ROZHOVOR

Beáta Dubasová: Nepotrebujem sa za ničím hnať

Od osemdesiatych rokov, keď ako tínedžerský idol spievala pesničky Maznáčik a Účesy, sa na prvý pohľad takmer nezmenila.

Akurát, že dnes má už dospievajúceho syna a objemný fotoarchív s množstvom spomienok na dobré aj menej dobré časy v slovenskom šoubiznise.

Bolo to ťažké dostať sa ako dievča z malého Stropkova do veľkého sveta šoubiznisu?

Prvý raz som stála pred dospeláckym publikom ako štrnásťročná, keď som vystupovala s bratovou kapelou na dedinskej zábave v kultúrnom dome. Keď som však rozmýšľala o tom, čo budem robiť po základnej škole, mama rozhodla: Spievaj si koľko chceš, ale remeslo musíš mať v rukách! Dohodli sme sa, že pôjdem na odevnú školu.

Vaše spievanie sa však s týmto rozhodnutím neskončilo.

Naopak, stredná škola ma zasa posunula o krôčik ďalej. Náš odevný ročník bol súčasťou strojníckej priemyslovky, na ktorej bolo plno chalanov, a tí mali celkom dobrú kapelu. Dostala som sa s nimi na rôzne amatérske súťaže do Vranova a Prešova, kde som si mohla prvýkrát porovnať svoje schopnosti s druhými.

Čo ste vtedy spievali?

Najradšej prevzatý repertoár, môj idol bola Suzi Quatro. Niekoľko skladieb mi napísal aj Peter Nagy, ktorý si ma všimol na vystúpení v Prešove. Keď za mnou prvýkrát prišiel, vôbec som netušila, kto to je. Zaujal ma však svojou extravaganciou. On bol totiž skutočný zjav! Mal na sebe chlpatú bačovskú huňu a okolo krku náhrdelník z poprepichovaných dvadsaťhaliernikov. Baby išli na ňom oči nechať. Keď som potom vravela kamarátkam, že za mnou prišiel akýsi Nagy, tak všetky híkali: Fíha, Peter Nagy? Veď to je v Prešove najväčšia hviezda!

Ako sa vaša mama vyrovnala s tým, že ste odišli od rodiny? Predsa len, bola rozvedená a určite veľmi lipla na deťoch.

Zostali jej doma ešte moji dvaja súrodenci, takže sa mala o koho starať. A keďže mi verila, dala mi päťsto korún na vlak, do ruky modrú kockovanú tašku a vypravila ma do sveta. Vystúpila som na hlavnej stanici s mapou v ruke a šla prespať k príbuzným. Na druhý deň som už pracovala v odevných závodoch Zornica, kde sa šili plachty a pánske košele a bývala na robotníckej ubytovni.

To asi nebol práve vysnený život pre mladú speváčku...

Napriek tomu, že v Zornici sme mali vzduch plný prachu, ktorý sa mi usadzoval na prieduškách, takže som bola každú chvíľu chorá, som sa nemienila vzdať spevu. Našla som si na inzerát miesto speváčky v podniku Sorea, oproti PKO, kde sa hrávalo do tanca rekreantom a popri tom sondovala, čo sa deje na bratislavskej hudobnej scéne.

Kedy prišiel rozhodujúci zlom, ktorý z vás urobil hviezdu?

V osemdesiatom druhom roku mi zavolala speváčka Magda Medveďová, či nechcem vystúpiť na Košickom zlatom poklade s jej skladbou. Súhlasila som, a toto rozhodnutie mi zmenilo život. Získala som druhé miesto a cenu divákov. V porote vtedy sedeli redaktori z rozhlasu Paľo Danišovič a Ľuboš Zeman. Ponúkli mi spoluprácu. Paľo mi začal robiť hudbu, a keďže Ľuboš bol veľmi vyťažený, lebo písal texty pre Elán, Hečkovcov a iných, vtedy už známych interpretov, tak mi dohodil svojho kamaráta, textára Romana Spišiaka. Takto som získala autorské zázemie, z ktorého sa zrodili moje prvé hity Maznáčik, Účesy a Oriešky lásky. Nahrala som prvé single, dostala sa do rozhlasu a televízie...

... A ohúrili ste mladé publikum nielen spevom, ale aj extravagantným imidžom. Sama ste si robili styling?

Samozrejme, veď žiadni štylisti vtedy neboli. Pritom imidž bol v osemdesiatych rokoch mimoriadne dôležitý, určite dôležitejší ako dnes, keď môžete pokojne spievať v tričku a džínsoch. Povinnou jazdou boli obrovské vypchávky na pleciach, nohavice-mrkváče, ktoré robili ženám obrovské zadky a k tomu množstvo ligotavých šperkov a ozdôb. Na vystúpenia som so sebou nosila ťažké šperkovnice, plné náramkov, retiazok a všetkej možnej bižutérie.

Jedny obrovské náušnice, ktoré som si kúpila v Poľsku, mám dodnes schované na pamiatku. Na kučeravé vlasy som si dala urobiť trvalú, aby som mala čo najbohatší účes a k nemu som si vytvárala šialene pestrý mejkap. Oči mi hrali všetkými farbami, od ružovej cez modrú, žltú až po fialovú. K tomu som nosila krikľavo ružový rúž. Jedným slovom - bol to hrozný gýč, ale taká bola vtedy móda.

Hity od Danišoviča a Spišiaka ste už hrali s vlastnou kapelou Kamene. V tom čase ste ešte stále pracovali v Zornici?

obr_03.jpgSpievať po večeroch a ráno utekať do fabriky bolo únavné. Získať štatút slobodného umelca však bolo veľmi ťažké, museli ste prejsť schvaľovacou komisiou, ktorá nebrala do úvahy len vaše umelecké kvality, ale aj politické názory a vedomosti. Našťastie, podarilo sa mi získať prácu na propagačnom oddelení v Bratislavských elektrotechnických závodoch, kde mi vychádzali v ústrety, takže som sa mohla popri oficiálnom povolaní venovať naplno spevu. Profesionálnou speváčkou som sa stala až o pár rokov neskôr, v osemdesiatom piatom.

Ako sa vám to podarilo?

Musela som dať komisii na posúdenie vlastný repertoár a odpovedať na otázky typu: Viete, kto je štátnym tajomníkom? Odvtedy som mala nárok na honoráre za koncerty, ktoré sprostredkovával Slovkoncert. Speváci boli vtedy zaradení do troch platových tried. Najprv som mohla dostať za vystúpenie len stoštyridsať korún, neskôr, po zvýšení kvalifikačnej triedy dvestoštyridsať až tristošesťdesiat.

Takže ste nezbohatli?

Podľa vtedajších sadzieb sa vám mohlo pokojne stať, že ste vypredali športovú halu a dostali za to stoštyridsať korún. Finančne lepšie boli na tom len hudobníci, ktorí pracovali v baroch. Mnohí za mnou aj chodili s ponukami, či nechcem s nimi spievať. Ale ja som vedela, že to pre mňa nie je cesta. Veľa dobrých speváčok v tom čase skončilo v zafajčených podnikoch len preto, aby si zarobili, ale v šoubiznise už nikdy neprerazili.

K vášmu autorskému zázemiu neskôr pribudol aj Vašo Patejdl. Ako ste sa vlastne dali dokopy?

Vašo mal v tom čase už dosť koncertovania s Elánom. Chcel žiť menej hekticky, užiť si rodinu, a tak začal skladať pre iných interpretov. Prijal spoluprácu na mojom prvom albume Beáta, ktorý bol doslova nabitý hitmi, a to ma vystrelilo hore. O moje vystúpenia bol zrazu obrovský záujem, s kapelou sme odohrali desať až pätnásť koncertov mesačne. Jazdili sme po celom Československu - od Ašu až po Sninu.

Ako sa vám páčil tento kočovný život?

Bol neuveriteľne hektický a zároveň veselý. Ako jediné dievča som cestovala s tlupou trinástich muzikantov a technikov, ktorí si zo mňa radi uťahovali. Napríklad mi do pohára s vodou, ktorý som si pripravila na pódium, naliali vodku, takže potom som tancovala ako splašená (smiech). Alebo mi naschvál schovali kľúče od šatne. Keď som pred vystúpením puntičkársky kontrolovala každý káblik na aparatúre, tak na mňa pokrikovali sloganom od Cimrmanovcov: Pozor, přichází pověstný vítr z hor!

Jedným z technikov, ktorí s vami spolupracovali, bol aj váš manžel Andrej.

Áno, raz na koncerte na mňa zapôsobil tým, ako šikovne dokázal opraviť všetko, čo na pódiu nefungovalo. Do denníka som si zapísala: Nový zvukár, Andrašovan. Celkom schopný! Dať dokopy funkčnú aparatúru bolo v tom čase veľké umenie, keďže v našich obchodoch nebolo nič dostať. Hudobníci si dovážali nástroje zo zahraničia, podplácali colníkov, aby ich mohli previezť cez hranice. Keď sa niečo pokazilo, muselo sa to nejako opraviť, lebo zohnať náhradné dielce bolo jednoducho nemožné. Takže dobrý technik ako Andrej bol pre kapelu, akou sme boli my, na nezaplatenie.

Pamätáte sa, ako ste s ľuďmi z kapely prežívali nežnú revolúciu?

Koncertovali sme na východe, keď nám manažér Roman Spišiak zavolal, že v Prahe sa niečo deje. Vraj tam policajti zbili študentov a umelci budú preto štrajkovať. Keď sme dorazili do Bratislavy, snežilo. Napriek tomu bolo Námestie SNP plné ľudí, bol to pre všetkých silný emotívny zážitok.

Napadlo vám v tej eufórii, že sa vaša brandža kompletne prevráti naruby?

obr_04.jpgVtedy na to nikto nemyslel. Je fakt, že po revolúcii prišlo neľahké obdobie, keď nám s manželom hrozili existenčné problémy, lebo sme doslova nemali do čoho pichnúť. Kultúrne domy zrazu prestali existovať a s nimi zanikli aj koncerty. Rádiá zaplavil príval angloamerickej hudby a hviezdami sa zrazu stali dídžeji z ROCK FM Rádia - Rasťo Očenáš, Ďuro Čurný, Julo Viršík, Gajo Kuruc. Moju pesničku Za dverami mojej izby, ktorá vyšla v januári 1990, si poslucháči ani nevšimli. Ale všetko má asi svoj význam. Hluché obdobie som využila na založenie rodiny. Vydala som sa a porodila syna. Zázemie, ktoré som získala, mi dodnes pomáha boriť sa so životom. Tvorí akúsi protiváhu k mojej kariére, a to je, myslím si, pre ženu veľmi dôležité.

Pristupujete dnes k práci inak ako na začiatku kariéry?

Stále milujem ten pocit, keď môžem stáť pred ľuďmi na pódiu, nabíja ma pozitívnou energiou. A som rada, že je o moje pesničky stále záujem. Nevydávam albumy ako na bežiacom páse. Našťastie, mám v repertoári toľko hitov, že si s nimi na vystúpeniach vystačím. Momentálne sa teším z vianočného duetu s Robom Opatovským.

Prezradíte našim čitateľkám, ako je možné, že stále tak mlado vyzeráte?

Nekupujem si drahé krémy, nemám žiadne plastiky, nechodím do kozmetických salónov, ani necvičím, lebo ma to nebaví. Chodím len na prechádzky, relaxujem v záhradke, príliš sa neslním, občas si urobím doma pleťovú masku, pijem veľa tekutín a neprejedám sa. Rada čítam, snažím sa udržať si telo aj myseľ v rovnováhe, tráviť čo najviac času s rodinou. Nepotrebujem sa za ničím hnať. Keď má človek radosť z práce, dostatok jedla, strechu nad hlavou, prípadne auto, ktorým sa môže prepraviť tam, kam potrebuje, tak mu vlastne nič nechýba.

Beáta Dubasová (46)

- sa stala profesionálnou speváčkou v roku 1985, keď jej vyšli úspešné single Maznáčik a Účesy. Po nich nasledoval debutový album Beáta, ktorý obsahuje nestarnúce hity Sme také, aké sme či Dievča z reklamy. Nasledovala LP platňa Úschovňa pohľadov a megahit Za dverami mojej izby, ktorý vyšiel na albume s rovnomenným názvom. Veľký úspech mal aj nasledujúci Modrý album. Po ňom vyšli albumy 7 dní a Ako chutí ráno. Zatiaľ posledným speváčkiným projektom je kompilácia jej najznámejších piesní, ktorá vyšla pod názvom Beáta Dubasová - Best of.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  7. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 17 591
  2. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 7 021
  3. Moskva alebo Petrohrad? 5 630
  4. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 3 328
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 431
  6. S odletmi z Košíc leto nekončí. A tie ceny! 1 953
  7. Chcela vyliečiť syna, vyvinula prírodnú kozmetiku Ťuli a Ťuli 1 896
  8. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 802
  9. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 788
  10. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 341