Bufety, ktoré vyšli z módy, alebo ako sme sa stravovali

Niektoré jedlá sú už len hudbou zabudnutia, mnohé však stále nájdeme na svojom jedálenskom stole.

Za kvalitu sa platí

Reštaurácie mali za socializmu svoje zatriedenie do štyroch cenových skupín, kde ceny zodpovedali úrovni služieb. Prvá skupina si vyžadovala spoločenské oblečenie, u dám kostým alebo minimálne sukňu s blúzkou a u pánov oblek. Čašníci mali tiež predpísaný oblek, aby tieto reštaurácie celkovo pôsobili luxusne. „Ja osobne som mal možno to šťastie, že som pracoval v podnikoch vyššej kategórie, kde sa používali kvalitnejšie suroviny a dodržiavali sa určité štandardy kvality práce.

Vtedajší šéfkuchári boli väčšinou všetci majstri kuchári s mnohoročnou praxou," opisuje svoje začiatky v kuchyni Ľuboš Kovár. Ak sme zavítali do druhej skupiny, mohli sme sa okrem dobrého jedla aj zabaviť, pretože tam často bol aj slušnejší nočný bar. Rovnako ako v prvom prípade, aj tam sme si museli dať pozor na to, čo máme na sebe. V rifliach a obnosenom tričku sme sa mohli poobzerať len po podniku nižšej cenovej skupiny.
Tretiu kategóriu tvorila väčšina reštaurácií a jedální, kde sa dalo celkom slušne najesť za prístupné ceny. Do poslednej štvrtej patrili najlacnejšie bufety a pohostinstvá.

Pod pultom

V dnešnej konzumnej spoločnosti si už len ťažko vieme predstaviť, že by sme v obchode nenašli čokoľvek, na čo sa nám lačne zbiehajú slinky. V čase socializmu to však bolo bežné. Okrem kozmetiky a oblečenia boli vzácnosťou aj niektoré druhy potravín, pri ktorých fungoval takzvaný podpultový predaj. Stačilo mať v obchode „nasadenú" svoju známu alebo mať dostatok trpezlivosti a vystáť si dlhý rad či už na mäso, banány, alebo mandarínky.

Bežne sme si mohli kúpiť len kubánske pomaranče, známe pre svoju húževnatú tenkú šupku, ktorú bolo umením ošúpať. „Na trhu bolo dostupných len málo druhov zeleniny, ovocia či rýb a morských produktov, čo dnes nie je problém zohnať počas celého roka," vysvetľuje zastupujúci šéfkuchár v bratislavskom hoteli Devín Ľuboš Kovár. Nedostatkové potraviny sa najčastejšie zjavovali na prvého mája, keď sa gazdinky zbiehali okolo stánkov na ulici.

Z jedálneho lístka

V reštaurácii nás na úvod naštartovali šunkové rolky plnené chrenovou šľahačkou a polievka, ktorá nesmela chýbať pri žiadnom obede. Favoritom boli hovädzie vývary so zeleninou či poctivá držková alebo gulášová polievka. Z varených jedál viedli sviečková na smotane, segedínsky guláš, pečené rebierko, biftek s vajcom či zabíjačkové špeciality. „Nemali by sme zabudnúť na viedenský rezeň, hoci rakúska metropola bola za železnou oponou, a vyprážaný syr s hranolčekmi a tatárskou omáčkou, ktorý vydržal na našich jedálnych lístkoch až dodnes," dopĺňa zástupca šéfkuchára Ľuboš Kovár.

Vyprážaný syr patril za éry socializmu k najlacnejším jedlám a spolu so sedliackou omeletou sa stal typickým študentským jedlom. „V školských jedálňach kraľovali ryžové nákypy, žemľovky a pľúcka na smotane," spomína na svoje školské časy Kovár. V jedálnom lístku sa tiež často objavovali rôzne prívarky s fašírkami a nepochybne hitom bola aj paradajková omáčka s polievkovým mäsom a s varenými zemiakmi.

Fast food po socialisticky

Za chutným a rýchlym občerstvením sa chodilo do mliečnych barov a lahôdkární. Postojačky sme si mohli pochutnať na treske v majonéze, rôznych šalátoch, ruskom vajci, obložených chlebíčkoch a svoje „hodovanie" zakončiť zákuskami. Hamburgery a iné pochúťky rýchleho občerstvenia sa k nám dostali až v deväťdesiatych rokoch.

Jedlom za zdravím

Pred dvadsiatimi rokmi sme sa stravovali inak ako dnes. „Používali sa iné druhy surovín, napríklad bravčová masť, ktorú už dnes nie je v reštauráciách veľmi vidieť. Podľa typu úpravy ju nahradili kvalitné oleje," vysvetľuje Kovár. V minulosti sme mali na tanieri častejšie hovädzie mäso a mlieko, málo sme jedli ryby. V súčasnosti konzumujeme viac vajec, bravčového mäsa a cukru. „Dnešný trh v podstate necháva na každom, aký štýl stravovania si zvolí - zdravý, či, žiaľ, väčšinou ten nezdravý," dodáva zástupca šéfkuchára.

Najzdravší nápoj

Na podporu zdravého životného štýlu štát zaviedol mliečne desiate. Deti si tak v školách mohli vychutnať žemľu či rožok s mliekom, ktoré z času na čas vystriedalo obľúbenejšie kakao. Mlieko sme kupovali čerstvé v sklených fľašiach, ktoré nemalo ani zďaleka takú trvácnosť ako to dnešné. Ak sme ho náhodou zabudli v chladničke dlhšie ako tri dni, získali sme lahodné kyslé mlieko, prípadne sme si varom vytvorili čerstvý tvaroh.

Sladké radosti

Ako dezert sa deťom zvyklo podávať vtáčie mlieko, čo bol v preklade riedky vanilkový puding so zavarenou snehovou penou. Staršie ročníky si pochutnávali napríklad na vínovej pene šodó alebo na bowle, ovocí naloženom v alkohole, ktoré sa dalo jednoducho vyrobiť doma alebo postačilo zájsť po konzervu do obchodu. K zaujímavým sladkostiam pre deti patrili tabuľky zemiakového cukru, anízové cukríky v plechovej škatuľke, pelendreky či žuvačky v tvare cigariet.

Žuvačkovou klasikou však asi navždy zostane ružové Pedro a neskôr Bajo s obrázkami. Zo sladených nápojov víťazili v obľúbenosti červené a žlté malinovky v sklenených fľašiach či malinovky v priesvitných vrecúškach. Zašlú socialistickú slávu nám dnes pripomínajú na pultoch cukrárni klasické zákusky typu punčový rez, krémeš, veterník či laskonka.