Netradičný štedrý deň

Pred polnocou som porodila
Renata Gešvantnerová (36), novinárka

Dvadsiaty štvrtý december 2005 bol najštedrejším večerom nášho manželstva. Stihli sme všetko. Pripraviť pupáky, kapustnicu, tradičný šalát a už menej tradičnú rybu – lososa. Len manžel neustále frflal, prečo tomu hovoríme štedrá večera, keď má len tri chody ako bežný nedeľňajší obed. Na jeho naliehanie som ešte zamiešala hubovú omáčku s kávou, akú pozná z domu a z mrazničky vytiahla domácu knedľu. „Musíš jesť za dvoch,“ teraz už spokojne potľapkal môj navretý pupok a posledný raz ho porovnal so svojím pivným. Už pár týždňov som bola žena v domácnosti. Opustila som svoje miesto šéfredaktorky Šarmu, odišla na materskú a teraz som mala každú chvíľu rodiť. Porozbaľovali sme darčeky, zavýskali od radosti ešte aj nad ponožkami, spokojne si zapli Popolušku a čakali. Ja na fitlopte a manžel na gauči. Poruke mal knižného sprievodcu tehotenstvom a digitálky. Keď zaznel môj povel z fitlopty „teraz“, stopky namerali dĺžku prvej kontrakcie i vzdialenosť od druhej. Keď už som ich predýchavala po dvoch minútach, manžel zavelil: Ideme do nemocnice! Môj prvorodený syn Hugo sa narodil pol hodinu pred polnocou. Personál si užíval koláčiky a čajíček a asi na nás trochu zabudol. Hodinu, možno aj dve sme zostali len v trojici – ja, manžel a náš nový člen rodiny . Sami, v tichu, len s jedným rozsvieteným svetlom. Dokonalé Vianoce. „Stihli sme to,“ usmial sa hrdý otecko s kamerou v ruke a prečítal esemesku, ktorá mu nabehla na mobile. Bola stručná: „Gratulujeme k malému Ježiškovi.“

Vianočný stromček sme ozdobili plnými plechovkami od piva
Lucia Pelikantová (26), grafická dizajnérka

Ešte počas mojich divokých študentských čias som strávila jedny vianočné sviatky na študijnom pobyte v Grécku. Väčšina študentov sa rozhodla ísť domov a nešťastníci, ktorí z nejakých dôvodov museli zostať, sa rozhodli usporiadať vianočný večierok v neprívetivých priestoroch internátu. Chátrajúce vybavenie spoločenskej miestnosti na siedmom poschodí bolo poznačené pomerne častým tancovaním na stoloch a inými večierkovými aktivitami. Univerzita nám darovala vianočný stromček, ktorý sa nám nikam nezmestil, tak sme ho museli vyslovene napchať do miestnosti. Chlapci ho ozdobili prázdnymi plechovkami od piva a dievčatá naň kde-tu zavesili aj naozajstnú vianočnú ozdobu. Medzi rekvizitami nechýbal ani nákupný vozík zo supermarketu s desaťkilovým vrecom zemiakov, ktorý sa jedného rána tajomne objavil na chodbe internátu. Celé prostredie vyzeralo ako z bizarného filmu a na samotnom večierku vládla naozaj zvláštna, tak trochu smutná atmosféra. Bolo to aj preto, že každý bol v duchu niekde inde, pri svojich rodinách a najbližších kamarátoch. V našej študentskej skupine boli zástupcovia mnohých kultúr a národností, a tak sme sa dohodli, že každý z nás pripraví pochúťku, typickú pre jeho krajinu. Ja som prispela plneným baklažánom a arménskym šalátom. Typické slovenské jedlá to veľmi nie sú, zato všetkým veľmi chutili. Hladký a spravodlivý priebeh Vianoc sme zabezpečili tak, že si každý z nás vyžreboval niekoho, koho obdaruje. Dostala som na starosť chlapca z Kostariky, ktorého som potešila módnymi kožušinovými chráničmi na uši. Dopadla som celkom uspokojivo, dostala som plyšovú raju. Večer sme sa snažili spríjemniť, ako sa len dalo, no skutočné Vianoce, aké možno zažiť len doma, to rozhodne neboli.

Nemohla som jesť ani piť
Dana Holá (24), študentka

Čaro Vianoc milujem a teším sa naň celý rok. Inak to nebolo ani pred pár rokmi, keď som bola plná radostného očakávania. Možno i z tej nedočkavosti sa môj zdravotný stav krátko pred Vianocami zhoršil. Zaskočil ma bežný začiatok angíny, ktorý som riešila len domácou liečbou. Na moje prekvapenie mi však žiadne vitamíny ani analgetiká nezaberali. Vybrala som sa k lekárke, ale tá mala dovolenku. Cítila som sa zle, a to som ešte netušila, čo ma čaká. Na Štedrý deň ma otec musel odviezť na pohotovosť. Z hodiny na hodinu som nemohla prijímať potravu ani tekutiny. Pri štedrovečernom stole jedli všetci okrem mňa. Rozbaľovanie darčekov si pre vysokú teplotu ani nepamätám. Celú noc som ubolená presedela v kuchyni. Ráno sa návšteva pohotovosti zopakovala. To už som o sebe veľmi nevedela. Nemohla som ani len otvoriť ústa. Vyhodnotený stav znel: akútny absces. Okamžite som bola prijatá do nemocnice na ušno - nosovo - krčné oddelenie, kde mi hneď zaviedli infúzie. Jedna z nich bola aj tekutá strava, takže som sa konečne i najedla. Toho roku som v decembri oslávila osemnáste narodeniny a mojím prvým „dospeláckym“ rozhodnutím bolo podpísanie súhlasu s operáciou, ktorú som absolvovala už na Druhý sviatok vianočný.
Ľahšia o dve mandle som si pár dní poležala, vytúžený odchod domov prišiel až po sviatkoch. Našťastie mi dala mamka zamraziť kapra, takže som mala kúsok Vianoc v januári, keď som už mohla normálne jesť. Pustila som si k nemu video zo Štedrého večera, aby som si aspoň trochu užila sviatočnej atmosféry, ktorú
mi choroba odoprela.

Zachránili ma kamaráti
Dominika Borsuková (30) tlmočníčka, prekladateľka

V horskom mestečku Crested Butte v Colorade som trávila celú letnú sezónu ako čašníčka v miestnej pizzerii. Mestečko však ožívalo hlavne príchodom vyznávačov zimných športov, a preto som v ňom chcela ostať aj v zime. Najskôr som odletela domov predĺžiť potrebné víza a navštíviť rodinu. Po návrate do USA mi mal kamarát odovzdať moju poslednú výplatu a dohodiť novú prácu. Ale výplatu sám minul a nová práca bola v nedohľadne. Za posledné peniaze som si dovolila „luxus“ nevykúrenej izby v dvadsaťstupňovom mraze. V pizzerii ma našťastie vzali naspäť a po dvoch týždňoch sa mi podarilo presťahovať do vykúreného domčeka. Štedrý deň sa blížil, ale mne na tom veľmi nezáležalo. V deň D mi môj priateľ, ktorý bol v tom po celý čas so mnou, venoval kúsok čečiny s malým panáčikom. Určite ho našiel niekde na zemi. Ja som pre neho nemala vôbec nič. Trochu som si poplakala, ale hneď som si to aj zakázala. Veď o nič nejde. Večer som sa prechádzala vysvietenými uličkami, pozerala do vyzdobených okien a aspoň takto som nasávala slávnostnú atmosféru. Nemala som ani na telefonát domov našim. Keď som prišla do domčeka, zaliezla som hneď do izby a rozmýšľala, že radšej pôjdem rovno spať. Zrazu mi na dvere zaklopali moji spolubývajúci. Na tácke s kvetom mi priniesli lososa. Nevedia vraj, ako Vianoce riešime my, „blázniví Európania“, ale oni si radi zajedia. Veľmi ma potešili. Vyhladovaná som rybu okamžite zhltla a pustila sa do srdcervúceho opisu našich úžasných zvykov, jedál a starých tradícií. Moji americkí priatelia boli dojatí a nechápali, prečo trávim Vianoce v USA mimo rodinného kruhu. Nechápala som to ani ja. Musela som odísť tisíce kilometrov, aby som si uvedomila, ako mám naše zvyky hlboko zaryté pod kožou. Odvtedy už prežívam Vianoce väčšinou doma, kupujem darčeky a teším sa na ne ako každý normálny človek.

Všetci si zaslúžime pokojné sviatky
Daša Malíková (40), terapeutka

Pre mňa sú výnimočné Vianoce tie tohtoročné, ktoré prvýkrát prežívam ako spolupracovníčka Aliancie žien Slovenska. Klientky, s ktorými sa stretávame, alebo ktoré nám volajú na našu nonstop krízovú linku pre obete domáceho násilia, už niekoľko týždňov pred Vianocami prežívajú úzkosť z blížiacich sa sviatkov. Počas vianočných sviatkov trávia ľudia spolu viac času ako inokedy, čo môže prinášať nielen viac radosti, ale aj viac konfliktov. Navyše sa pridáva väčšia spotreba alkoholu. Tento rok podobných prípadov na Slovensku zrejme pribudne, pretože rastie nezamestnanosť a s ňou aj finančné problémy v rodinách. Výskumy preukázali, že s rastúcou nezamestnanosťou stúpa aj domáce násilie. To všetko sú však len spúšťače násilia, nie jeho príčina. Mnohé týrané ženy, ktoré sa na nás obracajú, lebo prežívajú vianočné sviatky ako obdobie zvýšeného stresu. Už dopredu sa boja, že budú niekoľko dní pod intenzívnou kontrolou agresora, nikdy nevedia, čo ho môže podráždiť. Nechcú však deťom kaziť sviatočnú atmosféru, a tak sa radšej snažia v deštruktívnom prostredí vytvoriť ilúziu pokoja a nejako pretrpieť útoky partnera. Po Vianociach sú nesmierne vyčerpané, pretože všetku energiu vložili do snahy zabrániť eskalácii násilia. Taký bol aj príbeh jednej klientky, ktorá mi dala súhlas na jeho zverejnenie. Bývalý manžel tyranizoval nielen ju, ale aj ich dcéry. Všetky dovolenky a sviatky boli pre ne utrpením. Po každých pokazených Vianociach si hovorila, že tieto sú už posledné. Keď ju raz manžel fyzicky napadol pred večerou na Štedrý deň a ona skončila na pohotovosti a následne na polícii, bola to pre ňu posledná kvapka, ktorá u nej viedla k rozhodnutiu opustiť násilníka.