Hana Gregorová: Som podnikavý človek

Narodila sa v Bratislave. Vyštudovala herectvo na VŠMU. Už počas školy začala hrávať v televíznych inscenáciách a seriáloch. Jeden a pol roka mala trvalý angažmán v Trnavskom divadle, odkiaľ odišla na voľnú nohu. Medzi významné filmové tituly, v ktorých si zahrala patria napríklad Noční jazdci, Pavilón šeliem, seriály Tisícročná včela, Alžbetin dvor, či Tábor padlých žien. Objavila sa v českých seriáloch Náves, alebo Ordinace v růžové zahradě, na Slovensku zase v seriáloch Panelák a Odsúdené. V roku 2004 založila pražské Divadlo Radka Brzobohatého, v ktorom pôsobí ako manažérka, herečka a príležitostná režisérka. Z prvého manželstva má dcéru Rolu a s Radkom Brzobohatým má syna Ondřeja.

Žijete a pôsobíte v Prahe, od minulého roku ste sa začali objavovať v nových slovenských seriáloch. Čo pre vás znamenala táto príležitosť?

Pre mňa to bol vlastne akýsi návrat na Slovensko. V slovenských televíziách síce uvádzajú moje filmy z mladosti, ale tie majú aj tridsať rokov. Myslím si, že ľudia si ma už nedokážu stotožniť s tvárou, ktorú v nich vidia. Seriálové ponuky vnímam ako svoj slovenský comeback. Teší ma to, lebo dušou som stále Slovenka a navyše mám túto prácu rada. Najskôr prišiel Panelák a neskôr, asi aj vďaka nemu, Odsúdené, celkom iný druh seriálu, ktorý už predstavoval väčšiu výzvu. Bol odlišný obsahovo aj dramaticky.

V posledných rokoch ste si zahrali aj v niekoľkých televíznych seriáloch v Česku, kde sa nakrúca oveľa viac.

Áno, v Česku sa nakrúca podstatne viac ako na Slovensku, ale vďaka Pánu Bohu, že sa začali programy vyrábať aj tu. Som rada, že sa vzájomne mieša herecké obsadenie seriálov a televíznych filmov v oboch krajinách. Českí herci hrajú na Slovensku a naopak. A to je dobre, lebo aj keď sme dve samostatné republiky, naše kultúry majú k sebe veľmi blízko. Občas mám síce problém spoznať niektorých mladých slovenských hercov, ale vďaka ich hosťovaniu v českých projektoch sa stávajú známymi aj za hranicami, čo je dobré. Dostávajú príležitosť presadiť sa v širšom okruhu.

Pred šiestimi rokmi ste založili Divadlo Radka Brzobohatého a stali ste sa jeho manažérkou. Nebolo zo začiatku náročné viesť bez manažérskych skúseností takýto projekt?

Som podnikavý človek. Vždy ma bavilo byť sama sebe paňou. Preto som aj po ročnom angažmáne v Trnavskom divadle odišla na voľnú nohu. Hneď po revolúcii som si otvorila cestovnú a ubytovaciu agentúru, ovládam niekoľko jazykov a v kontakte s klientmi som zúročila aj moje herectvo. Mala som dokonca aj solárne štúdio, absolvovala som kurz na úpravu nechtov, takže práce a podnikania sa nebojím. Otvoriť divadlo bol môj nápad. Viem si veci spočítať, mám dosť energie a keď si niečo vezmem do hlavy, dovediem to do konca. Môj muž je pravý opak. Nie je vôbec podnikavý, ale vie ma vo všetkom podporiť. Aj keď mi nejaký nápad nevyjde, nikdy mi nič nevyčíta. Nie je prehnaný optimista, ale verí mi.

V repertoári ponúkate najmä komediálne tituly. Oceňujú diváci váš výber?

Sme súkromné divadlo a musíme si zarobiť na prevádzku, na nájom, na elektrinu, na hercov. A komédia je divácky vďačný žáner. V súčasnosti beží všetko veľmi rýchlo, ľudia žijú hektický život a myslím si, že sa chcú v divadle predovšetkým zabaviť. Neuvádzame lacné bulvárne tituly, ale veci, ktoré v sebe majú kus človečiny a končia sa dobre. Nechcem, aby od nás divák odchádzal v depresii či rozjímal o zmysle života. Mnohí si na nás už zvykli, vracajú sa a dokonca chodievajú na niektoré tituly viackrát, čo je úžasné. Bola to dlhá a tŕnistá cesta, ťažšia, než sa mi zdala na začiatku, ale dôležité je, že existujeme už šiestu sezónu a nikomu nič nedlžíme.

Podľa čoho vyberáte hry, ktoré v divadle uvádzate?

Väčšinou si niečo vyhliadnem a potom si k tomu s Radkom sadneme a riešime, ako to zrealizovať. Vždy sa všetko vyvíja od financií. Keď ich máte málo, nemôžete si vymýšľať náročnú výpravu. Kedysi sme začínali komornejšími konverzačkami, ale naposledy sme uviedli Tančiareň, kde hrá sedemnásť ľudí. Šlo o väčšiu investíciu, ktorá sa nám však oplatila. Predstavenie sa veľmi páči, má úspech a čo je dôležité, všetkých nás strašne baví. Občas ma totiž prepadnú stavy, keď by som divadlo najradšej zavrela a hodila doň bombu. Na druhý deň však prídem do práce a uvedomím si, že sa z nej teším. Je to podobné ako v manželstve.

V Tančiarni vystupujete, ale mali ste na starosti aj réžiu. Bolo to po prvý raz?

Nie, režírovala som už tri hry. Scenár k Tančiarni som písala asi tri mesiace, mala som presnú predstavu, ako by mala vyzerať. Najskôr som sa dohodla s jedným režisérom na spolupráci, ale naše pohľady sa dosť odlišovali, preto som sa do toho radšej pustila sama. Tančiareň je ťažká hra, nie je v nej ani jedno slovo, takže to bola pre mňa veľká výzva. Ale napokon všetko dopadlo dobre.

Aké to je, keď ste s manželom obaja na javisku, alebo pripravujete takúto hru? Viete sa vzájomne skritizovať?

Vieme a často sa aj pohádame. Napriek tomu sa dokážeme o veciach aj normálne porozprávať a vysvetliť si ich. Pritom môže medzi nami nastať ostrá výmena názorov, ale výsledok sa nakoniec dostaví, čo je dôležité. Radek sa najskôr tvári, že s mojím názorom nesúhlasí, ale napokon sa prispôsobí. Nemyslite si však, že som v diskusii ohnivá len ja. Aj keď na to môj muž nevyzerá, vie sa tiež poriadne rozčúliť.

Prenášate si tieto diskusie aj domov, či prácu riešite zásadne len v divadle?

Kdeže, prácu rozoberáme doma, bez svedkov. Na druhej strane zažívame spolu aj chvíle, keď vieme obaja vypnúť a byť vedľa seba mlčky aj desať hodín. Aj to je v manželskom vzťahu dôležité. Nezniesla by som vedľa seba niekoho, kto by neustále táral. Možno na to nevyzerám, ale občas sa potrebujem odreagovať mlčaním.

Lákalo vás herectvo odmalička?

Isté obdobie som chcela byť učiteľkou. Neskôr som uvažovala nad lekárkou. Napriek tomu som stále chodila niekam recitovať a bavilo ma všeličo napodobňovať. Preto si myslím, že herectvo bolo pre mňa vždy prioritné a niečím lákavé. Hoci ako lekárka by som sa mojim rodičom asi viac pozdávala... Ešte aj dnes sa rada pozerám na televízne programy s lekárskou tematikou, kde ukazujú rôzne operácie. Moja rodina znechutene odchádza od obrazovky, zatiaľ čo ja ju fascinovane sledujem a hneď sa aj diagnostikujem.

Rozhodnutie zamerať sa na rodinu prišlo, keď ste stretli svojho súčasného manžela?

Súkromný život bol pre mňa vždy dôležitejší ako práca. Odišla som za Radkom do Prahy, čakala dieťa a ani som neuvažovala, že by som mala niekde hrať. Môj muž bol ten slávny a zarábajúci. Nakrúcal jeden film za druhým a mne sa zdalo, že to tak má byť. Jediný trvalý angažmán, ktorý som kedy mala, bol v Trnavskom divadle a trval asi rok a pol. Potom som sa už o niečo podobné neusilovala. Nemám rada takýto druh viazanosti, potrebujem určitú slobodu. Vždy som vravela, že herci by sa mali priberať na jednotlivé projekty, podobne ako to robíme v našom divadle a neupisovať sa do jedného súboru nadosmrti. Myslím si, že by mali cirkulovať, aby získali rôzne skúsenosti.

Vaša dcéra sa nikdy nechcela podobať na mamu - herečku?

Kdeže, ani náhodou. Je skôr organizačný typ. Nemá problém pomáhať v zákulisí pri predstavení, líčiť alebo obliekať účinkujúcich, ale na javisko by nevyšla ani za svet. Dokonca aj pekne spieva, ale nikdy nie verejne. Našla sa však inde. Vedie v divadle kaviareň a reštauráciu, občas robí produkčné veci pri výrobe reklám a podobne. Baví ju to.

Syn Ondřej asi podobné zábrany nemá. Čomu všetkému sa venuje?

Robí nám hudbu do všetkých predstavení. Skončil konzervatórium, je dirigent, aranžuje a skladá pesničky, píše texty, chcel by robiť filmovú muziku. To je jeho priorita. Občas si aj zahrá v nejakom predstavení. Má zmysel pre humor a ľudia ho majú na javisku radi. Nie je typom herca na ťažšie drámy, ale komické roly mu idú.

Máte v roku 2010 nejaký cieľ, ktorý by ste chceli naplniť?

Ani nie. Nie som dvadsiatka, ktorá túži po sláve a chce sa za každú cenu ukazovať. Je fajn, keď zrazu vyletíte hore, ale udržať sa na vrchole je veľmi ťažké. Tým, že som si vzala Radka, som zažila slávu a myslím si, že väčšiu by som nedosiahla ani stodielnym seriálom. Keď sa rozhodujem, či prijmem nejakú ponuku, je pre mňa prioritou, s kým budem spolupracovať, či je daná práca zmysluplná, zaplatená a bude ma baviť. To sú moje ciele. V mojom veku si už človek vyberá a nestráca čas zbytočnými vecami.

Hana Gregorová (57)