Dana Sladká-Müllerová: Deti potrebujú cítiť oporu

Pochádzate zo známej rodiny Müllerovcov, čo vás s ňou najviac spája? Narodila sa v Bratislave. Je sestrou herca Vlada Müllera a tetou speváka Richarda Müllera. Pôsobila ako stredoškolská učiteľka. Vyštudovala estetiku a etiku na UK a odbor sociálnej práce na univerzite stredného veku. Po smrti manžela v roku 2003 začala ako dobrovoľníčka spolupracovať s organizáciou Úsmev ako dar. Má na starosti Linku pre budúcnosť v rámci programu SOS. Snaží sa pomáhať odchovancom detských domovov, slobodným matkám a ľuďom, ktorí sa ocitnú bez prostriedkov na ulici. Na základe vlastných skúseností pripravuje knihu o osudoch detí odchovaných v detských domovoch.

Často sa spomína môj brat Vladko a synovec Richard, ale ja musím pripomenúť môjho otca, na ktorého sa trochu zabúda. Bol to úžasný pán, riaditeľ, knihovník a nakladateľ Slovenskej ligy, veľký džentlmen. Preto si dobre rozumel aj s mojím manželom. A pre brata bol osudovým človekom. Ako syn režimu nepohodlných rodičov dostal v päťdesiatych rokoch miestenku do bane v Ostrave. Náš otec šiel vtedy na konzervatórium, kde pôsobili páni Dibarbora, Zachar, Pántik a dohodol Vladovi talentové skúšky. Spravil ich, dostal sa do školy a namiesto baníka sa z neho stal dobrý herec. Vnukovi Rišovi dával tiež prvé lekcie z umenia.

Čo znamenal otec pre vás?

Obrovský charakter. Za to, aká som, vďačím práve jemu. Zo svojich charakterových a politických zásad nikdy nepoľavil a zakorenilo sa to aj v nás deťoch. Vlado možno mal chyby, ale mal aj charakter. Rovnako aj Richard má chyby, ale má charakter, čo sa prejavuje napríklad v jeho vzťahu k deťom. Müllerovci boli vždy veľmi tvrdohlaví muži a občas im chýbala pokora a schopnosť prejaviť voči druhému uznanie. Preto aj keď sa Vlado s otcom milovali, často do seba, obrazne povedané, narážali. Ja som sa to medzi nimi snažila stále urovnávať a stmeľovať ich. Pritom keď otecko zomrel, Vlado veľmi trpel. A podobne to bolo aj medzi ním a Richardom. Neviem to dodnes pochopiť. Je veľmi dôležité vedieť odpúšťať. Život by bol potom krajší.

Aké miesto zastávala vo vašom živote mama?

Naša mama bola dáma do voza i do koča. Spolu s otcom prežili päťdesiat rokov manželstva a boli pre mňa vzorom ohľadom partnerských vzťahov.

V programe SOS pracujete už šesť rokov. Ako ste sa k nemu dostali?

Postupom času mi odišli skoro všetci moji blízki. Najskôr mi zomrelo dieťa, potom mamička a otecko, veľký šok priniesla Vladova smrť a napokon mi zomrel aj manžel. Myslím však, že akási vyššia moc bola ku mne milosrdná, lebo všetci mi odchádzali z náručia. Keď už je osud naplnený a človek musí odísť, je úžasné, keď môžete byť v poslednej chvíli s ním. Po manželovej smrti som sa zavrela doma asi na pol roka. Nechcelo sa mi chodiť von, chcela som sa so smútkom vyrovnať sama. Ale potom som si povedala dosť. Cítila som, že sa mi dostalo veľa lásky, veľa milosti, a že je čas ju dávať ďalej. Nevedela som presne, čo by som chcela robiť, ale na jednej akcii som stretla Joga Mikloška z organizácie Úsmev ako dar. Vďaka nemu som začala robiť v programe SOS. Pomáhame deťom, ktoré vychádzajú z detských domovov a hľadajú v živote svoje miesto.

S niečím podobným ste predtým nemali skúsenosti. Aké boli vaše začiatky?

Sama som si začala budovať databázu kontaktov na ubytovne, zamestnávateľov a podobne. Kontaktujú ma deti, ktoré majú najrôznejšie problémy a ja sa im snažím nejako pomôcť. Už v prvý deň pôsobenia v SOS prišiel drogovo závislý človek, alkoholik, oblečený len vo svetri a v teniskách. Bola vtedy strašne silná zima a musela som mu pomôcť. Vedela som, že inak vonku zamrzne.

Takže poskytujete ako prvú pomoc hlavne ubytovanie a prácu?

To je základ. Keď človek nemá prácu, nemôže si zaplatiť ubytovanie, a keď nemá kde bývať, nemôže pracovať. Je to začarovaný kruh. Všetky deti z domovov začínali v rôznych malých výrobných podnikoch, ale nekončili tam. Udržiavala som a stále s nimi udržiavam kontakt a povzbudzujem ich v ďalšom živote. Je pre ne totiž veľmi potrebné, aby cítili, že majú za sebou niekoho, na koho sa môžu spoľahnúť, že niekomu na nich záleží. Potrebujú mať určitú istotu. Zároveň som však veľmi prísna. Mám pravidlo trikrát a dosť.

Čo to znamená?

Každému pomôžem tri razy. Viac nie. Mám napríklad troch chlapcov z Košíc. Dva razy som im zohnala dobré bývanie a prácu, ale namiesto toho, aby to využili a odrazili sa od dna, vybrali sa sami do Nemecka a potom do Anglicka s vidinou rýchleho zbohatnutia. Samozrejme, že ich tam vždy oklamali a okradli, takže nakoniec nemali ani na cestu domov a volali mi o pomoc. Potom sa mi na rok stratili, ale nedávno sa znova ozvali a potešili ma. V Košiciach predávajú Nota Bene a majú podnájom. Snažím sa týmto, vlastne už dospelákom vysvetliť, že práca je systematická činnosť a človeku chvíľu trvá, kým sa k niečomu dopracuje. Hneď sa z neho nestane mi-lionár. Oni sa radi vyhovárajú, že ako deti z domova majú skrátka taký život. Ja im však vravím, že je to pre nedostatok pevnej vôle. Nie sú zvyknutí na sebe pracovať.

Detský domov poskytne dieťaťu jedlo, strechu nad hlavou, ale to asi nestačí.

Deti sú absolútne nepripravené na samostatný život. Keď odchádzajú v osemnástich z domovov, dostanú 700 eur. Sú schopné ich minúť na mobil, tenisky, oblečenie, ubytovanie v hoteli, takže v priebehu pár dní ostanú celkom bez prostriedkov. Problém je v tom, že nevedia hospodáriť. Vidieť však rozdiel, keď si dieťa nájde v domove oporu v nejakej opatrovateľke. Aj keď ostáva po opustení domova rovnako stratené, má aspoň akúsi motiváciu zaradiť sa do spoločnosti. Pocit, že niekomu na vás záleží, je veľmi dôležitý.

Kde sa môžu tieto deti najčastejšie zamestnať?

K dispozícii sú nekvalifikované zamestnania ako sanitár alebo dokladanie tovaru v supermarketoch. Tí, ktorí majú nejaké vzdelanie, robia pomocných zdravotníkov. Niektorí sú aj bakalármi, napríklad v odbore sociálna práca. Pred krízou som mala aj kontakty na rôzne prevádzky na výrobu automobilových súčiastok. Ale teraz sú, bohužiaľ, možnosti dosť obmedzené. Deti z detských domovov sú doslova hodené do tvrdého života. Bývajú prví, ktorých prepúšťajú, aj keď solídne pracujú. Starám sa napríklad o Zdenka, ktorý vyštudoval konzervatórium, čo ho, samozrejme, teraz neuživí. Robí esbéeskára, ale musela som mu na začiatku pomôcť a zaplatiť 70 eur za vstupnú prehliadku.

To je napríklad jedna z mnohých vecí, ktoré bežne vybavujem. Stáva sa, že deti nemajú zdravotné poistenie, potrebujú vystaviť doklady, otvoriť si bankový účet, lekársku prehliadku a mnohé ďalšie veci, o ktoré sa nemuseli nikdy starať. Ale keď chcú začať normálne žiť, nepohnú sa bez nich. Práve pre tieto záležitosti som veľmi rada, že mi v ústrety vyšla spoločnosťEnel, ktorá pre nás vyčlenila nemalú sumu aj na takúto sociálnu výpomoc. Vďaka T-Mobilu mám zase bezplatnú linku, deti totiž často nemajú ani na jeden telefonát.

Aké ďalšie problémy riešite?

Niekedy ich treba učiť úplným základom. Chodievame si sadnúť do mesta skoro každý týždeň a učím ich tam aj stolovaniu a spoločenskému správaniu. A pritom majú okolo 20 - 25 rokov, takže žiadne malé deti. Mávajú aj rôzne psychické diagnózy a hlavne im chýbajú vôľové vlastnosti, ku ktorým sa ich snažím viesť. Niektorí sú drogovo závislí. Tých sa zase snažím presvedčiť, aby sa šli liečiť. Keď zistím, že niekto berie drogy, natvrdo mu poviem, čo si myslím. Aj teraz mám jeden podobný prípad - Maroša. Drogovať začal v poslednom ročníku obchodnej akadémie. Paradoxne za to mohli jeho praví rodičia. Začali mať o neho záujem, keď už bol dospelý, a tak sa s ním začali stretávať. Do kontaktu s drogami sa dostal práve kvôli nim. Musela som ho presvedčiť, že ak chce začať nový život a venovať sa malej dcérke, ktorú má, nemá inú možnosť, len sa z toho dostať. Nedávno sa mi ho podarilo umiestniť na Prednú Horu.

Hľadajú u vás pomoc len absolventi detských domovov?

Kdeže. Aj teraz pred Vianocami sa mi ozvala rodina s dvomi dcérami, ktorá ostala na ulici. V priebehu pár dní som im našla bývanie i prácu pre rodičov. Volajú mi aj slobodné matky.

Je nejaký spôsob, ako by sa dala situácia detí v detských domovoch zlepšiť?

Každé dieťa by malo byť umiestnené aspoň v pestúnskej rodine. Ale takýto ideálny stav asi nebude nikdy. Mojou túžbou je pre odchovancov domovov zabezpečiť možnosť trvalého bývania, keďže sami nemajú dostatok prostriedkov na zakúpenie bytov a ani rodičov, ktorí by im v tom pomohli.

Dana Sladká-Müllerová (65)