Barbora Števulová: Každá jazda je iná

Ste jediná Slovenka v európskom tíme špičkových snowboardistiek, ako sa vám to podarilo?

Pred tromi rokmi som na najväčších ženských pretekoch v Európe skončila celkovo desiata a vyhrala ocenenie Best Rail Rocker award. A aj vďaka ďalším úspechom ma vybrali do tímu spoločnosti Roxy, ktorá je mojím sponzorom. Je nás dokopy päť báb, dve Nórky, Talianka, Francúzka a ja. Som rada, že sa mi to podarilo, lebo na Slovensku vlastne neexistuje národný tím. Máme len lyžiarsky zväz, ten sa však o snowboardistov príliš nezaujíma.
Akým spôsobom reprezentujete vášho sponzora?

Ročne mám asi päť pretekov, na ktoré chodím pravidelne, vrátane najväčšieho v Európe a Amerike Roxy Chicken Jam. Okrem toho všetkým dievčatám v tíme vybavuje manažérka fotenia, filmovania a rozhovory do zahraničných časopisov, kde sponzora reprezentujeme.

Čo si máme pod fotením predstaviť?

Ide o zachytávanie snowboardových trikov. S fotografom a pár ľuďmi sa vyberieme do parku v niektorom zo zimných stredísk, alebo ak napadne veľa čerstvého snehu, ideme aj mimo zjazdoviek. Fotenia sú náročné. Trik musí byť vždy dobre predvedený a treba vydržať až do konca, lebo zároveň prebieha aj filmovanie. Niekedy je to dosť frustrujúce, lebo opakujem dokola jeden trik, až kým nie je úplne v poriadku a občas sa skrátka nedarí. Párkrát sa mi stalo, že som si aj poplakala.

Ako prebieha vaša príprava na sezónu?

V tíme nemáme trénerov, ale staráme sa o seba samy. Odmalička som športovala a viem, že ak mesiac necvičím, šport mi začne chýbať a necítim sa dobre. Musím sa skrátka sledovať. Do posilňovne nechodím, nebaví ma to, ale robím strečing a jogu, občas si zabehám a v lete som bola dva mesiace vo Francúzsku surfovať. Mohla by som snowboardovať celý rok, lebo ľadovce vo Švajčiarsku a Francúzsku sú stále otvorené, ale tento rok som prípravu trochu zanedbala.

Na druhej strane som sa o to viac tešila na zimu, od ktorej som si trošku oddýchla. Nedávno som bola napríklad v Rakúsku, kde sa otvárala sezóna. Cítila som sa fajn a získala som opäť motiváciu. Mám síce o čosi slabšie nohy a trochu som pribrala, čím sa zvýšila záťaž na moje kolená. Ale poznám sa a viem, že stačí zamakať a o pár týždňov budem opäť vo forme. Takže sa nebojím.

Pri snowboardingu asi riskujete nepríjemné zranenia.

Ohrozené sú hlavne kolená. Najviac zranené bývajú krížové väzy, chrupavky, menisky. Ale sem-tam sa objavia aj vybité zuby a, samozrejme, zlomeniny. Ja som mala zatiaľ veľké šťastie, lebo som si nič nezlomila. Ale po jednom páde som upadla do bezvedomia.

V Amerike sme na podujatí Miss Superpark fotili pre americké magazíny. V jednom momente som to nezvládla a skončila v nemocnici. Spravila som veľkú chybu, lebo som jazdila bez prilby. Ale poučila som sa.

Venujete sa freestyle snowboardingu, voľnému štýlu zdolávania prekážok. Existujú v ňom nejaké pravidlá? Podľa čoho sa vlastne hodnotia súťaže?

Pravidlá nie sú. Pri pretekoch sa rozhodcovia pozerajú hlavne na náročnosť trikov a ich predvedenie. Záleží na čistote dopadu, ktorou rukou na akom mieste si človek chytí snowboard a podobne. Ale na každých pretekoch je hodnotenie odlišné. Niekde viac, inde menej striktné. Začiatočník, ktorý stojí po prvý raz na doske, by však do snowparku nemal ísť. Nevie, ako zvládnuť prekážky, čo sa stane, keď naskočí na debnu alebo na zábradlie. Ja som začínala s kamarátmi, ktorí už mali skúsenosti, takže mi radili.

Aká je situácia s potenciálnymi slovenskými snowboardistami? Zahraničná konkurencia je asi veľká.

Na Slovensku začína jazdiť veľa dievčat a uvidíme, nakoľko sa tomu chcú venovať, lebo nejde o lacný šport. Vo svete sú momentálne jednoznačne najlepší Škandinávci a Američania. Ale aj susední Česi a Poliaci sú na oveľa vyššej úrovni než Slováci a mám pocit, že dokonca aj Maďari, ktorí vlastne ani nemajú hory, sú lepší.

Športujete od detstva, čomu konkrétne ste sa venovali?

Odmalička som s mamou chodievala lyžovať a päť rokov som súťažne plávala. V období puberty ma už však nebavilo každý deň trénovať na plavecké preteky. V štrnástich som s tým prestala a začala sa zaujímať o snowboarding, ktorý si nevyžadoval toľko času. V pätnástich som už pretekala a v roku 2005 som si vyskúšala súťaže v Európe. Vyplatilo sa.

Boli ste dosť mladá, mama sa nebála?

Je veľmi ohľaduplná a podporovala ma od začiatku. Zvykla si a zmierila sa s faktom, že bývam doma málokedy, takže sme si vzácnejšie. Kým som získala sponzora, všetko mi platila ona. Bola rada, že mám hobby a neflákam sa.

Tešilo ju, že sa mi darí, ale nikdy sa na mňa ešte neprišla pozrieť naživo. Asi sa predsa len trochu bojí. Veď aj mne je nepríjemné, ak vidím spadnúť kamarátku na svahu. Ale tento rok ju už chcem vziať so sebou na nejakú súťaž.

Venujete sa okrem snowboardingu aj niečomu inému? Študujete?

Momentálne nie. Minulý rok som skončila gymnázium, kde som mala individuálny päťročný program. Mama mi potom podala prihlášku do Prahy na optiku, kde sa študuje matematika, fyzika a biológia. Vzali ma, ale nemám dosť času, aby som dochádzala každé dva týždne na univerzitu. Nikde ani nepracujem, lebo snowboarding ma vlastne živí. Z neho mám príjem a ak vyhrám preteky, dajú sa získať veľké peniaze. Človek však musí byť naozaj dobrý. Ja sa chcem tento rok viac orientovať na fotenie a filmovanie a jazdiť menej súťaží.

Pretekanie vás už neláka?

Zatiaľ nemám možnosť umiestniť sa na najväčších snowboardových eventoch v najvyššej päťke, takže z nich pre mňa ani nevyplynú žiadne peniaze. V tíme však máme dve dievčatá, ktoré sa zameriavajú len na preteky a vyhrávajú ich skoro všetky. Nepotrebujeme preto ďalšieho pretekára, ale pre sponzora je zaujímavejšie, ak sa ďalšie dve členky venujú foteniu pre časopisy. Tím by nemal byť jednotvárny.

Prečo ste sa rozhodli ísť študovať práve očnú optiku?

Moja mama vlastní niekoľko optík. Ako dieťa som v nich trávila víkendy, takže som odmalička bola obklopená okuliarmi. Mama ma do ničoho nenútila, ale ja som vždy vedela, že sa tomu raz chcem venovať. Keď skončím s jazdením, chcela by som sa do školy vrátiť, aj keď si budem musieť znova podať prihlášku.

Kedy plánujete skončiť s jazdením?

Zatiaľ neviem. Momentálne by som chcela ešte minimálne päť rokov jazdiť, asi kým budem mať dvadsaťšesť. Ale uvidím, ako na tom budem so zraneniami, či sa mi vôbec oplatí jazdiť, alebo či budem viac prerábať ako zarábať.

Majú snowboardisti vek, keď zvyčajne odchádzajú do športového dôchodku?

Je to dosť individuálne. Napríklad doterajšia americká legenda Tara Dakides sa znova vrátila na svahy, opäť jazdí a vyhráva preteky.

Snowboarding je dosť náročný a adrenalínový šport. Láka vás ešte niečo podobné?

Napríklad aj surfing je dosť vzrušujúci. Ale asi najväčší adrenalín, aký som kedy zažila, bol kaňoning. Skúsila som ho dva razy a myslím, že už stačilo. Ide o zlaňovanie alebo zoskakovanie z vodopádových kaskád, prípadne šmýkanie sa po skalnatých korytách riek.

Bola som s partiou kamarátov. Mali sme skočiť zo skaly, ktorá mala asi 16 metrov a trafiť sa do malého jazierka. Šla som asi štvrtá v poradí a keďže som to zvládla, museli za mnou ísť aj všetci ostatní chalani, ktorí váhali. Ale vtedy som sa naozaj celá klepala a triasli sa mi ruky. Viem tiež skateboardovať a jazdiť na wakeboarde. Určite by som sa však nedala nahovoriť na zoskok padákom alebo na bungee jumping.

Máte aj nešportové koníčky?

V ničom extra nevynikám. Nie som dobrá v hudbe ani v maľovaní. Ale rada sa učím cudzie jazyky. Momentálne sa snažím zvládnuť španielčinu a chystám sa na francúzštinu. A ešte rada nakupujem.

Niečo konkrétne?

Najviac míňam peniaze na kozmetiku a voňavky, lebo musím mať všetko najlepšie a každú novinku (smiech). Nerada nakupujem oblečenie, takže mám šťastie, že šaty získavam od sponzora. Každý polrok si z aktuálneho katalógu s novinkami môžem vybrať asi päťdesiat kusov. Všetky dievčatá v tíme dostaneme rozpočet na oblečenie asi 2 500 eur. Jedno tričko stojí okolo päť eur, bunda je za päťdesiatku, takže nakoniec si aj tak objednám všetko.

Myslím, že vám bude dosť žien závidieť.

Asi je to dosť atraktívne. Ale veľa vecí aj tak sama nevynosím, takže ich potom rozdávam sesterniciam alebo kamarátkam. Bola by škoda, keby mi ležali niekde v skrini a myslím, že im aspoň trošku robím radosť. Od sponzora získavame každú sezónu aj nové veci na snowboarding. Vždy musíme napríklad jazdiť na najmodernejších modeloch dosiek, ktoré prídu do predaja až na ďalší rok. Väčšinou každej z nás stačí päť kusov ročne.

Nikdy vás nelákalo zjazdové lyžovanie?

Vôbec nie. Pretekať sa s niekým dookola po rovnakom svahu je nuda. Vo freestyle je každá jazda osobitá. Prechádzam stále cez iné prekážky, robím iné triky. Ide o kreatívny šport.

Po Európe sa presúvate autom. Asi máte za sebou už poriadne štreky?

Odkedy som dostala vodičák, najazdila som tristotisíc kilometrov. V aute som nonstop. Stále cestujem po Európe a každý rok som aj v Amerike. Ale auto je jediné miesto, kde som sama a môžem rozmýšľať nad svojimi vecami, prípadne nemusím rozmýšľať vôbec.

Máte pri športe čas na priateľa?

Momentálne nikoho nemám. Veľmi ťažko sa niekam cestuje, keď mi niekto chýba. Nedokážem sa potom naplno sústrediť na jazdenie, neteším sa z miesta, kde som, ale chcem ísť za dotyčným. Zažila som takéto situácie, takže viem, o čom hovorím. Možno pôsobím sebecky, ale teraz nechcem brať ohľady na nikoho iného. V prvom rade sa chcem venovať snowboardovaniu. A mám pocit, že zatiaľ ani nikoho nepotrebujem. Ale nikdy nehovor nikdy (smiech).

Barbora Števulová (21)