Andrea Cocherová - Šéfka komunikácie v spoločnosti Orange

Ste riaditeľkou úseku komunikácie a značky. Čo to presne znamená?

Náš úsek má na starosti reklamné kampane, starostlivosť o imidž a značku spoločnosti, sponzoring, riadené udalosti, PR aktivity, komunikáciu v rámci firmy aj navonok, filantropiu a spoločenskú zodpovednosť.

Pojem „spoločenská zodpovednosť" bol u nás donedávna celkom neznámy. Ako sme na tom dnes?

Som absolútne presvedčená, že počet zodpovedných firiem sa neustále zvyšuje. Naše aktivity v tejto sfére sa začali niekedy v roku 1998 - v tom čase sme ešte netušili, že táto filozofia má vôbec nejaký názov a že sa o nej popísalo množstvo teórie. Mali sme len nejasný pocit, že je férové, aby ekonomicky úspešná firma investovala časť svojho zisku späť do spoločnosti. Rovnako, ako by sa úspešní jednotlivci mali o časť svojho úspechu podeliť s tými, ktorí také šťastie nemali.

Nie sú to často iba „povinné jazdy", ktoré sa honosia ušľachtilými cieľmi, no v skutočnosti sú iba reklamou?

Rozhodne nie - ak by to tak bolo, urobíme to oveľa jednoduchším spôsobom. My sa naozaj úprimne snažíme, aby každé jedno euro skončilo tam, kde je to zmysluplné - a za týmto úsilím sa skrýva obrovské množstvo mravčej práce. Ročne realizujeme niekoľko grantových programov, snažíme sa hľadať prázdne miesta, ktoré sú opomínané zo strany štátu alebo darcov. Tak napríklad tento rok sme prvýkrát vyhlásili grantový program pre seniorov, pretože sa nám zdalo, že ide o skupinu ľudí, ktorej nie je venovaná dostatočná pozornosť. Pripravili sme teda výzvu na posielanie projektov a ohlas bol taký, že sme sa rozhodli dodatočne zvýšiť grantovú sumu, pretože jednotlivé návrhy na zlepšenie života seniorov boli naozaj kvalitné a užitočné.

Vaše meno stojí aj za ďalším veľkým projektom - každoročným plesom v Opere, ktorý tento rok oslávi svoj desiaty ročník. V čom ste zaznamenali najväčší posun od prvého plesu až po ten posledný?

Asi najväčší rozdiel vidím v očakávaniach, ktoré majú ľudia od plesu. Hostia prvých ročníkov prichádzali napätí, s obavami, že pôjde o snobskú udalosť. Aj dnes sa občas stretávam s podobnými reakciami návštevníkov, ktorí sú na plese prvýkrát, no po chvíli sú prekvapení z príjemnej nálady. Trúfam si povedať, že atmosféra je uvoľnenejšia ako na mnohých iných, menších plesoch.

Predpokladám, že ste sa s touto otázkou stretli viackrát, ale nedá mi - prečo je vo vyšších pozíciách tak málo žien?

Nemyslím si, že pravá príčina by sa skrývala v podceňovaní žien. Tento stav podľa mňa prirodzene vyplýva zo zaužívanej deľby práce muža a ženy v rodine. O emancipácii si môžeme hovoriť koľko chceme, ale muž predsa rodiť nikdy nebude, však? Stále je to žena, ktorá je matkou, ktorá má na svojich pleciach domácnosť, deti. Jednoducho nemá na prácu toľko času ako muž.

A nebude dôvod aj v tom, že riadiace funkcie sú tak trochu mužským svetom, ktorému sa treba prispôsobiť?

Nemám pocit, že by boli muži v manažérskych pozíciách výrazne priebojnejší či agresívnejší. Poznám mužov, ktorí sú veľmi agresívni a v žiadnych vysokých funkciách nie sú... a možno aj preto sú takí (smiech). A naopak, poznám množstvo mužov vo vysokých pozíciách, ktorí nemajú primárne povahové vlastnosti „dravého manažéra". Nehovoriac o tom, že riadenie si vyžaduje aj úplne iné vlastnosti ako priebojnosť a agresivitu. Napríklad intuíciu či empatiu, ktoré sú typické skôr pre ženy. Na druhej strane, priznávam, mne už viacero známych povedalo, že som skôr chlapom v sukni...

Takže sa vám ešte nestalo, že by ste sa napríklad rozplakali v kancelárii?

Ale stalo a veľakrát! Hlavne v začiatkoch môjho pôsobenia vo firme som si dosť často poplakala, aj keď vždy v prísnom utajení. Doteraz mnou občas lomcuje bezmocnosť, aj keď dnes beriem veci s oveľa väčšou rezervou a nadhľadom.

Asi vám k tomu pomáha aj fakt, že máte tri deti. Vždy ste chceli mať veľkú rodinu?

Vedela som, že chcem mať aspoň dve deti, pretože pre dieťa je vždy lepšie, ak má súrodenca. Najskôr sa nám narodila Ivanka, potom Terezka, užívali sme si šťastný rodinný život, mne aj manželovi sa darilo v práci. A popri tom som mala neustále pocit, že si priazeň osudu treba vážiť a že nie je dôvod, aby sme nemali aj tretie dieťa...a možno tak trochu dopomohli k rastu populačnej krivky (smiech).

Stáli ste vôbec pred voľbou medzi deťmi a kariérou?

Nikdy - a to môžem povedať naozaj s čistým svedomím - nikdy som sa nerozhodovala, či budem, alebo nebudem mať ďalšie dieťa, alebo sa budem radšej venovať kariére. Do každého tehotenstva som išla s rizikom, že sa už do práce naspäť nevrátim, no nikdy som ani len na chvíľu nezapochybovala. Po druhej dcérke aj po synovi som bola v istej fáze takmer rozhodnutá, že sa do práce nevrátim. Jednoducho som si nevedela predstaviť, ako to budem ďalej časovo zvládať, aby som nemusela ukracovať ani rodinu, ani zamestnávateľa. Ale vždy, keď som si novú situáciu predstavila do všetkých dôsledkov, uvedomila som si, že to s prácou predsa len skúsim a uvidím.

Vaše rozhodnutie sa asi nezaobišlo bez nejakých obiet...

Najťažšie bolo, keď som sa musela zmieriť s tým, že s deťmi netrávim toľko času, koľko by som chcela a koľko by sami potrebovali. Na druhej strane, snažím sa robiť úplné maximum pre to, aby boli v dobrých rukách a aby boli spokojné a šťastné. S deťmi mi veľmi pomáha moja mama a už niekoľko rokov máme aj opatrovateľku, ktorá má našu úplnú dôveru.

Nemrzí vás niekedy, že ich pravá mama nie je s nimi, ale v práci?

Netreba si klamať a zakrývať oči, aj takéto momenty sa občas dejú a, samozrejme, že ma to zabolí. Raz som však do tohto rozhodnutia išla, tak musím znášať aj všetky dôsledky. Nejaké spätné analyzovanie a výčitky nemajú zmysel. Ale celkom úprimne a otvorene - neviem, či by im bolo lepšie, keby som s deťmi ostala doma.

Ako to?

Ženy nie sú rovnaké a nie každá sa cíti šťastná a spokojná v rovnakých situáciách. Platí to aj o materstve, nie všetky matky napĺňajú roky strávené doma. A podľa mňa je fér vedieť si to priznať, aj keď to spoločnosť veľmi neakceptuje. Možno to znie tvrdo, ale viem, že jednoducho nepatrím medzi ženy, ktoré sú šťastné a spokojné v pohodlí domova. A obávam sa, že deti by to po určitom čase pocítili. Domnievam sa, že pre psychické zdravie mojej rodiny je lepšie, aby som pracovala. Úprimne obdivujem ženy, ktoré zostanú z vlastného rozhodnutia doma a sú v živote šťastné a spokojné. A v podstate im závidím, pretože viem, že pre deti je to najlepšie. Ja síce s deťmi nie som stále, ale usilujem sa im dať čo najviac lásky.

Aké je to mať veľkú rodinu?

Som presvedčená, že ak tomu nebránia iné okolnosti, je úžasné mať veľa detí. Najviac si ju užívajú práve deti, ktoré sa síce vedia pohádať aj pobiť, ale popri tom všetkom je veľmi dojemné vidieť, ako veľmi sa ľúbia. Navyše, starší súrodenci dokážu tých mladších ťahať vpred, poskytujú im množstvo podnetov. Najviac to vidieť na našom najmladšom, ktorý má slovnú zásobu na úrovni štvorročného dieťaťa. A ešte jednu výhodu spomeniem - pri veľkej rodine netreba hľadať zábavu mimo domova. Stačí sa pozerať na to, čo vystrájajú deti a hneď máte doma divadlo aj cirkus. A pokoj? Ten si chodievam užívať do práce.

Máte ešte nejakú métu, ktorú by ste chceli dosiahnuť?

Na túto otázku odpovedám vždy veľmi potichu a s veľkým rešpektom - úplne mi stačí, ak bude môj život aj naďalej taký, aký je doteraz. Občas si so smiechom hovorím, že som zrejme musela v minulom živote veľmi trpieť, pretože teraz si naozaj užívam - mám zaujímavú prácu, úžasného manžela a tri krásne deti, čo viac si môžem priať? Možno... keby sa mi podarilo nájsť trochu času na šport. Ale ak sa náhodou nepodarí, vydržím to aj bez neho (smiech).

Andrea Cocherová (37)

Narodila sa v Bratislave, kde vyštudovala žurnalistiku a propagáciu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Po ukončení školy pracovala ako redaktorka časopisu Stratégie, kde sa za krátky čas stala šéfredaktorkou. Od roku 1996 pôsobí v Rade pre reklamu, najskôr na pozícii výkonnej riaditeľky, v súčasnosti ako členka Prezídia a Arbitrážnej komisie. V spoločnosti Orange pracuje už 12 rokov, od roku 2004 je riaditeľkou Úseku komunikácie a značky a členkou vedenia spoločnosti. Je správkyňou Nadácie Orange. Za svoje profesionálne zručnosti získala v roku 2007 ocenenie Žena roka časopisu Bratislava Leaders Magazine. S manželom Ivanom Golianom vychovávajú 9-ročnú Ivanku, 6-ročnú Terezku a dvaapolročného Matejka.