Mária Čírová: Nechám sa viesť životom

de ďalej s jej kariérou, to ju ani v najmenšom netrápi.

Aké je váš malý Hugo bábätko?

Chválim ho kade chodím, on je naozaj skvelé dieťa. O takom zrejme sníva väčšina rodičov, hlavne takých novopečených, ako sme my. Nevedela som si predstaviť, aké to je mať bábo, trochu som sa toho aj obávala. Ale Hugo je veľký poklad. V noci spinkáme, vôbec sa nebudíme a ráno papáme až o deviatej, čo viac si môžeme priať?

Vraj ste mu spolu so svojím priateľom Marošom Kachútom zložili pesničku.

Chceli sme mu niečo vytvoriť ešte predtým, ako sa narodí, ale nie je to pesnička, skôr melódia zložená z pár akordov. Keď Hugo občas zaplače, tak skúšame, či naňho platí nejaká hudba. Ale keď má plnú plienku, ani tá najkrajšia melódia nezaberá...

V dnešných časoch si väčšinou ženy plánujú deti až okolo tridsiatky. Prečo ste sa rozhodli stať matkou už v takom mladom veku?

Pochádzam z početnej rodiny a vždy som vedela, že chcem mať čo najskôr veľa detí. Ešte ako malá som vravela mame, že prvé bábätko budem mať v osemnástich. Vtedy som ešte netušila, že na to žena potrebuje aj nejakého muža (smiech). Bol to môj sen - mať veľkú rodinu. Ale nevedela som, že to skutočne príde už v dvadsiatke.

Aký je Maroš Kachút otec?

Už od začiatku, ako sme prišli z pôrodnice, sa do všetkého hneď pustil. Prebaľuje, kúpe, nemá s ničím problém. Keď som v noci dojčila, tak mi malého vždy prebalil a priniesol čistučkého až na dojčenie, takže som si mohla pospať. Veľmi sa snaží, za čo mu veľmi ďakujem.

Vedel by sa váš partner o Huga kompletne postarať, keby ste začali s koncertovaním?

Od pôrodu som už mala zopár vystúpení na firemných akciách. Hugo vždy vydrží pokojne bezo mňa také tri až štyri hodiny. Zatiaľ ho strážil Maroš a nesťažoval sa, takže asi to zvládol dobre.

Maroš bol nielen producentom vášho debutového albumu Búrka, ale momentálne je aj vaším manažérom. Neprekáža vám, keď ste spolu v práci aj doma?

Absolútne nie, lebo doma nám to dokonale funguje, teda aspoň zatiaľ. A dúfam, že aj naďalej bude. Obaja sme optimisti a „pohoďáci", neviem si predstaviť medzi nami nejaké hádky alebo problémy pri tvorbe ďalšieho albumu. Maroš mi pomáha nielen ako partner, ale vie ma podržať aj ako manažér. Pozná ma, vie, čo dokážem a v ktorých polohách je moja farba hlasu najkrajšia.

Pripravujete si už teraz nové skladby alebo sa venujete len čisto mamičkovským povinnostiam?

Mám zopár nápadov, ale nemajú ešte tú správnu formu. Niežeby som nemala čas na ich dobrúsenie, ale veľmi sa mi do toho, pravdu povediac, nechce. Radšej idem s Hugom na prechádzku. Na tvorbu azda príde čas neskôr. Verím, že o pár mesiacov, možno niekedy na jar, budem mať chuť si zase sadnúť za klavír a dokončiť veci, ktoré momentálne existujú len ako nápady v mojej hlave.

Hovorí sa, že umelci sú najkreatívnejší, keď majú zlé obdobie.

Možno preto, lebo človek s dobrou náladou nič nerieši a ide sa radšej zabaviť, než by sa mal nad niečím zamýšľať. Aspoň u mňa to tak funguje. Keď som spokojná, nemám žiadne nápady. A možno aj preto teraz neskladám, lebo mám prázdnu hlavu a som v dobrej nálade. Keď mám svoje smutné obdobie, cítim potrebu vyjadriť sa hudbou, vtedy ma to viac ťahá ku klavíru a som schopná zo seba viac vydolovať.

Čím to je, že je vaša Búrka taká silná pesnička?

Asi preto, že je jednoduchá, príjemná, možno aj romantická. Niektorí ľudia mi vravia, že by som mala skladať aj ďalšie pesničky v podobnom duchu, lenže ja nechcem robiť všetko na jedno kopyto. Radšej nech majú poslucháči viac možností, ako stále dookola počúvať niečo v štýle Búrky.

V siedmich rokoch vás dali rodičia na klavír. Nebolo vám niekedy ľúto, že sa vaši rovesníci hrajú vonku, kým vy ste museli doma cvičiť?

To asi zažívajú všetky deti, ktoré chodia do hudobnej, a predovšetkým tie, ktorých rodičom záleží na tom, aby boli naozaj dobré. Keď som prišla zo školy, musela som sa učiť a neskôr, keď všetky deti šli von, tak som cvičila na klavíri. Moji rovesníci sa vonku premávali na bicykloch a dolu pod naším balkónom čakali, kedy ma mama pustí von. Keď ma nepustila, otvorila som okno a hrala im na klavíri. Tlieskali mi po každej pesničke. To boli moje prvé koncerty (smiech).

Na publikum ste teda zvyknutá odmalička. Mávate vôbec niekedy pri vystúpeniach trému?

Keď mám koncert alebo idem na festival, vtedy neprežívam absolútne žiadny stres, som úplne uvoľnená. Milujem tú atmosféru, teším sa a neviem sa dočkať chvíle, keď vyjdem na javisko a začnem hrať svoje pesničky. Ale na druhej strane sa musím priznať, že ak spievam niekde, kde sú v publiku iní speváci alebo niekto z brandže, tak sa ma zmocní tréma. Doteraz nechápem prečo.

Pred akým najväčším publikom ste doteraz spievali?

Prvýkrát som zažila veľké publikum, keď som robila predskokanku Kate Ryan v Žiari nad Hronom. Mohlo tam byť okolo tritisíc ľudí.

Veľké koncerty ste zažili aj na turné s Michalom Davidom.

Práve tam som zažila eufóriu z toho, že mi publikum skandovalo. Bola to fakt veľká masa ľudí a zároveň perfektný pocit. Ale aj tak inklinujem skôr k jemnejším, tichším koncertom, napríklad niekde v klube. Nepotrebujem skandovanie davu, radšej hrám pre ľudí potichu v komornom prostredí. Sedím za klavírom a oni len počúvajú.

Máte nejaký hudobný idol, s ktorým by ste chceli vystupovať na jednom pódiu?

Chcela by som si zaspievať so spevákom skupiny Kryštof Richardom Krajčom. To je taký môj malý sen. Má nádherný hlas, krásne pesničky s plnohodnotnými textami, tak dúfam, že si prečíta smeŽeny a dáme niečo v budúcnosti dokopy (smiech).

Dnes je vraj ťažké uživiť sa len hudbou. Nepremýšľali ste o nejakom štúdiu na vysokej škole, prípadne o inom povolaní?

Áno, uživiť sa iba hudbou je ťažké, ale dá sa to, keď máte veľa koncertov a pesničky, ktoré sa hrajú v rádiách. Pre mňa je teraz cieľom dosiahnuť tento stav aspoň sčasti. Možno aj preto ma momentálne žiadne štúdium neláka. Ale keby som videla, že má pre mňa nejaká škola zmysel, určite by som sa na ňu prihlásila, nemám s tým najmenší problém. Nechcem však študovať len preto, aby som mala diplom. Keď sa pre nejaké štúdium rozhodnem, bude to naozaj preto, že chcem robiť profesiu s určitým zameraním. Možno sa dám niekedy v budúcnosti na jazyky. Láka ma taliančina, španielčina a angličtina.

Vďaka vašej popularite vás už ľudia bežne spoznávajú na ulici. Ako to prežívate?

Áno, spoznávajú ma. Otázkou je, či je to príjemné, alebo nepríjemné (smiech). Nechcem povedať, že mi to prekáža, ale na druhej strane musím povedať, že som nikdy nebojovala o to, aby som bola slávna. Najradšej by som len spievala a nebola pre nikoho známa. Viem, že je to nesplniteľná kombinácia, ale to by mi najviac vyhovovalo. Je pre mňa trochu nepríjemné, keď som napríklad niekde v obchode a ľudia sa na mňa zrazu zadívajú. Vtedy si uvedomujem, že ich zaujíma, čo nakupujem, čo robím, prečo som tam. Možno sa čudujú, že mám práve nie veľmi upravené vlasy alebo som nenamaľovaná, ale čo sa dá robiť... Jednoducho, takto vyzerám v civile a hotovo.

Aké sú vaše najvyššie méty, ktoré by ste raz chceli dosiahnuť?

Ešte nedávno to bolo mať svoj vlastný album, lenže ten už mám. Chcela som mať dieťa, ktoré tiež mám (smiech). Uvidíme, čo mi budúcnosť prinesie. Doteraz to bolo vždy tak, že som sa nechala viesť životom a vždy ma niečo prekvapilo. Za kariérou a úspechmi sa asi veľmi nehrniete. Preto som aj prekvapená, že prichádzajú nejako samy. Viacero ľudí sa čudovalo, prečo som otehotnela, keď som taká mladá a mám pred sebou kariéru. Ale ja nie som karieristka, som skôr rodinný typ. Aj keby mi raz všetka spevácka sláva zhasla, nebudem vôbec banovať.

Mária Čírová (21)

Pochádza z Dolných Lovčíc pri Trnave. Mikrofón sa jej dostal do rúk už ako štvorročnej, keď začala spievať v kostolnom zbore. Od siedmich rokov sa učila hre na klavír v základnej umeleckej škole a neskôr v nej pokračovala na konzervatóriu. Od roku 2004 pôsobila ako speváčka trnavskej skupiny Trinity Group, ktorej sa podarilo získať ocenenie Aurel za Najlepší album 2005 v kategórii gospelová hudba. Kariéra speváčky sa jej však naplno rozbehla po víťazstve v autorskej súťaži Coca-Cola PopStar 2008, na základe ktorého nahrala svoj debutový album Búrka. Vďaka rovnomennej skladbe sa tešila aj zo štvrtého miesta v hudobnej súťaži Eurovízia a z ocenenia Skokan roka na Slávikovi. Má syna Huga so svojím priateľom, producentom a manažérom v jednej osobe Mariánom Kachútom.