Olympia Kováčiková: Afganské ženy na mňa pôsobia ako silné.

árna pracovníčka, ktorá tam už vyše deväť mesiacov pracuje. Vyštudovala angličtinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK. Po škole vyučovala anglický jazyk a postupne sa začala venovať metodike vzdelávania. Podieľala sa na organizácii medzinárodnej Letnej školy rozvojového vzdelávania 2007. Pracovala ako manažérka pre monitoring vo Fonde sociálneho rozvoja. Od apríla 2009 pôsobí ako terénna pracovníčka občianskeho združenia Človek v ohrození v hlavnom meste Afganistanu Kábule. Podieľa sa tam na medzinárodnom projekte Twin School, ktorý pomáha rozvíjať miestne školstvo, zvyšovať úroveň výučby, informovať verejnosť o globálnych otázkach a sprostredkúva kontakt a výmenu informácií medzi školami v Afganistane a Európe.

Vyštudovali ste slovenčinu a angličtinu, ale učiteľkou ste dlho nezostali, prečo?

Niekoľko rokov som vyučovala najmä angličtinu. Po istom čase som však viac začala rozmýšľať nad tým, ako by sa dalo školské vzdelávanie skvalitniť. Konkurz na miesto v programe Twin School v Afganistane prišiel práve včas. Vtedy som už na sto percent vedela, že nechcem viac učiť, ale priamo sa venovať rozvoju výučby.

O čo ide v projekte Twin School?

Projekt zastrešuje Švédsky výbor pre Afganistan a okrem Slovenska sú doň zapojené aj Estónsko a Veľká Británia. Podporuje nás OZ Človek v ohrození a Slovak AID. Hlavným cieľom je spolupráca medzi európskymi a afganskými školami. Učitelia si napríklad vymieňajú skúsenosti s výučbou, žiaci učebné pomôcky, zabezpečuje sa lepšie vybavenie škôl a podobne. Partnerské krajiny zároveň získavajú o sebe realistickejší obraz bez stereotypov. Aj ľudia v Afganistane majú o nás skreslený pohľad, väčšinou pre nedostatok informácií a stále nízku úroveň vzdelania.

Čo na projekt vravia samotní afganskí učitelia a žiaci?

Väčšina škôl, s ktorými spolupracujeme, je vo vzdialených oblastiach krajiny. Niekedy cestujeme aj šesť hodín po neasfaltovej ceste. Ľudia sú tam dosť odrezaní od sveta a od informácií, v dôsledku čoho sú zo začiatku dosť nedôverčiví. Preto je veľmi dôležité prísť za nimi s afganskými kolegami, ktorí už nadviazali s obyvateľmi spoluprácu. V každej komunite má veľkú vážnosť rada starších. Rozhoduje o všetkom, aj o vzdelávaní, takže prvoradé je vždy získať jej členov. Ak už máme ich dôveru, nie je problém otvorene komunikovať so samotnými rodičmi alebo s dievčatami, ku ktorým vás spočiatku nepustia.

Ako vnímajú domáci ženu zo Západu?

Závisí to od toho, kam idete. V konzervatívnejšej oblasti, ktorá má silnejšie tradície, napríklad v Jalalabáde, sa stretnete s nevraživými pohľadmi alebo slovnými útokmi. Nemám však žiadnu vyslovene zlú skúsenosť. Napríklad počas kriketového tréningu na tamojšej univerzite, kde bolo veľa hostí a novinárov, som prechádzala areálom. Zrazu ma zastavili študenti a dali mi jasne najavo, že ako žena sa nesmiem voľne pohybovať bez sprievodu muža. Bolo to nepríjemné. Keď však miestnym ukážem, že ich kultúru rešpektujem, vedia väčšinou prejaviť úctu a začnú ma akceptovať. Potom nie je problém, ak môj odev nie je na sto percent prispôsobený ich tradícii. Je však ťažké zistiť, aký majú na mňa skutočný názor, alebo si vytvoriť úzke priateľstvo.

Podarilo sa vám s niekým v Afganistane nadviazať takéto priateľstvo?

Áno, ako žena si so ženami predsa len ľahšie vytvorím bližší vzťah. Ako cudzinke sa mi dokonca zdôveria skôr než vlastnej susedke. Muži cudzinci to však majú ťažšie aj v kontakte s domácimi mužmi.

S čím sa vám ženy zdôverujú?

Väčšinou sú to problémy v manželstvách. S tým rozdielom, že sú, bohužiaľ, oveľa horšie než naše. V krajine je stále vysoké percento žien, ktoré nemôžu ísť pracovať alebo ktoré po vstupe do manželstva musia zanechať školu.

V Kábule sídli niekoľko organizácií, ktoré sa venujú právam žien. Majú dosah na zlepšenie situácie v celej krajine?

Trestné právo sa snaží byť v súlade s medzinárodným právom. Zároveň však musí rešpektovať aj Korán a islamské právo šaría, ktoré sa niekedy dostáva s medzinárodným právom do rozporu. Problémom je aj jeho realizácia a dodržiavanie, najmä v odľahlejších oblastiach. V mnohých lokalitách napríklad stále platí takzvaný baad. Ide o spôsob riešenia sporov pomocou ženy ako platidla. Môžu to byť spory o majetok či pôdu. Poškodenému sa zaplatí vzniknutá ujma tým, že do jeho rodiny vydajú dcéru človeka, ktorý ho nejako poškodil.

Stretli ste sa s „predanou" ženou?

Osobne nie. Takéto manželstvá však sotva môžu dobre dopadnúť. Týmto spôsobom sa rieši napríklad aj znásilnenie. Pod tlakom rodiny sa musí poškodená žena za svojho násilníka vydať a do konca života prežíva ďalšie ponižovanie v manželstve. Musím však povedať, že ženy, ktoré stretávam osobne, na mňa pôsobia ako silné. Pracovné prostredie ich veľmi oslobodzuje. Ženy, ktoré so mnou pracujú v organizácii, sú často živiteľkami rodiny nielen vlastnej, ale aj rodiny svojho manžela. Sú šťastné, že môžu pracovať a že si vydobyli isté postavenie v rámci rodiny. Jedna z prvých otázok kladených ženám v Afganistane je - Ste vydatá? Pri negatívnej odpovedi sa stretnete s ľútosťou. Prekvapilo ma preto, že v jednej dievčenskej škole bolo všetkých sedem učiteliek slobodných. Rozhodli sa nevydať, lebo sa chcú venovať svojej práci a nemajú istotu, že im to afganskí muži umožnia aj v manželstve.

Pomáhate tiež koordinovať adopciu detí pracujúcich na ulici. O čo presne ide?

Tamojšia mimovládna organizácia Aschiana vyhľadáva deti, často polosiroty alebo siroty, ktoré pre veľmi zlú ekonomickú situáciu rodiny nemajú možnosť navštevovať školu, lebo musia prispievať do rodinného rozpočtu alebo sa sami starať o súrodencov. OZ Človek v ohrození sa im na Slovensku snaží získavať sponzorských rodičov, ktorí budú rodinu dieťaťa finančne podporovať, aby mohlo ísť do školy.

Akým konkrétnym problémom čelia rodiny v odľahlejších oblastiach krajiny?

Je bežné, že chlapci už od siedmich rokov pracujú na poli a päťročné dievčatká sa starajú o mladších súrodencov. Deti sú odmalička zvyknuté pracovať a hoci by sa chceli učiť, musia sa podriadiť rozhodnutiu rodičov. Bola som napríklad v rodine tkáčov, kde mali desaťročné dievčatko. Ukazovalo mi knihy, ktoré má rado a aké učivo už v škole prebrali. Pýtala som sa matky, či sa teší z dcérinho záujmu o učenie a vidí v ňom zmysel. Odpovedala mi, že zatiaľ chodí do školy, lebo nie je doma toľko práce, ale uvidí, čo bude ďalej. Práca s rodinami je jednoducho dôležitá, lebo rodičia často riešia problém krátkodobo. Vedia, že financie potrebujú teraz, okamžite. Ale neuvedomujú si, ak to mám povedať otvorene, že zisk z dieťaťa by bol do budúcnosti vyšší, ak by ho nechali študovať.

Čo presne máte na starosti v projekte vy?

Pracujem priamo so školami v Afganistane a fungujem ako spojka medzi nimi a európskymi partnermi. Pre žiakov i učiteľov organizujeme rôzne aktivity. Cez kresby, maľby alebo ručné práce sa učia o tradíciách a živote v partnerských krajinách. Prebiehala vzájomná výmena listov, v ktorých deti opisovali svoju krajinu, o čom sa učia v škole, čo ich baví alebo trápi. Pomáhajú nám aj slovenské deti. Vytvorili napríklad anglické pexesá, ktoré slúžia pri výučbe angličtiny. V Afganistane je pre učiteľov každý kreatívnejší materiál veľkou motiváciou.
Chodievate na výjazdy aj do škôl v nestabilnejších oblastiach?

Najčastejšie chodíme na sever, kde je pokoj. Ale v oblasti Wardaku, južne od Kábulu, sa smie chodiť len po odporučených trasách a nie príliš hlboko do provincie. Negatívom je, že sa situácia v niektorých oblastiach môže rýchlo zmeniť. Ak niekde začnú operovať opozičné jednotky, nemôžeme tam už chodiť a väčšina škôl sa z dôvodu bezpečnosti zavrie. V mnohých prípadoch sa však po čase dajú cez miestnu komunitu dohodnúť podmienky s opozičnými skupinami a škola sa znovu otvorí. Je to možno vďaka tomu, že Švédsky výbor pre Afganistan má dlhoročné skúsenosti, podporoval miestne školstvo počas rôznych vlád a vždy bolo jeho prioritným poslaním len vzdelávanie.

Nebojí sa o vás vaša rodina?

Už si asi zvykli. Snažím sa im vysvetliť, že správy, ktoré ponúkajú médiá po celom svete, vyzerajú vždy horšie ako skutočnosť. Žijete v Kábule, máte svoj denný kolobeh a ak sa v konfliktnej oblasti niečo deje, nie je to pre vás priama hrozba. Rodina ma veľmi podporuje, za čo som vďačná. Vedeli mi pomôcť s rozhodovaním, či odísť zo Slovenska, alebo nie.

Čo vás nakoniec priviedlo k odchodu?

Neviem presne. Vždy som vo svojom povolaní hľadala niečo nové. Toto bola príležitosť využiť skúsenosti a zároveň spoznať jedinečnú krajinu. Všetko, čo som sa o Afganistane dočítala, ma zaujalo. Snažila som sa vypátrať, čo je zaujímavé na samotných ľuďoch a ich tradíciách, nestarala som sa o vojnu. Veci, ktoré som napokon zistila, prevážili strach z konfliktného prostredia. Najviac ma oslovila miestna poézia.

Aké sú afganské básne?

Páči sa mi tvorba svetoznámych perzských básnikov Rumiho a Hafeza, ale aj súčasná poézia o láske. Sú veľmi spirituálne. Viem, že kedysi v Afganistane mávali básnické súťaže a ja sa snažím zistiť, či sa niekde tento zvyk ešte nedochoval. Je to akýsi môj osobný projekt. Deti sa učievali diela svojich básnikov a na súťažiach museli dopĺňať verše alebo rýmy. Ide podľa mňa o úžasnú tradíciu, ktorá sa buď celkom vytratila, alebo už nie je natoľko pestovaná. Myslím si však, že stojí za to, aby bola objavovaná.

Zatiaľ ste sa s ňou priamo nestretli?

Nie a detí v školách sa pritom stále pýtam, akých básnikov poznajú. Myslím, že chvíľu potrvá, kým sa ich prístup k učeniu zmení. Dlho nemali možnosť vzdelávať sa. Majú pocit, že musia rýchlo všetko dohnať a k tomu nejaké hry s poéziou nepatria. S naším projektom sa im však snažíme ukázať, že vyučovať sa dá aj hravou formou a nielen strnulým prednášaním.

Olympia Kováčiková (33)