Mira Fornay: Nemôžete sa zapáčiť všetkým

vyštudovala réžiu na pražskej FAMU, nadväzne študovala na National Film and TV School vo Veľkej Británii. Jej krátkometrážne filmy Malá nesdělení a Alžbeta sa ocitli na viacerých prestížnych festivaloch, kde získali niekoľko ocenení. Minulý rok dokončila svoj prvý dlhometrážny film s názvom Líštičky o živote slovenských au-pair v írskom Dubline. Snímka sa stala prvým slovenským filmom, ktorý nás po roku 1989 reprezentoval na festivale v Benátkach, v rámci súťažnej sekcie Týždeň medzinárodnej kritiky. So scenárom k ďalšiemu filmu získala nedávno hlavnú cenu v scenáristickej súťaži Tibora Vichtu.

Prečo ste si pre svoj film vybrali tému dievčat, ktoré odchádzajú za prácou do Veľkej Británie?

Pred pár rokmi som študovala filmovú réžiu v Londýne, kde som sa stretávala s komunitou mladých Sloveniek a Češiek, ktoré tam pracovali ako au-pair. Každá mala svoj vlastný intímny príbeh, svoj vlastný dôvod, prečo odišla do cudzej krajiny, a každá znášala tento pobyt inak. Napriek tomu, že v cudzej krajine žili veľa rokov, stále mali u mnohých nálepku „dievčat z východnej Európy", teda niečoho cudzieho, čo tam stále nepatrí. A to vedie k vytváraniu prisťahovaleckých klubov a get. Našinci spolu bývajú, stretávajú sa pri rozličných príležitostiach v rovnakých podnikoch, kde počúvajú slovenské kapely, sledujú národné hokejové majstrovstvá - a mňa celkom zaujímalo, prečo sa tieto veci dejú...

A na čo ste prišli?

To, že sa uzatvárajú do vlastného sveta, je asi dané strachom a neistotou na novej pôde. Je to normálne, ak ste prvýkrát v novej škole, tiež nie ste hneď so všetkými kamarátka. A, samozrejme, veľkú úlohu zohráva aj jazyková bariéra. Po čase sa väčšina ľudí začne oťukávať a hľadať si kamarátov aj mimo komunity. Na druhej strane, mnohí sa tam ocitnú iba pre zárobok a nič iné ich nezaujíma. Celý čas žijú vo svojom uzavretom svete, a keď sa vrátia domov, často majú voči cudzincom oveľa väčšie predsudky, než keď boli na Slovensku.

A čo postoj domácich k prisťahovalcom?

Myslím si, že Angličania nás veľmi neriešia, tým je to jedno. Nad kultúrnymi rozdielmi a našou odlišnosťou skôr špekulujeme my sami. Pre mnohých máme možno stále nálepku Východoeurópaniek, no už nás nepovažujú za exotické divožienky, ktoré sa vo svojej domovine živia pasením oviec. Za tých 15 - 20 rokov sa odlišnosti zotreli, nehovoriac o tom, že miestni už o nás vedia omnoho viac než predtým.

Aký ste typ režisérky? Vyžadujete od hercov, aby sa naučili scenár naspamäť, alebo im dáte priestor na improvizáciu?

Najskôr sa dlho bavíme o charakteroch, ktoré hrajú. Chcem, aby si ich našli vo svojom okolí, aby o ich správaní a motivácii premýšľali, aby pracovali na svojej postave. Hlavná predstaviteľka Réka Derzsi si dokonca na chvíľu vyskúšala pobyt v írskej rodine, pretože s au-pair nemala dovtedy žiadne skúsenosti. Scenár a dialógy sú teda počas skúšok otvorené, herci môžu improvizovať. Na pľaci je už scenár fixný a nepripúšťam žiadne debaty.

Kričíte na hercov?

Som tvrdá a dôrazná, ale nekričím. Hystéria ešte nikdy nikomu nepomohla. Aj keď... trochu ženského kriku pri výmene názorov s producentmi nezaškodí - chlapi sa zvyknú zľaknúť a ustúpia. Využívala to vraj aj Věra Chytilová (smiech)... Celý štáb mám veľmi rada, ale priznávam, že na pľaci to na mne nevidieť. Vtedy som koncentrovaná a snažím sa sústrediť na výsledné dielo, za ktoré mám zodpovednosť.

So štábom ste nakrúcali v cudzom meste. Netrpeli ste ponorkovou chorobou?

Nakrúcanie filmu je do veľkej miery o komunikácii, pretože so zlými vzťahmi v štábe dobrý film neurobíte. Je však pravda, že ponorkovú chorobu sme spoznali aj my. Na jednom priestore sme bývali 24 dní, stále pršalo, nehovoriac o tom, že členovia štábu sú všetko intelektuáli, navyknutí na kaviarenský život. A tam, kde sme bývali, neboli žiadne kaviarne!

Líštičky bol váš debutový dlhometrážny film. Čo by ste nabudúce robili inak?

Zrejme by som už nesúhlasila s krkolomne krátkym časom nakrúcania, čo sme dostali od producentov. Všetky zábery sme museli stihnúť do 24 dní, čo bolo na hranici možností.

Predpokladám, že po poslednej klapke ste si dopriali zaslúžený oddych.

Musela som, pretože som bola úplne vyšťavená a aj to na mne bolo patrične vidieť. Chcela som byť zopár dní len sama so sebou, a tak som sa rozhodla pre sólo dovolenku v Grécku. Bolo tam veľmi horúco a všetci turisti sa potili v plavkách, len ja jediná som nosila dlhé nohavice a rukávy, taká som bola z pobytu v Írsku uzimená.

Neskôr prišla zaslúžená odmena a váš film bol zaradený do programu festivalu v Benátkach.

Po dokončení sme film rozposlali na „áčkové" festivaly a čakali na pozitívne reakcie. Skvelú správu sme sa dozvedeli presne 21. júla, teda po dvoch mesiacoch čakania. Moja prvá reakcia bola taká, že som tomu neverila. Navyše, pokým nebola správa oficiálne vyhlásená festivalom, nemohla som nikomu nič povedať, takže to pre mňa bolo dosť napínavé. Eufória sa dostavila postupne, no ešte predtým prišiel veľký stres.

Prečo stres?

Pretože festival v Benátkach je veľmi veľký a významný, kde má každý film obrovské PR, aby si ho návštevníci a porota všimli. A samozrejme, všetko to stojí veľké peniaze. My sme neminuli skoro nič, pretože sme takmer nič nemali. Napriek tomu to bolo skvelé a festival sme si veľmi užili. Keď sme sa s Rékou dozvedeli, že sme ubytované v luxusnom hoteli Excelsior, najskôr nám napadlo, že sa organizátori museli pomýliť. Ocitli sme sa tu zrazu v spoločnosti hollywoodskych hviezd prvej triedy, ktoré som nepoznala, pretože nemám doma televízor. Len Réka ma vždy informovala, že sme práve sedeli pri stole s Tildou Swintonovou, alebo Mattom Damonom. Réka si jedného aj odfotila, tuším sa volá...Ewan McGregor?

Netušila som, že tam vládne takáto demokracia! Dalo sa s nimi aj baviť?

Jasné, aj som sa bavila, pretože som nevedela, že sú známi! Občas som sa aj začudovala, ako sme sa uprostred tých celebrít ocitli, ale veľmi som to neriešila. Dokonca sa mi stala jedna veľmi bizarná vec. V hoteli bol spoločný vstup na toalety pre dámy aj pre pánov, v ktorých sa okolo mňa prešuchol sympatický chlapík so známou tvárou. Samozrejme, práve vtedy som si musela niečo upravovať na topánke, takže som zasa raz zmeškala veľký moment svojho života (smiech). Až neskôr som si všimla vzrušené reakcie prítomných dám, ktoré si šepkali: „To bol Brad Pitt, videli ste ho?"

A čo vaše róby? Nenechali ste sa zahanbiť medzi toľkými hviezdami?

Na slávnostný večer ma obliekol Fero Mikloško. Šaty boli veľmi pekné, aj keď som v nich viac pripomínala herečku ako režisérku (smiech). Čo sa týka oblečenia, na festivale sa pohybovali dva typy - buď absolútne celebrity v najdrahších róbach, alebo intelektuáli v roztrhaných rifliach. My sme sa rozhodli nehrať ani na jedných, ani na druhých. Jednoducho sme sa obliekli, aby sme sa cítili dobre a tú slávu sme si užili.

Boli ste nervózna počas premiéry?

Strašne! Od nervozity som chytala všetkých ľudí vo svojom okolí, od nášho muzikanta až po Réku. Pre mňa to bolo napínavé dvojnásobne, pretože to bolo prvýkrát, čo film videl môj štáb a zároveň som mala rešpekt pred cudzími divákmi a porotou.

Ako znášate kritické názory na váš film?

Pokojne, pretože viem, že sme pre film urobili najviac, ako sa dalo. Možno sa to niekomu zdá arogantné, no ja by som to skôr nazvala pudom sebazáchovy - ak by som riešila každú reakciu, musela by som sa z toho zblázniť. Navyše, nikdy sa nemôžete zapáčiť všetkým, vždy sa nájde niekto, kto váš film znosí pod čiernu zem. Pozrite sa, z každého festivalu si prinesiem hrubý katalóg s neskutočným množstvom filmov. Ak by som bola režisérkou len preto, že chcem vyniknúť, tak by som sa asi zbláznila. Svoje filmy nerobím preto, aby som sa zapísala do dejín, ale preto, že ma to baví.

O čom bude váš ďalší film?

V skratke prezradím, že bude o tajomstvách, pokrvných putách a rodinných vzťahoch. Rodinné vzťahy sú témou už v Líštičkách, no tentoraz to však bude o niečo drsnejšie a zároveň vtipnejšie.

Mira Fornay (32)