Elena Kohútiková: Každé ráno sa teším na to, čo zažijem

alo nás, odkiaľ táto žena vlastne čerpá energiu.

K ekonómii vás vraj priviedla otcova choroba. Ako sa to vlastne stalo?

Mojím snom bolo pôvodne študovať jazyky. Vtedy však môjmu otcovi zistili rakovinu. Lekár, ktorý ho operoval, mu povedal, že nevie, ako dlho bude žiť. Mohol to byť mesiac, dva a mohlo to byť aj dvadsať rokov, ak si telo s chorobou poradí. Rodinná rada preto rozhodla, že bude lepšie, ak si namiesto gymnázia vyberiem odbornú ekonomickú školu, aby som mala čo najskôr nejaký chlebík v rukách.

Neprotestovali ste?

Nie. Môj sen o jazykoch sa mi zdal zrazu nepodstatný. Oveľa dôležitejšie bolo to, čo sa dialo s otcom. A tak som sa ocitla na ekonómii. Štúdium mi šlo celkom dobre, aj keď k ekonomickej vede ako takej som ešte nič necítila.

Kedy sa to zmenilo?

Až na vysokej vďaka môjmu manželovi a jeho nadšeniu pre ekonómiu. Vtedy som si uvedomila, že je to veľmi vzrušujúci odbor, lebo takmer všetko v ňom je nepredvídateľné. Podobne ako v ľudskom tele. Môžete mať v rukách liek na určitú chorobu, ale ako pacient na liečbu zareaguje, zistíte až v praxi. Práve to ma na ekonómii fascinuje. Fakt, že si všetko musíte vyskúšať na vlastnej koži. Pritom nie je miesto na stereotyp, ktorý, mimochodom, z duše neznášam.

Ako dopadol váš otec?

Napokon žil ešte ďalších pätnásť rokov a zomrel na infarkt, takže rakovina ho neskolila. Mal veľmi silnú náturu. Hoci mu lekári odporúčali, aby zostal doma, už krátko po operácii sa vrátil do práce, aby mohol zabezpečiť rodinu.

Takže vás počas štúdií podporoval?

Nebolo to celkom tak, lebo keď som bola na vysokej, obaja moji rodičia boli už na dôchodku. Na denné štúdium sa mi podarilo prejsť až v druhom ročníku, takže spočiatku som nemala nárok na sociálne ani na prospechové štipendium. A tak som pracovala v pekárni na nočných šichtách. Každý večer o desiatej som šla do práce a makala som tam do rána. Len počas skúšobného obdobia som si dala vždy pauzu.

Nebolo to pre vás ubíjajúce?

Mne nijaká práca neprekáža. Na strednej som brigádovala ako čašníčka, na vysokej som aj brigádnicky kopala kanály. Vtedy som sa zoznámila s manželom. On bol totiž vedúcim brigády (smiech).

Vydali ste sa hneď po škole?

Nie, ešte na škole, v piatom ročníku. Keď sme sa s mojím mužom spoznali, tak sme si povedali, že sa do troch mesiacoch vezmeme. A tak to aj bolo.

Vaším prvým pracoviskom boli Závody ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom. Prečo ste si vybrali práve toto miesto?

S manželom sme hľadali byt s prácou a v Dubnici nám túto podmienku splnili. Samotná práca bola pre mňa zaujímavá, horšie to však bolo s medziľudskými vzťahmi. Šéf, ktorý ma prijímal, mi vtedy povedal: Vidím, že máte červený diplom, asi budete ambi-ciózna, ale viete, my tu nemáme radi, keď sa ženy tlačia do funkcií. A dal mi podstatne nižší plat ako chalanom v mojom veku, ktorí nastúpili do práce po vojenčine.

To znie ako diskriminácia...

Také boli vtedy časy. Dokonca aj môj otec, hoci to bol kultivovaný a vzdelaný človek, mi pred odchodom na vysokú povedal, že ženy by podľa neho nemali študovať. Elenka, vydaj sa a maj deti - radil mi a viem, že to so mnou myslel dobre.

Stretli ste sa s takýmto postojom aj po odchode z Dubnice?

Našťastie nie. Z Dubnice sme sa presťahovali do Bratislavy, kde som sa zamestnala v Slovenskej akadémii vied a tam bola podstatne liberálnejšia atmosféra. Zamestnanie vo výskume mi vtedy vyhovovalo, lebo som mala dve malé deti a popri tejto práci som mala na ne dosť času. Bolo to pre mňa dôležité. Manžel bol totiž veľmi vyťažený v zamestnaní a niekto z nás sa musel venovať rodine. Navyše, výskum ako taký ma nesmierne bavil, cítila som, že ma profesionálne napĺňal.

Túto ideálnu situáciu vám však od základov zmenila rodinná tragédia. Kedy ste ovdoveli?

Nedávno to bolo dvadsaťpäť rokov. Moja staršia dcéra v ten deň oslavovala siedme narodeniny. Manžel havaroval počas služobnej cesty, a keďže v tom čase neboli mobilné telefóny, o všetkom sme sa dozvedeli až večer, keď za nami domov prišli policajti. Bol to hrozný šok. Priznám sa, že mi trvalo asi tri roky, kým som sa z neho ako-tak spamätala.

Čo vám v tom období najviac pomohlo?

Vedomie, že sa musím postarať o deti. Nemohla som pred nimi ukázať svoju slabosť, lebo potrebovali, aby som bola silná a ony sa mohli o mňa oprieť. Cez víkendy som im vždy vymýšľala program, aby prišli na iné myšlienky. A cez týždeň som pracovala do odpadnutia. Keďže môj plat v akadémii nebol vysoký, mala som popri zamestnaní dva ďalšie džoby - šila som na zákazky a po nociach prepisovala texty na písacom stroji. Dávala som si podeň vankúš, aby som klepkaním nebudila susedov. Spávala som asi tri hodiny denne, ale nesťažujem sa. Aspoň som sa nemala kedy ľutovať.

Nepomáhal vám nikto z rodiny?

Ale áno, moja mamička. Bez nej by som to určite nezvládla. To ona chodila po deti do školy, písala s nim domáce úlohy a varila. Presťahovala sa ku mne a len vďaka nej mohla naša domácnosť riadne fungovať a ja som si mohla napriek všetkému dokončiť v osemdesiatom deviatom roku ašpirantúru.

Krátko po nežnej revolúcii nabrala vaša kariéra rýchle obrátky. Ako ste sa vtedy vlastne dostali do Štátnej banky československej?

To miesto mi ponúkol bývalý vedúci mojej kandidátskej práce. Pamätám si, ako mi zavolal a spýtal sa, či nechcem pracovať v štátnej banke. Dal mi dva týždne na rozmyslenie, dovtedy mal byť na dovolenke. Ale napokon nikam nešiel a ja som sa musela rozhodnúť už o tri dni. A tak som vhupla rovnými nohami do práce, kde ma v nasledujúcich rokoch čakalo nesmierne vzrušujúce obdobie spojené s budovaním Národnej banky Slovenska a tvorbou slovenskej koruny.

V čom bolo pre vás zavedenie slovenskej koruny iné ako zavedenie eura?

Pri tvorbe slovenskej koruny bolo pre nás všetko nové, museli sme sa učiť za pochodu dňom i nocou nové veci, aby sme to zvládli. Veľakrát som ostávala pracovať do polnoci, ale pri všetkej tej eufórii som nepociťovala únavu. Dokonca som po nociach kolkovala bankovky. Dala som deťom večeru, potom som do rána kolkovala, utekala naspäť domov, osprchovala sa, nahodila sa do kostýmčeka a šla zase robiť vrchnú riaditeľku. Oproti tomu bol proces zavedenia eura diametrálne odlišný. Tu sa v ničom neimprovizovalo. Všetko bolo vopred presne určené a prepracované.

Po skončení vášho druhého funkčného obdobia v bankovej rade Národnej banky ste sa rozhodli prejsť do privátneho sektora a zamestnať sa v komerčnej banke. Prečo?

Mám pocit, že som si potrebovala vyskúšať niečo nové. Veľa ľudí sa ma pýta, či je lepšie pracovať v štátnej, alebo v privátnej inštitúcii, ale na túto otázku neviem odpovedať. Podľa mňa ide o dva odlišné svety. Práca v centrálnej banke je viac o ekonomickej a menovej politike a práca v komerčnej banke zase o každodennej praxi. Dnes sa už nezaoberám toľko teóriou a analýzami, ale musím robiť viac konkrétnych rozhodnutí.

Nie je to pre vás viac stresové?

Mňa stres poháňa. Keď ho nemám, tak si ho sama vyrobím (smiech). Potrebujem stále skúšať nové veci, to je to, čo ma baví a čím si dobíjam baterky. Každé ráno, keď sa zobudím, tak sa teším, čo nové zažijem a ďakujem Bohu, že som mala a stále mám možnosť niečo nové tvoriť.

Elena Kohútiková (56)