Dana Kleinert: Do odevov vplietam pocity

Vaša tvorba je osobitá najmä v tom, že oblečenie nielen šijete, ale vymýšľate aj samotný materiál. Nie je to ťažká cesta?

Kombinácia textilnej a odevnej tvorby je síce finančne a časovo náročná, no na druhej strane je to niečo, čo mi je najbližšie, a v konečnom dôsledku je to aj devíza, ktorou sa líšim od ostatných návrhárov. Pri klasickej módnej tvorbe máte k dispozícii aspoň látku, ja mám iba priadzu a predstavu, čo z nej chcem vytvoriť. Spôsob výroby si treba vždy poriadne premyslieť a prešpekulovať do posledného detailu - a to je na mojej práci to, čo ma veľmi baví. Našťastie, mám skvelých spolupracovníkov, ktorí sa nevzdávajú pri každom mojom šibnutom nápade a sú ochotní dovtedy skúšať rôzne spôsoby, kým sa nám nepodarí dosiahnuť žiadaný výsledok.

Ako sa vymýšľa kolekcia, ktorá bude aktuálna až nasledujúci rok? Sledujete návrhy svetových módnych tvorcov?

Zo zvedavosti sledujem, čo sa deje, no na druhej strane sa mi zdá, že vidieť práce iných módnych tvorcov je pre návrhára skôr kontraproduktívne a nechtiac ho to môže vopred ovplyvniť. Oveľa radšej sa inšpirujem napríklad zaujímavou knižkou, a to tak, že vplietam do odevov určité nálady a pocity, ktoré vo mne vyvolala.

Nebojíte sa, že sa vaša budúca kolekcia netrafí do horúcich trendov sezóny?

Určite nie, trafiť do trendov nie je mojím zámerom. Je však zvláštne, že som sa viackrát čírou náhodou zhodla s ďalšími módnymi tvorcami a trendmi na nasledujúcu sezónu. Niečo vymyslím - a o rok alebo dva sa objaví podobný motív trebárs na parížskych módnych mólach. Akoby som to vedela nejakým zvláštnym spôsobom vycítiť.

Poďme k vašim začiatkom - ako sa váš život splietol s úpletom?

K textilu som inklinovala už odmalička. Štrikovať oblečenie ma síce veľmi nebavilo, ale skúšala som vyrábať rôzne bábiky a hračky. Pamätám si hlavne na monštruróznu húsenicu, ktorú som stvorila asi vo veku deviatich rokov. Darovala som ju dedovi a ten pre ňu našiel geniálne využitie - strčil ju pod okno, aby mu nefúkalo do izby. Osudovým zlomom bola výstava, ktorú som navštívila niekedy v siedmej triede základnej školy.

Spolu s mojím otcom, architektom Pavlom Kuzmom, tam vystavovala výtvarníčka Marta Bošelová. Dodnes si pamätám, ako ma uchvátil pletený balón vzducholode, časti drevených sôch alebo štylizovaný štrikovaný novinový hárok v klasickom drevenom držiaku. Po výstave nás Marta pozvala na návštevu, kde mi ukázala tajomstvo svojej tvorby - obyčajný stroj Dopleta. Za pár mesiacov mi ho rodičia kúpili a ja som mala zábavku na celé dni a večery.

Počas štúdia na VŠVU ste absolvovali stáž v Helsinkách. Aké to tam bolo?

Na Slovensku som študovala šesť rokov, no trúfam si povedať, že polročný študijný pobyt vo Fínsku mi dal oveľa viac. Naučili ma tam také techniky, o ktorých sme na Slovensku ani nechyrovali, a bola to pre mňa obrovská skúsenosť. U nás sa všetci hráme na veľkých umelcov, pritom neovládame základné remeslo. Vo Fínsku to funguje presne naopak - najskôr treba vedieť remeslo, a až potom nasleduje umenie.

Je ťažké preraziť v módnom biznise? Mám pocit, že na Slovensku je to hlavne vecou kontaktov a toho, či je ten alebo iný návrhár pretriasaný v médiách.

Myslím, že o módnom biznise na Slovensku je ťažké hovoriť, pretože v pravom zmysle slova vlastne ani neexistuje. Ale máte pravdu, presadiť sa je náročné. Každý návrhár si na dosiahnutie cieľa vyberie iný spôsob a ja ho rešpektujem. Moja cesta je možno pomalšia a trvá niekoľko rokov, zvolila som si však vlastný spôsob prezentácie. Navyše, mám rodinu s deťmi a zviditeľňovať sa na večierkoch ma ani veľmi nebaví, ani by som si to nemohla časovo dovoliť.

Vy máte deti rovno dve, staršia dcérka je už veľká slečna...

Nelku sme s manželom čakali hneď po ukončení mojich štúdií. Pôvodne sme chceli cestovať po Austrálii, no pre tehotenstvo sme si zvolili Kanadu. Obaja sme sa chceli zdokonaliť v angličtine a ďalším dôvodom bola aj lepšia pred- a ponatálna starostlivosť ako u nás. Dodnes si pamätám, ako sme to oznamovali mojim rodičom. Prvá veta bola, že som tehotná, a druhá veta, že sa chceme na čas presťahovať do Kanady. Chudera mama sa bez slova postavila a začala zametať dlážku, normálne to musela rozdýchať! (smiech).

Pletenie ste vtedy zavesili na klinec?

Manžel ma ešte pred odchodom presvedčil, aby som si so sebou zobrala vzorky prác. Náhodou sme natrafili na jeden dizajnový obchodík so zaujímavými úpletovými vecičkami. Ukázala som im svoje modely, majiteľka prejavila záujem a veci boli za chvíľu predané. Vtedy som si uvedomila, že sa moje práce iným ľuďom páčia a celkom ma to povzbudilo do ďalšej tvorby.

Po návrate ste robili stylistku prvej série Slovensko hľadá SuperStar. Nie je to nevďačná práca - presviedčať ľudí, aby si obliekli niečo, čo sa im nepáči?

Nevďačná je najmä preto, že každý si o sebe myslí, že sa obliekaniu a stylingu rozumie. Nie je to až také jednoduché, pretože každé kolo má určitú myšlienku a víziu, ktorú treba dodržať. Určite sa však nesťažujem, naučila som sa veľa vecí a spoznala množstvo príjemných ľudí.

Už od vzniku magazínu smeŽeny vytvárate styling osobnostiam, s ktorými prinášame rozhovor.

Táto práca ma baví, pretože ide o zaujímavé rozhovory so skutočnými osobnosťami, čo je v našom mediálnom prostredí skôr výnimočné. Projekt navyše spája rozhovor, módu a umenie, snažíme sa čo najlepšie vystihnúť osobnosť a zároveň ukázať ženu v novom, netradičnom svetle. Z niektorých fotení som bola priam unesená. Tieto ženy dosiahli naozaj veľa, no ich skromnosť a pokora ma doteraz neprestávajú udivovať.

Dnes ponúkate odevy vlastnej značky v dizajnovom štúdiu v centre Bratislavy. Založiť si vlastný obchod zrejme nebolo ľahké rozhodnutie...

Pôvodne som mala iba ateliér, kde sme realizovali individuálne modely na mieru. Môj dizajn som však chcela ponúknuť aj náhodným zákazníčkam, ktoré si chcú kúpiť hotový kúsok odevu alebo módneho doplnku. Nebolo to ľahké rozhodnutie. So založením štúdia mi veľmi pomohla klientka a súčasná spoločníčka, ktorá ma oslovila a do projektu zainvestovala. Dodnes som jej vďačná, že napriek iným možnostiam nevložila peniaze do iného, istejšieho biznisu a verím, že aj ja raz podobne pomôžem nejakému začínajúcemu dizajnérovi.

Predpokladám, že ste pocítili aj krušné chvíle, spojené s nedostatkom klientov.

Zákazníčok ustavične pribúda, no ťažké chvíle pociťujeme doteraz, pretože stále nie sme za vodou. Keďže sa chceme vyrovnať iným dizajnérskym firmám vo svete a fungovať v naozajstnom módnom biznise, musíme neustále robiť nové a nové investície. Verím však, že príde čas, keď sa naša snaha vráti. Okrem stálej klientely nás potešia aj zákazníci, ktorí k nám zavítajú náhodou.

A niektorí sa predýchavajú naozaj ťažko - nikdy nezabudnem na chvíľu, keď sa u nás zastavil herec Ben Kingsley! Jeho tvár si pamätám najmä z filmu Gándhí
a skúste si predstaviť, že jeho sugestívny pohľad zrazu vidíte vo dverách - bol to šok. Popreberal sa vo veciach, príjemne sme si pokonverzovali a dokonca si aj kúpil náš model. Takýto zážitok sme museli rovno zapiť fľašou vína!

Napriek stálej klientele ste jednou z mála slovenských návrhárok, ktoré sa snažia presadiť aj v zahraničí.

Zistili sme, že na podnikanie s vlastnou odevnou značkou je Slovensko príliš malým trhom, a tak sa pokúšame dostať von. Zapojili sme sa napríklad do projektu, ktorý vypísala Európska komisia a jeho cieľom je prezentácia módneho dizajnu Európy v Japonsku. Napriek neskutočne náročným podmienkam ma hneď na prvý pokus vybrali ako jedinú dizajnérku zo Slovenska.

Bolo veľmi zaujímavé vidieť, ako nákupcovia veľkých značiek, ale aj bežní Japonci nekompromisne posudzujú a kontrolujú kvalitu výrobkov. Obracajú ich v rukách, prezrú spredu, zboku, zvnútra, kontrolujú švy, aby im neušiel ani ten najdrobnejší detail. Našťastie sme kvalitou obstáli, dizajnom takisto a partneri boli s našimi výrobkami spokojní. Rozbehnúť biznis v Japonsku však nie je jednoduché, a tak sme sa do súťaže prihlásili aj druhýkrát. Vybrali nás, no keďže som bola s druhou dcérkou v siedmom mesiaci tehotenstva, vycestoval za mňa manžel.

Zvládol to za vás?

Ale áno, dokonca zariadil, aby k nám prišla japonská delegácia spraviť prieskum slovenských dizajnérov a výrobcov textilu a odevov. Súčasťou bola veľká módna prehliadka našej značky. Po návrate sa mi pochválil a ja som sa ho so zlým tušením spýtala na termín prehliadky. Samozrejme, že sa vyskytol zádrh - akcia bola dohodnutá na 25. júna a termín môjho pôrodu bol deň vopred (smiech). Zdalo sa mi to trochu pritiahnuté za vlasy, no zároveň som si uvedomila, že sa mi takáto príležitosť už nenaskytne.

Nakoniec sa Naya narodila sedemnásteho, takže som mala „kopu" času na prípravu celej akcie. Sama by som to však rozhodne nezvládla, najmä nie bez manželovej podpory. Nielenže ma psychicky podržal, navrhol miesto, architektúru, ale veľa vecí si za mňa doslova fyzicky odpracoval. Keď som prišla pred prehliadkou doladiť posledné veci, práve modelkám vysvetľoval choreografiu - vtedy som už naozaj pozerala ako blázon!

Takže dcérku ste hneď v prvých dňoch života zasvätili do sveta módy...

Áno, mala deväť dní a hneď išla na prehliadku. Veľký stres mala najmä manželova mama, ktorá ju počas prehliadky kočíkovala. My sme to brali celkom v pohode, malá bola aspoň na čerstvom vzduchu. Najviac si to užívala samotná Naya, ktorá si len oddychovala v kočíku, sem-tam zazrela nejakú polonahú modelku...a možno v nej práve vzklíčilo rozhodnutie, že od módneho biznisu zostane pre istotu čo najďalej!

Dana Kleinert (35)