Silvia Bastyr: Problémy najprv rozdýcham, až potom ich riešim

Pri pohľade na jej vyrovnanú tvár sa vám ani
nechce veriť, že vedie jednu z najväčších umeleckých agentúr na Slovensku.

Do produkčného domu Forza, ktorý vediete ako výkonná riaditeľka, ste prešli priamo z bankového sektora. Nie je to trochu nezvyčajné? Vyštudovala na Národohospodárskej fakulte na Ekonomickej univezite v Bratislave. Po dvanástich rokoch v bankovom sektore prešla na pozíciu výkonnej riaditeľky produkčného domu Forza, ktorý zastrešuje veľké televízne šou programy, ako je Slávik a Miss Slovensko, Štúdio L + S a pražské divadlá Hybernia a Brodway, filmový festival Art Film Fest, módne prehliadky návrhárky Lýdie Eckhardtovej a množstvo iných spoločensko-kultúrnych podujatí. Je vydatá za Kanaďana slovenského pôvodu Ronalda Bastyra, ktorý pracuje ako riaditeľ globálnej personálnej agentúry v Hong-kongu a Singapure.

Ani nie, pretože vo Forze mám na starosti predovšetkým obchod a financie, a to sú oblasti, v ktorých sa vyznám. Logicky to vyplýva z mojej dvanásťročnej praxe v bankovníctve. Kreatívnu stránku projektov majú u nás na starosti iní odborníci, ktorí sú oveľa skúsenejší ako ja.

Napriek tomu, bankovníctvo a umenie - to sú dva celkom odlišné svety. Nebáli ste sa ani trochu tejto radikálnej zmeny?

Je pravda, že ľahké to nebolo. Kým v bankách som pracovala od osemnástich rokov a postupne som sa vypracovala od dievčaťa za priehradkou, cez otváranie účtov, poradenstvo pre malých, stredných a napokon tých najväčších korporátnych klientov, takže, kým som sa vyšplhala na vrchol, tak som všetko spoznávala od piky, v umeleckej brandži som zrazu skočila na vrchol pyramídy bez akejkoľvek predchádzajúcej prípravy. O to viac som sa musela a musím stále niečo nové učiť.

Nie je to pre vás časovo náročné?

Stále mám pocit, že deň by mal mať o desať hodín viac, aby som všetko v pohode postíhala. Je to tak aj preto, že po odchode z práce nedokážem vypustiť z hlavy dôležité veci, ktoré ma zamestnávajú. Spávam menej ako kedysi, v priemere päť až šesť hodín denne, ale zvykla som si, a teraz sa mi zdá, že viac oddychu ani nepotrebujem.

Pamätáte sa na prvý umelecký projekt, na ktorom ste pracovali?

Bol to vlaňajší Slávik. V čase, keď som tento projekt preberala, bol už v podstate pripravený, všetky dôležité zmluvy boli uzavreté, takže som si mohla dovoliť byť na chvíľu len v úlohe pozorovateľa, čo bolo pre mňa veľmi zaujímavé. Prvýkrát som sa dostala do zákulisia veľkého šou programu, ktorý som dovtedy vnímala len ako divák.

Mať zodpovednosť za priamy prenos v televízii musí byť poriadny nervák. Človek nikdy nevie, čo sa môže stať.

Je pravda, že dnes takéto podujatia prežívam oveľa intenzívnejšie ako na začiatku, lebo vtedy som ani netušila, čo všetko sa počas priameho prenosu môže stať. V pamäti mi napríklad utkvel moment, keď nám pán Kraus na súťaži miss spadol do jamy na javisku. Celému organizačnému tímu vtedy doslova vyrazil dych, lebo nikto z nás nevedel, čo bude nasledovať. Nevedeli sme, či sa náhodou nezranil a či vôbec ešte vstane... Samozrejme, že pre každý prípad máme pripravenú náhradnú možnosť, ale zranený moderátor by asi aj tak divákom nepridal na nálade.

V slovenskej kultúre to nikdy nebolo ľahké. Vy ste však nastúpili do tejto brandže v čase, keď sú časy ešte horšie ako pred pár rokmi. Aké to je zháňať sponzorov počas krízy, keď každý šetrí, kde sa dá?

Určite to nie je jednoduché. Keď sa v spoločnosti začne šetriť, tak prvé sektory, ktoré to najviac pocítia, sú umenie a kultúra. Na druhej strane treba povedať, že produkčný dom Forza je na trhu už pätnásť rokov a stabilita jeho projektov je overená časom, čo nám situáciu aj v týchto neľahkých časoch do istej miery uľahčuje. Pokiaľ ide o podporu štátu a verejných financií, na tomto poli sa toho veľa nezmenilo. Oblasť grantov pre umenie je stále rovnako zanedbaná, rovnako ako legislatíva, ktorá stále neprináša dostatočné výhody sponzorom v oblasti zdanenia. Takže sa musíme spoliehať predovšetkým sami na seba.

Venujete sa filmu, televízii, divadlu - ktorá z týchto oblastí je pre vás najnáročnejšia?

Z môjho pohľadu je naším najnáročnejším projektom Art Film Fest. Je to rozsiahle podujatie, na ktorom musíme zladiť množstvo rôznych akcií - koncerty, premiéry filmov, tlačové konferencie, spoločenské stretnutia... Prezentujeme tam 150 filmov z rôznych krajín, pozývame desiatky umelcov z celého sveta a pripravujeme program pre 30-tisíc divákov. Keď vezmeme do úvahy, že čím väčší projekt, tým viac práce a financií si jeho príprava vyžaduje, tak je to naozaj riadna fuška.

A ktorý z vašich projektov je vaším najobľúbenejším?

Paradoxne ten istý. Viete, ja som bola veľkým fanúšikom Art Film Festu už v čase, keď som ani netušila, že sa niekedy budem podieľať na jeho príprave. Niekoľko jeho ročníkov som spoznala ako divák a zakaždým som bola očarená atmosférou tohto festivalu. Musím však povedať, že keď som nahliadla do jeho zákulisia, tak si ma podmanil ešte viac. Stáť zrazu vedľa takých osobností, ako sú Jeremy Irons alebo Jaromír Hanzlík, to bol pre mňa úžasný zážitok.

Rozprávali ste sa s Jeremy Ironsom?

Pán Irons mal veľmi nabitý program, takže na dlhé debaty nebol čas. Ale aj tak som mala možnosť pozorovať ho v čase, keď sa vypli kamery a mikrofóny a on zrazu na moje prekvapenie zostal celkom obyčajným skromným človekom, bez akýchkoľvek hviezdnych manierov. Pokora, ktorú som u neho videla, na mňa urobila nesmierny dojem. Myslím si, že je to jeden z najcharizmatickejších ľudí, akých som vo svojom živote stretla.

Prežiť recepciu na významnom podujatí tak, aby ste sa stihli venovať každému, kto je pre vás dôležitý, zrejme nie je jednoduché. Stíhate sa venovať všetkým, alebo sa občas na vás niekto urazí, lebo ste ho prehliadli v dave?

Aby som nikoho nezanedbala, snažím sa svoju pozornosť rozdeliť na viaceré etapy. Niektorým ľuďom sa venujem už počas príchodu na podujatie, s inými sa kontaktujem cez prestávky a s ďalšími na recepcii. Samozrejme, že je pre mňa dôležité zistiť spätnú väzbu od každého priamo na mieste, uistiť sa, či bol každý spokojný s formou prezentácie, ktorú sme mu poskytli. Našťastie, nie som na všetko sama. V našom produkčnom dome je aj kreatívny a obchodný riaditeľ, ľudia zodpovední za marketing a produkciu, a tí sa spolu so mnou venujú každému, kto je pre nás dôležitý.

Pred dvomi týždňami ste sa vydali. Manžel schvaľuje váš hektický spôsob života?

Môj manžel žije už druhý rok v Hongkongu. Štyrikrát do roka sa stretávame v Ázii alebo niekde na polceste medzi strednou Európou a Juhovýchodnou Áziou. Keďže aj on je dosť vyťažený, nie je pre nás ľahké zosúladiť sa tak, aby sme mohli spolu nerušene stráviť aspoň pár dní. Tento deficit sa snažíme zmierniť aspoň tým, že si intenzívne telefonujeme.

Podľa vášho priezviska som tipovala, že je váš muž cudzinec.

Ronald je potomok československých emigrantov, ktorí v šesťdesiatom deviatom utiekli do Kanady, kde sa aj narodil. Až ako dospelý prišiel na Slovensko a prežil tu krásnych trinásť rokov. Keď dostal ponuku do Hongkongu, tak sme sa už dlhšie poznali a plánovali sme si spoločnú budúcnosť.

Nechcel, aby ste odišli s ním do Ázie?

Zvažovali sme túto možnosť, ale napokon sme usúdili, že by to pre nás bolo veľké riziko. Keď odchádzate niekam ďaleko, kde si musíte budovať všetko od nuly, netušíte, aká budúcnosť vás tam čaká. Nemohli sme vedieť, či bude kariéra môjho muža v Ázii natoľko stabilná, že sa tam rozhodne zostať na dlhšie. To ukáže len čas a možno moje tehotenstvo, ktoré nás jedného dňa zrejme prinúti porozmýšľať o tom, kde sa definitívne usadíme.

Neprekážalo by vám nechať všetko tak a odísť do cudziny?

Ťažko povedať, lebo na jednej strane sa považujem za kozmopolitného človeka, ktorý môže žiť kdekoľvek a na druhej strane som na rozdiel od Rolanda dosť fixovaná na krajinu, z ktorej pochádzam. S mojím bratom, mamou a starou mamou máme veľmi blízky vzťah. Momentálne si neviem dosť dobre predstaviť, že by som ich nemala pri sebe. Ale tieto problémy zatiaľ neriešim.

Teraz je pre mňa dôležitá otázka uplatnenia. Nikdy som nebola zvyknutá byť len sivým priemerom, vždy som sa snažila vyniknúť, a to sa mi svojím spôsobom aj podarilo. Možno aj vďaka tomu, že keď som nastúpila do Forzy, tak Rony vycestoval do Hongkongu. Keďže som vedela, že na mňa doma nečaká, mohla som si dovoliť tráviť viac času v práci, čo mi napokon pomohlo etablovať sa na novom pracovisku.

Komu sa zdôverujte, keď máte v práci pretlak stresu?

Samozrejme, že predovšetkým môjmu manželovi. Aj keď je ďaleko, stále je pre mňa tým najdôležitejším človekom.

Ľudia v umeleckej brandži sú určite emotívnejší ako bankári. Nevytáča vás niekedy ich spôsob komunikácie?

Je pravda, že v banke sme všetko logicky analyzovali, a tak sa vždy dalo predvídať, akým spôsobom budú ľudia v určitých situáciách reagovať. Keď pracujete na umeleckých projektoch, občas vás zaskočí výbuch tam, kde to najmenej očakávate. Našťastie, nikdy som nemala výbušnú povahu, nezvyknem riešiť veci impulzívne. Problémy najprv rozdýcham, až potom ich riešim s chladnou hlavou.

Takže ľudia vám zatiaľ nelezú na nervy?

Naopak, ja ľudí milujem. Potrebujem spoločnosť, vždy som s nimi rada pracovala. Bez ohľadu na to, či to bolo za prepážkou v banke, alebo na poste riaditeľky produkčného domu.

Vizitka