Linda Voláriková: Spolu so psami si výstavy užívame

Vydarila sa podľa vás Svetová výstava psov v Bratislave? Boli ste spokojná s víťazstvom faraónskeho psa?

Faraónsky pes bol krásny, no pre mňa osobne bolo maximálnym zadosťučinením, že druhé miesto vyhral pes zo slovenského chovu, zo slovenského majetku, vystavovaný slovenskou handlerkou a zároveň jeho chovateľkou. Myslím si, že je to neuveriteľný a nie tak skoro opakovateľný úspech.

Ako sa vyberá víťazný pes - hovorí sa, že väčšiu šancu majú chlpaté psy, ktorým srsť krásne vanie vo vetre. Je to pravda?

Je neskutočne veľa faktorov, ktoré rozhodnú o tom, ktorý pes vyhrá. Áno, chlpaté psy sú efektné, ale u niektorých krátkosrstých napríklad oveľa lepšie vynikne ich pohyb. Práve toto bola prednosť faraónskeho psa. Závisí aj od povahy psíka - môže byť prenádherný, keď sa nepredvedie a nemá tú správnu výstavnú povahu, nevyhrá. On musí sám chcieť a „tváriť sa" ako víťaz. A majiteľ, ktorý ho predvádza, by tiež mal ako-tak vyzerať...

Stále hovoríme o súťaži psov?

Áno, napriek tomu, že je to súťaž psov, veľmi záleží na tom, ako je človek so svojím psom zladený. Či už farebne, aby s ním nesplýval, ale aby zvýraznil jeho krásu. Pri posudzovaní veľa závisí od toho, kto psa predvádza a ako to robí. Preto sú napríklad často v USA využívaní profesionálni handleri. U nás, keď ste si pozreli záverečnú ceremóniu svetovej výstavy, tiež šiel jeden profesionál za druhým, dostalo sa tam len málo laikov.

Iba praxou. Nestačí byť na výstavách rok, dva či tri. Trvá to pätnásť, dvadsať, niekedy aj tridsať rokov. Špičkoví handleri nie sú úplne najmladší. Základ je učiť sa od ostatných a každú svoju prehru brať ako ponaučenie do budúcnosti. Veľmi veľa ľudí v kynológii berie prehry a kritiky ako osobnú urážku. Keby to bolo inak, mali by sme oveľa viac špičkových kynológov aj na Slovensku.

Prečo ste si vybrali práve kokeršpanielov?

Povahou mi veľmi vyhovujú, sú priateľské. Vyžadujú si pozornosť svojho majiteľa a sú veľmi prítulné. Jediný problém, pre ktorý jedného dňa budem musieť s chovom tohto plemena skončiť, je, že je veľmi náročné na starostlivosť.

A práve tú zvládam v poslednom čase čoraz ťažšie, pretože mám problémy s chrbticou. Predpokladám, že jedného dňa asi prejdem k nejakému krátkosrstému plemenu, ktoré bude mať podobnú povahu. Údržba srsti kokeršpanielov totiž znamená kúpanie každých päť až sedem dní, niekoľkohodinové fénovanie spojené so strihaním...

Čiže je to akoby ste mali päť detí - alebo ešte horšie?

Môj syn Filip niekedy žiarli a aj mi občas povie: Maminka, viac sa staráš o psov ako o mňa! No ja mu vždy vysvetlím, že on je sebestačný, lebo tak bol vychovaný a ony chúďatká nie sú (smiech).

Ako vašu prácu vníma manžel?

Povedala by som, že nie je nadšený, ale veľmi ju toleruje. Zastáva názor, že keď niečo človek robí, buď by to mal robiť najlepšie, ako vie, alebo vôbec. Takže vie, že keď chcem byť dobrá kynologička, musím psom obetovať veľa času, a preto ma podporuje.

Keď ste v pozícii rozhodkyne, vyskytnú sa aj konfrontačné situácie s majiteľmi, ktorí nesúhlasia s tým, ako ste posúdili ich psa?

Ja sa vždy snažím s úsmevom na tvári vysvetliť každému vystavovateľovi, prečo jeho psík skončil tak, ako skončil, a táto metóda sa mi naozaj osvedčila. No v role vystavovateľky som podobné reakcie konkurencie zažila. Osobne si myslím, že aj prehru treba brať s nadhľadom a úsmevom. Mám tím dievčat, ktoré mi pomáhajú vystavovať moje psy a aj nám sa stane, že prehráme. No mňa ani moje dievčatá preto ešte nikto nevidel hádzať o zem hrebene, kefy alebo nebodaj biť psy.

To je odporné. Videli ste také niečo na vlastné oči?

Zažila som to, je to nešportové a psík si to naozaj nezaslúži. Robia to ľudia, ktorí nevystavujú psy pre lásku k nim, ale pre akúsi prezentáciu samých seba.

Ako ste sa dostali ku kynológii?

Začala som sa jej venovať s mojím prvým psom v roku 1989. Bol to anglický špringeršpaniel, a keďže nemal rodokmeň, musela som preňho vymyslieť niečo iné ako výstavy. Už onedlho sme vyhrali juniorské majstrovstvá Slovenska záchranárskych psov. To boli moje prvé kroky v kynológii.

O tri roky neskôr som sa úplne náhodne, cez maminu kamarátku, dostala k americkým kokeršpanielom. Mala dva a ja som jej ich začala vystavovať. Po rokoch s týmto plemenom, keď som už mala pocit, že som s ním dostatočne zžitá, som zatúžila mať možnosť ovplyvňovať jeho smerovanie. Myslela som si, že už mám dostatok skúseností, aby som sa stala rozhodkyňou. Samozrejme, dnes vidím, že som nevedela ani polovicu z toho, čo viem teraz.

Rozhodcovia, ako ste spomínali, ovplyvňujú, kam bude plemeno smerovať a tento výber je v podstate len na základe vonkajších znakov. Je to prirodzené? Nie je to psí fašizmus?

Čo je v dnešných časoch prirodzené? Prečo sa pcháme vitamínmi, prečo ich nedostávame v strave? Celý svet sa vyvíja, a to sa premieta aj do kynológie.

Vy by ste si zobrali psíka z útulku?

Kedysi dávno áno, teraz už nie. Mám svoje psíky, moji vyslúžilí šampióni sú ostrihaní nakrátko a spia s nami v posteli. Neviem si v tomto momente predstaviť, že by som si zobrala ešte aj nejakého psíka z útulku. Avšak z čisto technických príčin - inak nemám proti nim nič.

Musím povedať, že keď mi volajú záujemcovia o šteniatka bez rodokmeňa, prvé, čo im poradím, je, aby zavolali do útulku a zobrali si kríženca. Bude to dobrý priateľ a spoločník a určite bude zdravší ako šteniatko po rodičoch, ktorí boli z nejakých príčin vyradení z chovu.

A čo sa má teda podľa vás stať s tými vyradenými?

Ak sa vyradené zviera používa na chov, je to vyslovená nezodpovednosť chovateľov. Choré zviera - či už by bolo s rodokmeňom, alebo bez - nebudem predsa chovať. Prečo by som mala produkovať šteniatka s genetickým predpokladom nejakého defektu? Pred rokmi som si kúpila psa z Ameriky, nestálo to málo peňazí.

No keď mal rok a pol, zistila som, že jeho dve sestry mali očný problém. Jeho som pokojne mohla v chove použiť, lebo on zdravý bol. Ale neurobila som to, pretože načo by som produkovala ďalej problém, ktorý evidentne v tom danom vrhu existoval. Psík má už deväť rokov a je šťastný so svojimi majiteľmi, kam som ho umiestnila. Žije si krásny život a komu prekáža, že nikdy nemal šteniatka?

Vráťme sa ešte k výstavám - čo všetko je dovolené robiť so psíkmi v rámci čachrania, zdobenia, fénovania a čo už nie? Je táto hranica podľa vás v norme?

Od 1. januára 2008 platí nový výstavný poriadok Medzinárodnej kynologickej federácie, ktorý na výstavách zakazuje akékoľvek úpravy, to znamená všetko pudrovanie, lakovanie, fénovanie. V niektorých krajinách sa to kontroluje veľmi prísne, v iných menej. To, že nejaké enormné pudrovanie a lakovanie psov nie je dobré, rešpektujem.

Myslím si však, že je prehnané zakázať fénovať psa. Aj tak ho doma budú fénovať všetci. Tieto predpisy o úprave psov na výstavách boli zavedené preto, aby sa zvieratá netýrali. No podľa mňa je väčšie týranie, keď majiteľ nepôjde so psom von preto, aby sa nezmáčal, lebo práve prší, ako keď pes vonku zmokne a potom ho vyfénuje.

Akí sú Slováci psičkári?

V mnohých krajinách majú psy väčší rešpekt a viac starostlivosti ako u nás, ale je aj veľa takých miest, kde nerešpektovanie psov a psičkárov stále patrí k bežnému životu. Inak si myslím, že láska k psom nie je národnostne závislá.

Čo však od národnosti závisí, je, ako sú rešpektovaní kynológovia. Veľa kynológov, bez ohľadu na národnosť, nám ostatným ničí povesť tým, že napríklad neupratujú po svojich psoch a nedávajú na ne dostatočný pozor. Toto mi veľmi prekáža. Keď som napríklad ubytovaná v hoteli so svojimi psami, predsa len je to pre nich nové prostredie, tak ich radšej zavriem do klietky, aby sa nestalo, že niečo zničia alebo poškodia. A takisto mám vo všetkých kabátoch a kabelkách vrecká, aby som po nich mohla vždy upratať.

Linda Voláriková (31)

Vyštudovala medzinárodný bakalariát v Bratislave s dvojjazyčným diplomom. Kynológii sa začala venovať v roku 1992 ako chovateľka a vystavovateľka amerických kokeršpanielov a dobermanov. Na súťažiach psov posudzuje od roku 2002, v súčasnosti je rozhodkyňou pre 29 plemien. Rozhoduje na mnohých významných kynologických podujatiach, naposledy na sprievodnom podujatí Svetovej výstavy psov v Bratislave, kde posudzovala čínske chocholaté psy.