Marta Jandová: Vyplatí sa byť na ľudí slušná

do ktorého nikdy nechcela patriť.

Odišli ste do Nemecka v devätnástich, štyri roky po nežnej revolúcii. Nebola to pre vás príliš veľká zmena?

Ani nie, už predtým som bola v Nemecku s otcom. Navyše som v sedemnástich odišla na rok do Ameriky a kultúrny šok som si prežila tam. Chodievala som aj do južného Francúzska na prázdniny, k rodine otcovho najlepšieho kamaráta. Hrala som sa s jeho deťmi, pozerala večerníčky. Mala som a dodnes to tam mám veľmi rada. Takže som už bola trochu scestovaná. Ale Nemecko je pre mňa osudová krajina a znamená jednu z najväčších zmien v mojom živote. Keď som tam šla, zbalila som si dva kufre s myšlienkou, že sa o rok vrátim. Napokon som tam zostala žiť vyše pätnásť rokov.

Ako spomínate na pobyt v Spojených štátoch?

Prerušila som vtedy strednú školu a šla na výmenný pobyt do štátu New York. Ale už po roku som chcela ísť preč. Samozrejme, našla som si tam kamarátov a na letisku pred odletom domov som plakala, ale Amerika nie je moja krajina. Zdá sa mi dosť zvláštna. Nepáči sa mi, ako sa Američania hrajú na veľkých puritánov a pritom práve v ich krajine vzniká najhoršie porno. Na jednej strane je akoby všetko krásne a ľudia kamarátski, ale zároveň narazíte na neuveriteľnú povrchnosť a pretvárku.

Ja som veľmi otvorený človek a prekáža mi to. Napríklad na jednom večierku za mnou prišiel chalan, ktorý sa ma spýtal, ako sa mám, ako sa volám a čo tam robím. O pol hodiny, keď obehol s týmito troma otázkami aj ostatných hostí, sa dostal opäť ku mne a spýtal sa ma na to znova. Nepáči sa mi tiež, ako sa v Amerike všetky kultúry miešajú dokopy. My Európania sme mnohostranní, stačí ísť autom tri hodiny a ocitneme sa v inej krajine, s inou kultúrou a rečou. Môžeme si vybrať, čo sa nám páči. Som Európanka ako poleno.

Čím vás oslovilo práve Nemecko?

Zamilovala som sa, preto som tam odišla. Kamaráti z Čiech sa ma priebežne pýtali, či Nemci nie sú nejakí divní, ale ja som nič zvláštne nepozorovala. Vnímam ich ako inteligentných, empatických a určite nie chladných ľudí. Páči sa mi, že sa veľmi radi družia. U nás sa chodí do reštaurácií väčšinou v pároch, ale v Nemecku sa ľudia zabávajú v skupinách. Stretávali sme sa s priateľmi u niekoho v byte, ktosi navaril, niekto iný priniesol dezert alebo víno a hrali sme Človeče, nehnevaj sa. Alebo sme si všetci vyrazili von do mesta či objednali kanoe a šli v Hamburgu na rieku. Na druhej strane sú Nemci stále poznačení vojnou. Môjmu exmanželovi trvalo veľmi dlho, kým bol schopný v zahraničí priznať, odkiaľ pochádza alebo prehovoriť po nemecky.

Kým vás začala živiť hudba, vystriedali ste veľa zamestnaní. Ako si na ne spomínate?

Som dosť hrdá a peniaze si požičiavam málokedy. Do Nemecka som prišla so sedemdesiatimi markami, ktoré sa mi okamžite minuli. Bývala som v dome svojho vtedajšieho priateľa a jeho mamička sa o mňa úžasne starala. Ja som však nechcela, aby ma živila. Začala som teda upratovať v dome jedného lekára. Jeho manželka mi robievala kávu, bavili sme sa o živote, starala som sa im o psa, vypúšťala von husi. Bola to asi najkrajšia práca, akú som mala. Ale po roku a pol sme s kapelou začali hrávať častejšie a upratovanie som nechala tak.

Ukázalo sa, že som sa unáhlila, lebo zmluvu s vydavateľstvom BMG sme podpísali až po šiestich rokoch, takže som si stále musela zarábať inak než hudbou. Istý čas som varila kapelám na koncertoch. Chystala som raňajky, šúpala zemiaky, umývala riad. Robila som ochranku a prezerala som dievčatám batohy, keď vystupovali Backstreet Boys. Úplne najhoršie, čo som kedy robila, bolo rozdávanie letákov na križovatke od piatej ráno. Ku koncu tohto obdobia sa mi už nechcelo robiť podobné práce. Stala som sa nanny, robila som v čajovni a celkom nakoniec som pracovala ako asistentka v kancelárii.

K spievaniu a písaniu textov ste sa dostali náhodou. Neskúšali ste už predtým písať básne?

Po smrti mojej mamičky, keď som bola v Amerike, som začala veľa písať v angličtine. Vymýšľať texty pre kapelu však bolo zo začiatku náročné. Teraz mám pocit, že už píšem lepšie texty než kedysi. Som dospelejšia, viem, ako postaviť slová, aby nezneli banálne, odhadnúť, ktorá metafora je príliš nafúknutá. Na druhej strane však mám slabšiu slovnú zásobu, lebo už angličtinu nepoužívam tak často ako kedysi.

Je ťažšie prepracovať sa medzi najlepších interpretov v Nemecku ako napríklad na českej scéne?

Myslím, že je to rovnako ťažké v každej krajine. Mám pocit, že dnes už snáď každý tínedžer hrá v nejakej kapele. No je náročné vymyslieť niečo originálne a upozorniť na seba. Naša doba je hudobne veľmi vyčerpaná. Neviem, ako by mal vyzerať nový hudobný štýl, ale možno niečo príde. Ani v časoch swingu a džezu nikto nečakal, že príde rokenrol. V súčasnosti, ak chce človek zaujať, potrebuje niečo viac než len dobrý hlas. Hudba musí mať čaro a byť v správnom čase na dobrom mieste. My sme sa s kapelou dopracovali k úspechu tvrdou prácou. Šesť rokov sme hrali v každej diere za pizzu a benzín na cestu.

Ako vnímate šance súťažiacich v Česko Slovenskej SuperStar?

Musia si dať pozor, lebo po veľkej sláve prichádza veľký pád. S ostatnými porotcami sa ich snažíme podporiť a upozorniť, aby nezaspali na vavrínoch, ale využili príležitosť. Počas súťaže majú okolo seba odborníkov, ktorí im môžu poradiť, aký hudobný štýl im sedí, čomu sa majú venovať. Na druhej strane sa na nich bude lepiť kopa ľudí, ktorí budú chcieť rýchlo zbohatnúť. Aj v tomto prípade by sa na nás mali obrátiť a spýtať sa, či dotyčnému môžu dôverovať, či ho my poznáme a čo si o ňom myslíme. Je naozaj dôležité mať pri sebe človeka, ktorý vás neokradne, postará sa o vás a nepošle vás zaspievať tri pesničky z plejbeku na otvorenie nejakej benzínovej pumpy. To je vražda umeleckého mena.

Spievate po anglicky. Je to na nemeckej scéne bežné?

Pred desiatimi rokmi spievali anglicky skoro všetky skupiny. Keďže som nemecky spočiatku vôbec nevedela, bola pre mňa angličtina východiskom. Navyše sa mi zdá veľmi spevavá a ľahko sa ňou vyjadrujú myšlienky. Ale asi päť rokov dozadu sa začali šíriť veľmi úspešné kapely a speváci, ktorí používaju nemčinu. My však máme výhodu, že môžeme chodiť po celom svete. Vydali sme dve platne v Japonsku, jednu v Brazílii. Mali sme turné v Španielsku i v Portugalsku. Nie sme obmedzení len na nemecky hovoriace krajiny a nechceme to meniť.

Nedávno ste dostali ponuku moderovať hudobný hitparádový program na stanici ZDF Neo. Ako sa vám to podarilo?

Osvedčila sa mi zásada, že sa vyplatí byť na ľudí slušná. Každého stretneme za život minimálne dva razy a jedno stretnutie vám môže zmeniť celý život. Pred štyrmi rokmi som sa s kamarátkou zúčastnila televíznej súťaže v sudoku. Redaktorka tejto šou si na mňa pri príprave nového hudobného programu spomenula a zavolala ma na konkurz. Nečakala som, že ma vyberú, veď som cudzinka. A mať program vo verejnoprávnej televízii ZDF je medzi umelcami veľká prestíž.

Okrem televízie mávate koncerty s kapelou, vystupujete v muzikáli a v SuperStar. Vyžaduje si to asi veľké nasadenie.

Ešte pred rokom som sa venovala len kapele, a ak sme neboli na turné, bola som aj dva týždne doma a chodila von so psom. Od januára som sa však nezastavila a podobný bude aj začiatok budúceho roka. Čakajú ma skúšky nového muzikálu Barón Prášil, ktoré trvajú od rána do večera každý deň dva mesiace. Niekoľko skúšok som musela odrieknuť, lebo s kapelou pripravujeme nový album a budem musieť odísť do Nemecka. Občas ma trápi, že nemám na nič a na nikoho čas, ale na druhej strane ma táto práca veľmi baví a som vďačná za nové ponuky.

Pôvodne ste sa nechceli dať zatiahnuť do hudobného biznisu a ani si v ňom nájsť partnera. Napokon to dopadlo naopak. Vnímate už hudobný svet inak?

Vždy som chcela byť tlmočníčka. Niekedy si vravím, že by mi bolo lepšie, keby som pracovala v nejakej firme a prekladala zmluvy. Mala by som pokoj. Človek si neuvedomuje, aké je príjemné každý večer sa vrátiť domov a mať voľné víkendy. Viem, že je to pre mnohých stereotyp a nuda. Ale aj stále cestovanie a dennodenné stretávanie množstva ľudí je únavné.

Občas potrebujem zavrieť za sebou dvere, uvariť si čaj a spolu so psom sa pozerať na nejakú hlúpu hollywoodsku komédiu, pri ktorej nemusím rozmýšľať. Viem, že som takýto život nechcela, ale vďaka nemu som spoznala veľa príjemných osôb, pochodila polku sveta a SuperStar mi zasa priblížila ďalšiu krajinu - Slovensko. Ale stretávam sa aj s nepríjemnosťami. Ozývajú sa mi známi, ktorí si na mňa niekoľko rokov nespomenuli, v bulvári sa o mne píšu hrozné veci. Ale každé zamestnanie má svoje svetlé a temné stránky a ja ich beriem.

Aké miesto vo vašom živote má váš otec?

Najväčšie. Sedí na obrovskom tróne v kráľovskom hermelíne. Zistila som to po rozchode s priateľom. Vždy, keď som nešťastná alebo naopak veľmi šťastná, volám blízkym ľuďom, kamarátkam, exmanželovi, lebo sa potrebujem s emóciami podeliť. Keď som sa rozišla so Sashom, myslela som, že umriem, vnútorne vykrvácam. Najprv som volala otcovi, po ňom jeho druhej žene, ktorá so mnou prežila roky puberty a nahrádzala mi mamičku. Potom som sa ozvala kamarátkam a členom kapely. Po pár dňoch mi otec zavolal a povedal, aký je pyšný, že som mu zavolala prvému. Aspoň vie, že mi na ňom záleží. Až vtedy som si uvedomila, že som sa v prvom okamihu obrátila na otca, s ktorým bežne svoje srdcové záležitosti neriešim. Odvtedy viem, že je pre mňa najdôležitejší.

Marta Jandová (35)

narodila sa v Prahe. Jej otcom je Petr Janda, frontman skupiny Olympic. Ešte ako tínedžerka prišla o mamu, neskôr aj o staršieho brata. Chcela študovať jazyky a stať sa tlmočníčkou, ale keď sa nedostala na vysokú školu, odišla za priateľom do Nemecka. Začala spievať v ich spoločnej rockovej kapele Die Happy, ktorá sa postupom času stala na nemeckej scéne veľmi úspešnou a vyhľadávanou. Má za sebou päťročné manželstvo s gitaristom skupiny Thorstenom Mewesom. Záujem médií vyvolal jej päťročný vzťah s nemeckou speváckou hviezdou Sashom. Po ich náhlom rozchode sa vrátila do Čiech, kde dostala ponuku účinkovať v muzikáli Mona Lisa v Divadle Broadway. Okrem toho zasadla do kresla porotkyne v šou Česko Slovenská SuperStar, pokračuje v koncertovaní s kapelou a na nemeckej televíznej stanici ZDF Neo uvádza každú nedeľu hudobnú šou s hitparádou a hosťami. Od budúceho roku ju čaká skúšanie nového muzikálu Barón Prášil v réžii Filipa Renča a nahrávanie ďalšieho albumu so skupinou Die Happy.