejisti, ktorých poznám, sú všetci milí a pohodoví.
Vážne? Pretože, keď ich sledujem pri nejakých zápasoch, tak to tak nevyzerá!
To naozaj nie, vtedy sú v práci a musia byť drsnými bojovníkmi. Ale v momente, keď si zložia všetky tie objemné chrániče, vykľujú sa z nich úplne normálni ľudia.
A čo hokejisti a ženy? Hovorí sa o nich, že sú prelietaví. Je to pravda?
Čo ja viem? Prelietaví sú určite, pretože stále cestujú (smiech). Ale či striedajú vzťahy? Možno tí nezadaní, ktorí si svoju lásku zatiaľ len hľadajú... Ale len čo nájdu „tú pravú", stanú sa z nich poslušní manželia a otcovia rodín.
Nemáte o svojho muža strach, že sa počas zápasu zraní?
Nikto nevie, čo sa môže stať - a stalo sa už všeličo, aj prípady, že hráči utŕžili na pohľad banálne zranenie a neskôr sa to skončilo smrťou. Aj Jozef mal prednedávnom problémy s nedostatočnou liečbou kazašských lekárov. V istých momentoch sme dokonca nevedeli, či na ľade definitívne nekončí. Napriek tomu, že nepatrí medzi bitkárov na ľade a dáva si omnoho väčší pozor, od tých čias sa mi pozerá na zápasy o dosť ťažšie.
Takže sa vám zatiaľ nestalo, že by ste sledovali, ako ho odnášajú na nosidlách.
Našťastie, toto som zatiaľ nezažila (hlasné zaklopanie na drevený stolík). Jozef mal už zranené rameno, zlomenú sánku a všeličo ďalšie, ale dá sa povedať, že vzhľadom na takú dlhú kariéru sa mu vážne zranenia v podstate vyhýbajú. Našťastie. Asi najvážnejšia situácia nastala, keď hrával v Los Angeles, počas zápasu mal narazené obličky a hneď ho brali do nemocnice. Keďže sme boli s jeho rodičmi priamo v hľadisku, okamžite sme mohli vyraziť za ním. Aj preto som najradšej, keď sledujem súboj priamo na štadióne. Pri televíznej obrazovke sa cítim omnoho bezbrannejšie.
Aké je to - byť manželkou hokejistu?
Pokiaľ neboli deti, užívali sme si to. Neustále sme cestovali, spoznávali nové mestá, jazyky, ľudí, jednoducho paráda. Neskôr začne ísť hokej na úkor rodiny, pretože manžel musí byť na ľade pomerne často. Takýto život vyžaduje veľa obiet...a väčšinou je to obeta manželky. Najmä kvôli deťom by však nezaškodilo, keby sme sa konečne usadili.
Plánujete niekde zakotviť?
Najradšej na Slovensku, kde sú naše rodiny a deti tu majú svojich kamarátov. Ideálne by bolo, keby sme bývali trebárs v Nitre a jeden alebo dva mesiace do roka by sme strávili niekde na letnom dome...Vidíte, rozprávam o tom, ako sa usadíme, a pritom už plánujem ďalšie cesty! (smiech). Narodila sa v Nitre. V prvom ročníku gymnázia sa zoznámila s hokejistom Jozefom Stümpelom a hneď po ukončení štúdia za ním odletela do Ameriky. Štyri roky spolu strávili v Bostone, neskôr putovali do Los Angeles, Bostonu a opäť do LA, jeden rok prežili v Prahe, tri roky na Floride. V súčasnosti žijú druhý rok v Kazachstane, kde jej manžel pôsobí v klube Barys Astana. Spolu vychovávajú tri deti - osemročnú Kali, šesťročného Olivera a štvorročnú Freu.
Martina Stümpel (33)
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
