Vysoké školy kladú hendikepovaným bariéry

Ak zdravotne postihnutý študent urobí prijímacie pohovory, univerzita ho musí prijať. Na vysokej škole však títo študenti už od začiatku prekonávajú množstvo bariér –architektonické, technické, informačné, komunikačné, ale často aj medziľudské.

Nevidiaci gymnazista Ondrej Rosík bude tento školský rok maturovať na bystrickom katolíckom gymnáziu. Chce študovať žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Na vyučovaní používa počítač, v ktorom má špeciálny softvér.

Koľko je na našich vysokých školách študentov so zdravotným postihnutím, sa presne nevie. Svoje zdravotné postihnutie nemusia škole oznámiť. Väčšina univerzít iba začína odstraňovať bariéry vo svojich priestoroch.

Pre zdravotne postihnutých vysokoškolákov sú len dve špecializované podporné pracoviská. Jedno už šestnásť rokov funguje na bratislavskej Univerzite Komenského a druhé deviaty rok na Technickej univerzite v Košiciach.

Počítačové stanice pre študentov so zrakovým a zdravotným postihnutím zriadili aj na niektorých fakultách Katolíckej univerzity v Ružomberku, Prešovskej univerzite, Trnavskej univerzite a Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.

„Centrum sme založili s cieľom, že sa budeme orientovať na všetky zdravotné postihnutia,“ hovorí tajomníčka košického centra Alena Golajdová. „Dnes naše služby využívajú nielen študenti techniky, ale aj fakúlt Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a Univerzity veterinárskeho lekárstva. Úplne prvou študentkou bola nevidiaca.“

Musia sa chytiť

„Mnohí študenti chcú vysokú školu skončiť aj bez upozorňovania na seba. Nie vždy to je ale vhodné a výhodné. My im odporúčame, aby neskrývali svoje postihnutie,“ povedala Jarmila Mendelová, šéfka Centra podpory študentov so zdravotným postihnutím pri UK v Bratislave.

Nedávno pre stredoškolákov s rôznymi zdravotnými postihnutiami centrum pripravilo informačné stretnutie, kde sa dozvedeli všetko o štúdiu na vysokej škole – aj od absolventov s podobným postihnutím.

Najskôr sa zameriavalo len na slabozrakých študentov Fakulty matematiky, fyziky a informatiky, postupne aktivity rozšírilo na všetky fakulty univerzity.

„Dnes vieme so štúdiom pomôcť aj študentom telesne postihnutým. Mnohí však nie sú osobnostne pripravení na vysokú školu a jej nároky a preto štúdium nedokončia,“ hovorí Mendelová. „Najmä sluchovo postihnutí to majú ťažké, ak sa nechytia v prvom či druhom semestri, už to nemá význam, aby sa ťahali ďalej, lebo to vyčerpáva ich aj učiteľov. Treba ich orientovať niekde inde.“

Inštruktáž o učení

Zdravotne postihnutí študenti majú nárok na špeciálnu podporu. Dostávajú ju od podporných centier aj od koordinátorov, ktorí sú už na každej škole. Centrá zabezpečujú najmä podporné technológie, ktoré im na dobu štúdia aj zapožičiavajú. Pomáhajú im s organizáciou štúdia, informujú o nich učiteľov, robia inštruktáž ako sa učiť, spracovávajú obrázky do špeciálnej podoby a podobne.

Nevidiaci Peter Lecký, ktorý vyštudoval teoretickú informatiku, hovorí, že to nebolo ľahké. „Som absolvent konzervatória, v matematike som mal veľké rezervy, celý rok po maturite ma ju doúčali v centre. Prvé dva roky mi dali zabrať, chcelo to veľa komunikácie s učiteľmi.“

Veľa sa píše na tabuľu. „Často som ich musel upozorňovať, že som v posluchárni aj ja, nech aj hovoria, čo píšu,“ spomína dnes už zamestnanec centra. V centre mu spracovávali literatúru, pri praktických zadaniach musel využiť spolužiaka. „Bol mojimi očami, ja som vymyslel hru podľa zadania a on ju kreslil.“

Dnes Peter ako vedecký pracovník robí na projektoch, ktoré pomáhajú študentom u nás aj v zahraničí. Pomáha aj nevidiacim študentom s počítačovými kurzami, lebo nevidiaci nepoužívajú myš. Učí ich spoznať klávesové skratky, pracovné postupy, ktoré sa na bežných prednáškach nedozvedia.

Mať prednosť nestačí

Študenti so zdravotným postihnutím majú pri ubytovávaní prednosť. V Bratislave nedávno pribudlo 14 trojlôžkových a tri jednolôžkové bezbariérové izby v Mlynskej doline. V Košiciach im určili izby na internáte Boženy Nemcovej, ale nie všetky sú bezbariérové. Podobne v Ružomberku.

Mendelová hovorí, že školy v tom majú veľké rezervy. Mohli by hľadať jednoduchšie riešenie, napríklad upraviť jeden vstup a sprístupniť aspoň dve učebne.
„Je morálnou povinnosťou každej verejnej vysokej školy poskytnúť vzdelanie všetkým uchádzačom, ktorí spĺňajú predpoklady na štúdium, a teda aj študentom s postihnutím,“ povedal prorektor UK pre študijné otázky Ján Pekár.

Ako si vyberať vysokú školu

• Zdravotne postihnutý žiak by mal o štúdiu uvažovať s dostatočným predstihom, nie v maturitnom ročníku.

• Mal by si najskôr dôkladne preštudovať podmienky školy pre študentov s jeho postihnutím.

• Mal by sa zaujímať, či na školu už chodil študent s jeho postihnutím. Ak áno, mal by sa s ním skontaktovať a zistiť, aká je situácia v praxi.

• Komunikácia študenta so školou je dôležitá aj preto, aby mal predstavu o odbore a mohol zvážiť, či dokáže splniť nároky predmetu bežnou alebo alternatívnou formou a či vôbec iná možnosť štúdia existuje.

• Aj preto je vhodné, aby hovoril s garantom štúdia, zástupcom katedry či študijného odboru.

Nepočujúca Mária: Nebojím sa hovoriť

BRATISLAVA. Ovláda dva svetové jazyky, a kto nevie, že nepočuje, nemusí jej postihnutie vôbec odhaliť. „Aj postihnutý môže žiť bežný život, len musí chcieť, nesmie čakať na pomoc druhých,“ zápalisto presviedča dvadsaťpätročná vysokoškoláčka, Bratislavčanka Mária Koželuhová.

Vďaka rodičom žije odmalička rovnako ako jej rovesníci. Naučila sa hovoriť, iným odčítava z pier. Tak sa jej podarilo vyhrať aj konkurz na brigádu do zahraničnej firmy. „Do prihlášky som neuviedla, že som telesne postihnutá. Mala som s tým zlú skúsenosť,“ hovorí. „Pre firmy som hneď nebola zaujímavá, bez toho, aby so mnou vôbec urobili pohovor.“

Pri pohovore v angličtine so šéfom firmy uspela, až na záver sa musela spýtať, či by mu neprekážalo, že namiesto telefonovania bude písať esemesky. „Nechápal prečo, tak som mu povedala, že nepočujem. Nechcel veriť vlastných ušiam.“ Ešte nebola naspäť doma, a už jej esemeskou oznamovali, že zo 70 záujemcov chcú práve ju.

Mária vyrastala v rodine počujúcich s mladšou sestrou. „Otec bol prísnejší, nútil ma hovoriť. Neobišlo sa to bez sĺz aj môjho hnevu,“ spomína.

Chodila na bežnú základnú školu, maturovala na obchodnej akadémii s telesne postihnutými. „V prvých ročníkoch to vôbec nebolo medzi zdravými deťmi ľahké, nerozumeli sme si. Mnohí učitelia nevedeli, čo so mnou. Chceli mi to uľahčovať, čo sa mi však nepáčilo.“ Chcela písať diktáty, slohové práce, písomky z matematiky. Musela si u učiteľov presadiť, aby na ňu mali rovnaký meter.

Nikdy nezabudne na deň, keď sa ako 14-ročná naučila hovoriť er. „Oslovila som sestru Ruženka. Išla sa zblázniť od radosti.“

Osobných asistentov nemala. „Naši ma naučili, že všetko sa dá zvládnuť. Ako dvanásťročná som išla prvýkrát sama k lekárke. Bála som sa, ale mama bola neústupná,“ hovorí Mária. „Sama nakupujem, cestujem, idem na poštu. Nebojím sa hovoriť.“ Sama sa vybrala aj do Ameriky. Učila sa angličtinu, ale aj dva mesiace cestovala po krajine autom. Dohovorí sa aj po nemecky. „Veľmi by som chcela robiť delegátku alebo sprievodkyňu, no u nás sa to nedá, firmy s tým nemajú skúsenosť,“ povedala.

Priateľov má aj medzi nepočujúcimi, ale ich svet je pre ňu akýsi vzdialenejší. „Vždy som chcela robiť niečo aktívne, nesedieť iba na stoličke, aj preto mi tak sedí brigáda v Národnej agentúre pre medzinárodnú spoluprácu.“ Na Fakulte verejnej správy Vysokej školy v Sládkovičove študuje externe. „Pripravujem sa z poznámok spolužiakov samoštúdiom. Musím stále veľa čítať, aby som si rozširovala slovnú zásobu.“

(or)