k svetla. Spolu so mnou.
Neviem ako odohnať snehové chmáry z oblohy, spomenul som si však na zázračnú fóliu z autolekárničky. Už niekoľkokrát som ju použil pri fotografovaní tam, kde prichádzalo iba málo svetla z jednej strany. Volá sa izofólia a má zachraňovať životy. Aj tentokrát dostane šancu. Nezachráni však ľudského tvora, ale životy mojich malých sadeníc.
Stačí málo. Kus kartónu, nožnice, lepidlo a gumička, ktorá udrží nové zrkadlo na hrantíku. Razom, akoby sa všetko zmenilo. Sadenice žiaria v záplave svetla a mení sa celková klíma. Horúci vzduch z miestnosti akoby sa začal záhradke vyhýbať. Teplota pôdy klesla o tri stupne, rast sa spomalil a lístky sa zazelenali tak, ako cez slnečné dni. Viac svetla a menej tepla – to by mohol byť recept na prežitie.
V poslednom týždni som experimentoval aj s ďalšou drobnou úpravou. Ukázalo sa, že je výhodné nakloniť hrantík tak, aby smeroval k oknu. Rastlinky sa vzpriamili a prestali si tieniť tým, že sa ťahajú za svetlom. Zosilneli a prestali si konkurovať. Akoby som každý deň objavoval čosi nové, nepoznané.
Vonku sype sneh ako z vreca a ja musím čakať ešte tri týždne, kým sa dozviem či je možné zeleninu pestovať aj na okne. Žerucha už síce naznačuje, že čoskoro vytrčí prvé pravé listy, reďkovka, šalát s sadzačka si však stále dávajú načas.
Ja sa nenudím. Vo verande osievam posledné zvyšky hliny z lúky, a častujem dreveným popolom a rozdrvenými uhlíkmi kus mŕtvej zeme, ktorá odfukuje pod snehovou čapicou. Začínam kuť nový plán hodný Capa. Treba sa mi porozhliadnuť po pareniskách. Inak tá jar príde až niekedy v lete.
Autor: cap