Jana Kolesárová: S východným akcentom herečka v Amerike neprerazí

Narodila sa v Košiciach. Navštevovala muzikálovo -divadelné konzervatórium a neskôr Vysokú školu múzických umení. Keď mala 23 rokov, odišla do Spojených štátov amerických, kde sa vydala. Spočiatku sa venovala modelingu, onedlho prišli prvé úlohy. Striedavo pracuje ako divadelná, televízna a filmová herečka. S divadelným projektom No Exit, ktorý pripravovala spolu s tromi kolegami, zožala veľký úspech. Kritika hru zaradila do prvej desiatky najlepších predstavení roka. Zahrala si v niekoľkých filmoch ako Blur, The Looking Glass, Šeherezáda alebo Letový plán s Jodie Fosterovou. Na Slovensku účinkovala v seriáli Ako som prežil, Obchod so šťastím, príležitostne hosťuje v seriáli Panelák a v novom seriáli Keby bolo keby. S manželom Brianom má syna Lucasa.

Veď, ako sa ukáže, má veľa iných zaujímavých tém a zážitkov.

Na Slovensku momentálne pracujete. O čo presne ide?

Prišla som na necelé tri týždne, lebo dokončujeme nakrúcanie seriálu Keby bolo keby. Mám z neho veľkú radosť. Jeho spracovanie je veľmi kvalitné a má výborné obsadenie, napríklad Annu Geislerovú, Romana Luknára alebo Zuzanu Fialovú.

Pred tromi rokmi ste v Amerike uviedli s kolegami divadelné predstavenie No Exit, ktoré malo veľký úspech. Nechystáte opäť niečo podobné?

Ľudia sa nás často pýtajú, či nepripravíme niečo nové, takže máme silnú motiváciu pustiť sa do ďalšej hry. Je to moja méta. Teším sa, že budem znova pracovať s tímom ľudí, ktorých si vážim z osobnej i z profesionálnej stránky. Zažili sme na vlastnej koži, ako sa dá vyprodukovať predstavenie. Dávali sme dokopy réžiu, získavali peniaze, stavali javisko, pripravovali kostýmy, zabezpečovali propagáciu. Je to ťažké, ale zároveň úžasné a človek si potom výsledok mimoriadne cení.

Zároveň pracujem aj na jednom zaujímavom filmovom projekte. Ide o dynamický psychologický triler, akúsi ženskú verziu filmu Bournov mýtus s Mattom Damonom. Príbeh napísal Richard Lowry, režisér nezávislých nízkorozpočtových filmov, s ktorým som už párkrát spolupracovala. Pre atmosféru by chcel veľkú časť nakrúcať na Slovensku, lebo sa mu páči tunajšia jesenná a zimná pochmúrnosť. V Los Angeles by na pozadí s modrou oblohou a plážami podobný efekt nedosiahol. No a s hľadaním slovenského koproducenta mu trošku pomáham, keďže som tu doma a poznám miestne pomery. Scenár má veľký potenciál a dúfam, že sa ho podarí zrealizovať.

Kedysi ste sa venovali aj modelingu, pokračujete v ňom ešte?

Ani nie. Už nechodím na castingy a myslím, že v mojom veku by som na nich pôsobila trápne (smiech). Ale príležitostne robím s ľuďmi, ktorých poznám z predošlej spolupráce. Väčšinou ma už oslovujú priamo ohľadom rôznych športových značiek alebo tanečných projektov. V takom prípade prácu, prirodzene, neodmietnem.

Divadlo, televízne seriály, filmy, reklama... Čo je pre vás finančne najzaujímavejšie?

Určite reklama. Aj keď je teraz menej ponúk pre krízu, ostáva, chvalabohu, stále dosť príležitostí. Som v hereckej únii Screen Actors Guilt, ktorá zabezpečuje členom férové zmluvy. Vďaka nim sa platí nielen deň nakrúcania, ale aj tantiémy. Stále mi napríklad chodia peniaze za reklamy spred piatich rokov, ktoré sú opätovne v obehu v televízii alebo na internete. Občas vie reklama ročne zarobiť 30- až 50-tisíc dolárov, takže pri nakrútení dvoch-troch za rok, človek nepociťuje finančnú tieseň a môže sa venovať iným veciam. Aj o pár dní odlietam do San Francisca nakrúcať reklamu na parfum. Nejde o nič významné, ale skôr zaujímavé z finančnej stránky.

V Amerike ste navštevovali niekoľko hereckých kurzov. Líšila sa v niečom výučba herectva v porovnaní so Slovenskom?

Chodila som do Beverly Hills Playhouse, aj keď mi neskôr prekážalo, že lektori zachádzali do scientológie, na čo mám vyhranený názor. Ale vyučovanie bolo veľmi podobné ako u nás, vychádzajú z metód Stanislavského, Grotowského alebo Lee Strasberga. V USA je však veľa hereckých kurzov špeciálne zameraných na hranie v sitcomoch. Ide o celkom iný herecký štýl a štandard. Na castingoch do daného seriálu je veľmi potrebné vopred presne vedieť, o akú postavu ide a v akom duchu sa konkrétny seriál nesie. Niekedy som mala za deň aj tri konkurzy, napríklad do seriálu CSI: Miami, do drámy pre HBO, do sitcomu pre ABC alebo pre iné televízne stanice. Radili mi každú šou si vopred pozrieť v televízii, čo bol pre mňa extrém, lebo som dosť antitelevízny človek. Človek sa musí herecky pripraviť špeciálne na každý seriál zvlášť.

Takže herec sa na castingu predvádza už ako hotová postava zo seriálu?

Mal by sa o to snažiť. Pre nedostatok času a veľký počet záujemcov o rolu vyžadujú castingoví direktori od hercov maximálnu pripravenosť z každej stránky. Už prvé minúty pri vstupe pred producenta a režiséra zohrávajú veľkú úlohu pri obsadzovaní. Svoje spraví spôsob, akým sa človek prezentuje, ako je na danú rolu oblečený, ako má naštudovaný dialóg a, samozrejme, znalosť konkrétnej šou, o ktorú sa usiluje. Na Slovensku je trh malý, ľudia sa poznajú už zo školy, ale v USA príde na jeden casting 500 - 600 ľudí a agenti nemajú čas chodiť po divadlách a zisťovať, kto z nich je dobrý herec. Preto je prvý dojem rozhodujúci.

Medzi americkými hercami asi stále figurujete ako cudzinka. Neovplyvňuje váš prízvuk úlohy, ktoré dostávate?

Myslím, že rozprávam dosť dobre a akcent mám minimálny, čo však pre herečku nestačí. Mala som manažérku, ktorá ma presvedčila, že sa nepotrebujem zbaviť cudzieho prízvuku. Vraj mám ostať tým, kým som, východnou Európankou, a takéto úlohy budú pre mňa ako stvorené. Často som bola presvedčená, že rolu určite dostanem, a keď som prišla na konkurz, stretla som tridsať dokonalých predstaviteliek „mojej" postavy. Zrazu som pochopila, že realita je trochu iná. Po pár rokoch som zmenila agentúru a momentálne mám manažérku, ktorá je aj mojou mentorkou a akousi americkou mamou. Podľa nej bolo chybou, že som sa nezbavila východného akcentu, lebo ma zbytočne obmedzuje. K prízvuku sa môžem kedykoľvek vrátiť, ale schopnosť nemať ho, keď sa to vyžaduje, je len plus. Teraz sa snažím dobehnúť zameškané, ale priznávam, že by som mohla aj viac.

Zahrali ste si už s niekoľkými hollywoodskymi hviezdami.

Mala som možnosť pracovať napríklad s Kate Beckinsalovou na reklame, ktorú nakrúcal Michel Gondry, režisér Večného svitu nepoškvrnenej mysle. Tiež som robila na filme Zoolander. Tri dni strávené s Benom Stillerom boli dosť vtipné. Zaujímavým zážitkom bolo aj nakrúcanie Letového plánu s Jodie Fosterovou, ktoré trvalo dlhšie. Sledovať ju pri práci bola pre mňa dobrá škola.

Žijete v USA a dochádzate na Slovensko. Ide o rozdielne kultúry, ako ste sa dokázali zžiť s pomerne cudzím prostredím?

Prvé dva roky boli šialené. Mala som pocit, že Američania sú povrchní a nikdy mi nemôžu rozumieť. Bola som však trochu predpojatá. My sme uzavretejší, oni zase otvorení, prívetiví, milí, vedia vytvoriť dobrú atmosféru. Či už je to hrané, alebo úprimné, niekedy neviem, ale často sa mi zdá, že sú skrátka takí a ide o ich spôsob komunikácie. Nechcem zovšeobecňovať, ale na Slovensku máme akoby pocit večnej konfliktnosti a miernej agresívnosti. Tendencia každého nejako upodozrievať je asi pozostatok systému, v ktorom sme boli vychovávaní. Američania sú iní. Ich pozitivizmus je šialený, ale zároveň do istej miery príjemný. Mam pár kamarátov, na ktorých nedám dopustiť a sú pre mňa rovnako dôležití ako priatelia na Slovensku.

Takže vám vyhovuje stále pendlovanie?

Mám zvláštny pocit, akoby som nikam nepatrila. Dušou som stále Európanka a cítim, že mám bližšie k našej kultúre a humoru. Ale keď som doma už mesiac, niečo ma zase ťahá preč. Životný rozmer, ktorý som získala v Amerike, dopĺňa pocit, ktorý mám zo Slovenska. Vyhovuje mi to.

Čo je pre vás z doterajšej kariéry najvýznamnejšie?

Ťažko povedať. Z divadelných hier určite No Exit. Bola to rola môjho života a dosiaľ ostala neprekonaná. A naposledy ma veľmi oslovila úloha, ktorú som hrala v slovenskom seriáli Ako som prežil. Získala som ju náhodou a som za ňu veľmi vďačná. Mala som na ňu krásne ohlasy. Režisér Peter Bebjak mi zveril úlohu matky, ktorou sama som, takže som mala z čoho ťažiť.

Máte malého synčeka, ako zvládate popri ňom hrať a cestovať medzi kontinentmi?

Lucas je úžasný človek. Keď môžem, vždy ho beriem so sebou. Nechcem ho pripraviť o slovenskú časť rodiny a kultúry a robím všetko, čo sa dá, aby ju spoznal tak dobre ako americkú. Našťastie, ak sem prídem nakrúcať, pomáha mi s ním mama, ktorej vitalita, chvalabohu, nechýba.

Máte ako herečka vytýčený cieľ, ktorý by ste chceli dosiahnuť?

Veľmi rada by som si zahrala v divadle Geffen, v ktorom pripravujú úžasné veci na vysokej úrovni, alebo v The Actors Gang, divadle Tima Robinsa. Čo sa týka filmu, nemám vysnívanú úlohu. Zaujímavá je pre mňa každá príležitosť, ktorá má v sebe istú silu a hodnotu. Chcem pracovať s inšpiratívnymi ľuďmi, ktorí sa vložia do projektu na sto percent a môže to byť kdekoľvek na svete.

Jana Kolesárová (33)