Katarína Karaszová: Dobro sa dá konať všade

Pre pomoc blížnemu odišla do pakistanského Kašmíru, ktorý postihlo ničivé zemetrasenie. Spojila osud so životom skúšanými Uganďanmi. Momentálne pomáha nájsť stratenú duševnú rovnováhu ľuďom na Slovensku. „Dobro sa dá konať všade", tvrdí.

Pred štyrmi rokmi ste začali pracovať pre humanitárnu organizáciu Lekári bez hraníc. Prečo? Zatúžili ste po dobrodružnom spôsobe života?

Situácia bola oveľa prozaickejšia (smiech). Vtedy som pracovala v Centre poradensko-psychologických služieb v Nových Zámkoch a bola som tam veľmi spokojná. Bohužiaľ, moje pracovisko pridružili k Úradu práce a psychoterapiu som už nemohla robiť v takej miere ako doposiaľ. Moje povolanie je zároveň mojím koníčkom, investovala som do neho veľa času a energie, a tak som začala hľadať iné možnosti, ako v ňom pokračovať. Humanitárna pomoc sa ukázala ako nová výzva. Keď mi z viedenskej pobočky tejto organizácie oznámili, že sa chystá misia do Kašmíru v Pakistane, súhlasila som.

Ani na chvíľu ste nezaváhali?

Pravdupovediac, vôbec som si neuvedomovala, čo ma čaká. Dostala som len inštrukcie, prečo, kedy a kam odchádzam a čo si mám zbaliť na cestu. Na miesto určenia som dorazila v decembri, no všetko teplé oblečenie ostalo v batožine, ktorá sa cestou stratila. Vtedy som možno na okamih zaváhala. Ale presvedčila som sa, že aj keď človek ostane absolútne bez ničoho, dá sa to prežiť. Skláňam sa pred Pakistancami. Napriek tomu, že mnohí prišli v jedinom okamihu o svojich najbližších aj o strechu nad hlavou, boli milí, pohostinní, úslužní a neuveriteľne vďační. Dokázali doslova z ničoho vytvoriť domácu pohodu aj v tých najjednoduchších podmienkach.

Čo presne sa v Pakistane vtedy prihodilo?

V oblasti, kde sme pracovali, zahynulo pri ničivom zemetrasení počas niekoľkých minút osemdesiattisíc ľudí. Všade naokolo boli hory sutín, domy zrovnané so zemou, zničená infraštruktúra. Hrozilo, že ľudia, ktorí prežili, pomrznú. Našťastie, Lekári bez hraníc sú veľmi pružná organizácia, nefunguje v nej takmer žiadna byrokracia a všetky zásahy sú naozaj efektívne.

Väčšia časť humanitárnych pracovníkov zachraňovala ľudské životy. Ja som mala na starosti duševné zdravie zasiahnutých ľudí. Pracovala som spoločne so svojím tímom šestnástich miestnych dobrovoľníkov, ktorých som vycvičila v základných zručnostiach psychologickej pomoci.

Čomu ste sa so svojím tímom konkrétne venovali?

V utečeneckých táboroch sme mali stany duševného zdravia, kde sme pracovali s individuálnymi klientmi i so skupinami, s deťmi aj s dospelými. Moji laickí terapeuti chodili od stanu k stanu, boli k dispozícii zasiahnutým ľuďom a vytvárali im priestor, aby sa zo svojho nešťastia vyrozprávali.

Tých, ktorí potrebovali pomoc miestneho psychiatra, sme odvážali do jeho ordinácie. Najzraniteľnejšou skupinou, o ktorú sme sa starali, boli ženy - matky a vdovy. Zemetrasenie sa odohralo ráno, veľa detí zomrelo priamo v škole. Okrem toho mnoho Pakistaniek stratilo manželov, čo je v moslimskej krajine obrovská katastrofa, pretože muž je v drvivej väčšine prípadov jediným živiteľom rodiny.

Na prelome rokov 2006 a 2007 ste pôsobili ako psychoterapeutka v Ugande. Aké dojmy ste si z Afriky odniesli?

Spolu s kolegami sme pracovali v severnej Ugande v okrese Lira, neďaleko hranice so Sudánom. Práve tam sa skončila vojna, ktorá trvala dlhých dvadsať rokov a prebiehala medzi rebelmi, ktorí si hovorili Armáda Pánovho odporu a vládnym vojskom. Rebeli unášali deti, chlapcov nútili, aby zabíjali svojich rodičov, dievčatká im slúžili ako sexuálne otrokyne. Utínali dedinčanom pery, pretože nehovorili v duchu ich filozofie, uši, pretože ich nepočúvali. Keď sme dorazili na miesto, prevažná časť obyvateľstva žila v utečeneckých táboroch. Vzdialenosť medzi chatrčami bola približne meter a na minimálnej ploche bývalo v niektorých táboroch aj tridsaťtisíc ľudí, ktorí prežívali bez akejkoľvek nádeje na lepší život.

Zaregistrovali ste rozdiel medzi prežívaním stresu u Pakistancov a Uganďanov?

V Ugande na rozdiel od Pakistanu vládne hlboko zakorenená nedôvera a nevraživosť. Po toľkých rokoch vzájomného zabíjania, kde človek nemohol dôverovať nikomu, ani vlastnému bratovi alebo susedovi, je to pochopiteľné. Táto nedôvera sa prejavuje aj vo vzťahu k nám, bielym.

Ľudia z Ugandy majú zafixované, že belosi sú bohatí, a tak sa z nás snažia vyťažiť čo najviac. Je to jeden zo spôsobov, ako môžu prežiť. Na humanitárnu pomoc si už zvykli a doslova ju vyžadujú. Stáva sa, že ak zahraničná organizácia končí svoj projekt a prepúšťa svojich zamestnancov, hrozia humanitárnym pracovníkom zabitím. Aj keď pre nich robíte všetko, čo je vo vašich silách, nikdy to nebude dosť.

Nechýbali vám v Afrike vaši najbližší?

Výhoda týchto misií je, že majú svoj začiatok a koniec. Navyše, v Afrike funguje internet a všade je mobilný signál. V dedinách stoja špeciálne stánky s generátormi, kde si môžete bez väčších ťažkostí nabiť telefón. Okolo vás sú slamené chatrče, totálna bieda, ale mobily pri uchu majú všetci (smiech).

Keby vám z Viedne zavolali, že sa koná ďalšia misia, šli by ste do toho znova?

V zahraničí som už strávila veľa času a teraz chcem v prvom rade pomáhať ľuďom na Slovensku. Keď chce niekto konať dobro, nemusí to robiť na druhom konci sveta, pokojne môže začať vo svojom blízkom okolí. Možno sa zdá, že v porovnaní s Pakistancami alebo Uganďanmi nemáme žiadne reálne problémy, ale je to len zdanie. Každý z nás prežíva trápenie po svojom, a práve jeho nešťastie sa mu zdá najväčšie na svete.

Všimla som si, že je ešte stále hanba ísť na Slovensku k psychoterapeutovi...

Myslím, že mladšia generácia má čoraz menší problém vyhľadať psychoterapeuta. U staršej generácie je to možno menej obvyklé, ale máte pravdu, mnohí ľudia nezávisle od veku psychoterapeutickú pomoc ešte stále berú ako zlyhanie. Naozaj však neplatí, že človek, ktorý si sám nevie poradiť v zložitej životnej situácii, je automaticky blázon. Potrebuje len nájsť plochu, kde sa na svoje problémy môže pozrieť z iného uhla. Vtedy má šancu lepšie porozumieť sebe aj iným a objaviť svoj vlastný spôsob riešenia, o ktorom možno doteraz neuvažoval. V tom mu psychoterapeut môže byť úprimným sprievodcom a pomocníkom.

Nestačí sa poradiť s dobrým kamarátom?

Keď má človek blízkeho priateľa, s ktorým sa vzájomne podporujú a v ich vzťahu existuje rovnováha medzi dávaním a braním, je to v poriadku. Predstavte si však situáciu, že jeden z nich bude mať vážny problém a z kamaráta si urobí bútľavú vŕbu. Možno kamaráta po čase prestane baviť donekonečna počúvať jeho nariekanie alebo sa začne trápiť namiesto neho. Rovnováha sa naruší a v priateľstve už nebude až taká pohoda. Vtedy je oveľa rozumnejšie vyhľadať pomoc psychoterapeuta.

Spomenuli ste, že medzi vašich klientov patria deti aj dospelí. S ktorou skupinou pracujete radšej?

Mám viac skúseností s dospelými, deti však vnímam ako bezprostrednejšie, priamejšie, a preto sa mi s nimi istým spôsobom ľahšie pracuje. Ak sa psychický problém dieťaťa podchytí včas a rodičia spolupracujú, má perspektívu, že sa vyrieši. Keď rodičia nemajú z rôznych dôvodov kapacitu kooperovať, je naša práca s dieťaťom sťažená.

Nemôžeme ho len vyliečiť a poslať do prostredia, kde trpí. Pri mojej práci je dôležité nestrácať nádej, aj keď by situácia vyzerala akokoľvek zúfalo. Naučila som sa a stále sa ešte učím, že problémy sú výzvy a neprichádzajú do nášho života náhodou. Uvedomujem si, že nie všetko sa dá zmeniť alebo vyriešiť. Niekedy sa musíme učiť hľadať silu prijať veci také, aké sú, aj to je osobnostný rast. Inokedy, ak naberieme odvahu čeliť tomu, čoho sa najviac bojíme, otvoria sa nám netušené obzory a posunieme sa ďalej k plnšiemu, zmysluplnejšiemu životu.

Katarína Karaszová (39)

Autor: Dana Haščáková