Daniela Peštová: Deti som chcela od sedemnástich

imidž topmodelky. Je rodáčka zo severočeských Teplíc a stala sa modelkou, keď bola v prvom ročníku na pedagogickej fakulte. Dnes patrí k najúspešnejším českým modelkám vo svete. Na svojom konte má dve najprestížnejšie zákazky v svetovom modelingu - bola tvárou značky Victoria's Secret a trikrát pózovala na titulke magazínu Sports Illustrated. Jej prvým životným partnerom bol majiteľ siete kaviarní Fashion Café Tomasso Buti, s ktorým má trinásťročného synaYanicka. Dnes žije v Prahe so spevákom Paľom Haberom, s ktorým má sedemročnú dcéru Ellu a sedemmesačného syna Paula Henryho. Naďalej sa venuje modelingu, je ambasádorkou projektu Avon proti domácemu násilliu a angažuje sa v boji proti anorexii.

Váš najmladší syn Paul Henry má sedem mesiacov. Užívate si toto materstvo inak ako tie predchádzajúce?

Užívam si ho veľmi krásne, lebo malý Paul je také slniečko, je to veľmi dobré bábätko. A navyše mám naňho viac času, ako som mala na staršie deti. Keď boli Yanick a Ella maličkí, mala som viac pracovných povinností, stále som sa musela presúvať niekam za prácou. Najnáročnejšie to bolo s Yanickom, večne so mnou sedel v lietadle a prespával v hotelových izbách. Cez obedňajšiu prestávku mi ho nosila na pľac opatrovateľka, aby som ho mohla nakŕmiť. Dnes je situácia iná. Prácu si vyberám opatrnejšie a už jej ani nemám toľko ako pred rokmi.

Aký otec je Paľo Habera?

Myslím si, že si rodinu tiež užíva. Niekedy si vravím, že väčšina mužov asi potrebuje na otcovstvo dozrieť. Keď sú mladí a nevybúrení, možno majú pri deťoch pocit, že o niečo prichádzajú, ale keď dospejú, tak si uvedomia, čo má v živote skutočnú cenu.

Myslíte si, že ste dnes iná matka, akou ste boli povedzme pred trinástimi rokmi, keď sa vám narodil najstarší Yanick?

Asi som pokojnejšia, lebo už viem, ako sa treba starať o dieťa - mám v tom prax (smiech). Pamätám sa, že keď sa Yanick len pohol v postieľke, tak som bola okamžite v pozore a tŕpla, či sa náhodou nezobudí. Potom som pri ňom vysedávala v kresle a čakala, kedy ho bude treba nakŕmiť. Teraz je pre mňa všetko jednoduchšie. Už mám pár trikov v rukáve a viem, ako ich správne použiť. Na druhej strane musím povedať, že materstvo ma pri každom dieťati fascinovalo rovnakým spôsobom. Byť matkou, to bol pre mňa vždy ten najväčší životný sen. Už od sedemnástich.

Dnešné modelky bežne spájajú materstvo s modelingom. V čase, keď ste v tejto brandži začínali, to však nebolo zvykom. Boli ste vo svojom okolí výnimkou?

Pracovala som pre značku Victoria Secret. Zopár mamičiek nás tam bolo, ale je pravda, že dnes je to oveľa bežnejší jav ako kedysi. Dievčatá si uvedomujú, že porodiť dieťa v mladom veku je pre ne ľahšie ako čakať, povedzme, do tridsiatky, lebo po pôrode sa ľahšie znovu dostanú do formy.

Keď dnes cestujete za prácou, na ako dlho musíte odísť z domu?

Bohužiaľ, stále mám viac zákazok v Spojených štátoch ako v Európe, a tak aj jednodňová práca mi napokon zaberie štyri dni, lebo je spojená s cestovaním cez Atlantik. Lenže európska klientela ma stále príliš neoslovuje. Je to preto, že počas rokov, ktoré som prežila v Amerike, som sa na ňu až tak neorientovala. Nechcelo sa mi vtedy cestovať do Francúzska alebo Talianska a pravdu povediac, ani tamojší štýl práce mi príliš nevyhovoval. Keď pracujete v Spojených štátoch, tak je všetko dopredu naplánované, fotí sa od deviatej do piatej a potom si žijete svoj vlastný život. V Paríži sa vám môže hocikedy stať, že budete pózovať pre päť záberov do neskorého večera.

Spomínali ste, že modelky sa potrebujú dostať po pôrode rýchlo do formy. Máte na to nejaký trik?

V každom prípade, ak už nemáte dvadsať, je to pre vás o niečo ťažšie. Sedem mesiacov po pôrode ešte stále nie som tam, kde by som chcela byť, najmä preto, že sa stále neviem dostať k cvičeniu. Po narodení Yanicka a Elly som okamžite začala trénovať s osobným trénerom. Lenže teraz, pri troch deťoch, mi na to akosi nezostáva čas. Doma je stále čo robiť, a keď náhodou nemám žiadne povinnosti, tak som rada, že sa môžem poriadne vyspať. Nedávno som kdesi čítala, že žena by si nikdy nemala hovoriť, že musí cvičiť, ale že má chuť na cvičenie. A tak stále čakám, kedy tá chuť príde...

Vraj spíte osem až desať hodín denne - ako sa to dá pri malom dieťati?

No, desať hodín už nestíham, ale tých osem prespím, keďže chodím spať skôr ako Yanick (smiech). Paul Henry sa budí už o piatej ráno. Väčšinou ho len nakŕmim a potom ešte zaspí, takže si môžem chvíľu zdriemnuť, kým netreba vypraviť staršie deti do školy.

Pred šiestimi rokmi ste sa presťahovali s rodinou z New Yorku do Prahy. Ako to vtedy prežívali vaše deti?

Myslím si, že deti sa vždy cítia dobre tam, kde je dobre ich rodičom. V Prahe máme zázemie, a tak je pre nás všetko jednoduchšie. Neďaleko bývajú moji rodičia, ktorí nám pomáhajú. Aj Yanickov otec žije v Európe, takže sa s ním vidí častejšie, ako keď sme žili v Spojených štátoch.

Yanickov otec vás vraj navštevuje na Nový rok?

Nie je to pravidlo, ale áno, takéto stretnutie u nás v rodine už bolo. Nepokladám to za nič výnimočné. Myslím si, že pre dieťa je dobré, keď vidí, že rodičia dokážu v pohode komunikovať, aj keď už spolu nežijú.

Doma sa vraj stále rozprávate po anglicky. Budú mať vaše deti na Vianoce Ježiška alebo Santa Clausa?

Stále nechápem, aký je v tom rozdiel. Je pravda, že moje deti si zvykli v Amerike na to, že darčeky nosí fúzatý pán, ktorému vravia Santa, ale keď im babička povie, že im priniesla hračky od Ježiška, tak to prijmú rovnako.

Sú pre vás české Vianoce iné, ako bývali tie americké?

Ani nie, aj keď je pravda, že v New Yorku som nikdy nezháňala kapra, lebo tam ho aj tak nikde nemali (smiech). Pre mňa sú Vianoce predovšetkým o rodine, o tom, že sa všetci stretneme pri štedrovečernom stole, hodujeme, popíjame a rozprávame sa. Už niekoľko rokov bezúspešne lobujem u svojich blízkych, aby zabudli na stres spojený so zháňaním darčekov a kupovali ich len deťom. Ja na Vianoce rozhodne žiadne dary nepotrebujem.

A vraj si nepotrpíte ani na veľké oslavy na verejnosti. Je pravda, že máte len dve kamarátky?

Dve kamarátky a jedného kamaráta. To sú ľudia, o ktorých viem, že sa na nich môžem kedykoľvek spoľahnúť. Nikdy som nepotrebovala mať okolo seba kopu priateľov. Dokonca ani na strednej. Ja sa dobre cítim aj sama so sebou.

Je zvláštne, že so svojou introvertnou povahou máte rada život vo veľkomeste.

Podľa mňa je to logické. Veľkomesto mi dokáže poskytnúť príjemný pocit anonymity. Zároveň však v ňom človek nikdy nie je sám, lebo okolo neho pulzuje množstvo života. A ten rada pozorujem, aj keď v ňom nepotrebujem byť v centre pozornosti.

Vianočné obdobie sa spája aj s charitou. Vy sa angažujete ako ambasádorka projektu Avon proti domácemu násiliu. Čo vás priviedlo k tejto problematike?

Keď som sa prvýkrát dostala k štúdiám o domácom násilí, bola som šokovaná, aký je tento problém u nás rozšírený a ako málo sa o ňom hovorí. Vďaka tomu, že som sa stala ambasádorkou spomínaného projektu, som sa stretla priamo so ženami, ktoré domáce násilie zažili, a musím povedať, že to boli pre mňa veľmi emotívne stretnutia. V pamäti mi utkvela najmä pani, ktorá znášala neuveriteľné ponižovanie od vlastného manžela po celých tridsať rokov. Keď mi rozprávala svoj príbeh, tak som len mlčky sedela a premýšľala o tom, prečo to niekomu trvá tak dlho, kým sa dokáže vzoprieť.

Dnes už viete prečo?

Neviem, či môžem povedať, že postihnutým ženám rozumiem, lebo ja som podobný problém nikdy na vlastnej koži nezažila, ale určite mám dnes pre ne pochopenie. Pani, o ktorej som vám vravela, sa vydávala po piatich rokoch známosti s mužom, ktorého milovala. Až po svadbe sa začal meniť. Ak vás niekto päť rokov nosí na rukách a potom zrazu zlyhá, tak si najprv poviete, že to bol asi omyl, nejaký skrat, ktorý sa už nesmie opakovať. Lenže situácia sa zopakuje aj druhý aj tretíkrát a napokon musíte čeliť útokom čoraz častejšie.

Okrem boja proti domácemu násiliu sa venujete aj boju proti anorexii. Podľa čoho si vlastne vyberáte charitatívne projekty?

Snažím sa uprednostňovať oblasti, ktoré sa ma ako ženy a matky bytostne dotýkajú. Anorexia je určite jednou z nich, najmä preto, lebo postihuje mladé dievčatá, ktoré snívajú o kariére modelky. Ja som v tejto brandži obstála pätnásť rokov bez toho, aby som akýmkoľvek spôsobom musela týrať svoje telo. Tak si vravím, že ak uvidia na mojom príklade, že sa to dá, tak pochopia, že žena nemusí hladovať, aby mohla byť úpešná v práci a pritom aj šťastná v rodine. Že to ide aj iným, oveľa prirodzenejším spôsobom.

Mysleli ste si na začiatku kariéry, že ostanete tak dlho modelkou?

Ani vo sne by mi to nenapadlo. Nikdy som nebola príliš ctižiadostivá, ani som nemala veľké sebavedomie. Keď ma zavolali na nejakú prestížnu prácu, tak som si vravela, že to bude asi omyl. Že keď ma zbadajú, tak mi dajú do ruky letenku a povedia - prepáčte, zmýlili sme sa. V skutočnosti sme chceli niekoho iného, tak sa, prosím, vráťte domov. Ale napodiv sa mi to nikdy nestalo.

Daniela Peštová (39)