Novinárka Hilda Gábrišová: Noviny sú na to, aby skončili v koši

Nevie, koľko príbehov v živote napísala, ale bolo ich veľa. Určite stovky. Pre ne si ľudia kedysi kupovali bratislavský piatkový Večerník. Pracovala v ňom dvadsaťdva rokov. Už vyše desať rokov nepíše a priznáva, že niekedy jej to príde ľúto. Noviny a časopisy číta každý deň. Svoj vlastný príbeh nám tentoraz vyrozprávala novinárka HILDA GÁBRIŠOVÁ.

Kedy ste sa rozhodli stať sa novinárkou?

Dosť skoro. Nie osudový, ale smiešny impulz. Brat mi povedal - novinári nemusia skoro ráno vstávať. A slohové práce mi celkom išli. Keď som zmaturovala, nemala som ani sedemnásť rokov. Najprv sme, my - akože podmienečne prijatí budúci novinári - museli absolvovať prípravný ročník, teda na rok sme šli do výroby, aby sme pričuchli k životu. Robila som v káblovke, na zmeny. Od rána od šiestej do druhej alebo od druhej do desiatej.

Čo ste tam robili?

Lisovala som flexošnúry. Teda koncovky - to je to, čo sa strká do zásuvky. Skoro som prišla o ruku, lebo som si ju zabudla v lise. Rok vo výrobe som prežila a potom ma už definitívne prijali na novinárčinu. Nasledovali krásne študentské roky. Boli sme výborná partia, aj skúšky sme spolu oslavovali. Chodili sme do Krymu alebo do viech. Boli sme silný ročník - Vlado Štefko, Dušan Klinger, Igor Cibula, Alica Bieliková, Irena Štromfová, Jano Kamenistý, Jara Pašková a ďalší, neskôr v novinárskej brandži známe mená. A skvelí pedagógovia na žurnalistike. Miro Hysko, Karol Dlouhý, Ľuboš Šefčák, Juraj Vereš. Až na Ľuboša už, žiaľ, nie sú medzi nami. Boli naši učitelia, ale aj takí človečenskí partneri.

Akí boli vaši rodičia?

Jednoduchí ľudia. Som rodáčka z Lamača. Keď som sa narodila, otec mal 58 a mama 47 rokov a už som sa narodila ako teta. Bola som taký benjamínček a rodičia ma veľmi neovplyvňovali, iba chceli, aby zo mňa niečo bolo, aby som bola slušný človek. Ako decko som považovala dosť za hendikep, že som mala pomerne starých rodičov. Navyše otec, predtým známy človek a dlhoročný richtár v Lamači, mal v čase môjho dospievania už problémy s pamäťou, to som niesla dosť ťažko. Ale súrodenci mi pomáhali sa zorientovať.

Z koľkých súrodencov pochádzate?

Zo siedmich. Ten najstarší mal 29 rokov, keď som sa narodila. Teraz mi žijú ešte 80-ročná sestra a 77-ročný brat.

Pre vaše príbehy si ľudia roky kupovali piatkový Večerník. Začínali ste hneď s príbehmi?

Najprv som nastúpila do Hlasu ľudu, kde som sa dostala na reportážne oddelenie. Spravodajčinu som vlastne nikdy nerobila. Raz sme sedeli v klube novinárov a ktosi hovoril o prieskume, že čo je v tlači najčítanejšie. Ukázalo sa, že príbehy o ľuďoch, zo života. Vlastne akosi podvedome som sa toho chytila. Vnútorne som inklinovala k takejto tvorbe. Začala som písať do Hlasu ľudu seriál s názvom Jeden deň života. Také nie konkrétne príbehy, ale vypozorované zo života.

Potom som ich aj prihlásila do súťaže mladých novinárov, ktorú vtedy vyhlásil Slovenský zväz novinárov. Ocenené boli známe a populárne mená ako Čomaj, Smolec, Fülop. Udelilo sa päť prvých cien a ja, čerstvo promovaná novinárka, som bola medzi nimi. Keďže v porote bol aj veľmi uznávaný novinár Bohuš Ujček, veľmi ma to povzbudilo.

Po tomto úspechu sa mi ozvali z Večerníka. Odchádzala odtiaľ vtedy slávna dvojica Tibor Michal a Martin Hric a chceli ma. Viete, ešte keď som študovala na jedenásťročenke, lamačský autobus stál oproti Domu novinárov, kde sídlil aj Večerník. Vtedy bol už veľmi populárny a vždy som sa dívala do okien redakcie, keď sa v nej večer svietilo. Vravela som si - tu by som niekedy chcela robiť. To bol môj vtedajší sen.

Viete, koľko príbehov ste napísali?

Presné číslo naozaj neviem. Keďže som vo Večerníku stvrdla vyše 22 rokov, bolo ich dosť. Nebola som pedant na archív. Ale pamätám si, bolo to asi v roku 1984, keď mi prišla zaujímavá pošta. Robila som vtedy už aj scenáre pre televíziu a v redakcii bola u mňa dramaturgička Viera Bieliková. Dostala som list do vlastných rúk. Písal mi disident Milan Šimečka. Mne to meno ešte vtedy veľa nehovorilo, ale Viera mi povedala, že ju dakedy učil na VŠMU, že je to skvelý človek a že ho po šesťdesiatom ôsmom vyrazili.

Šimečka mi v liste oznamoval, že o mne písal v samizdate. Myslí si vraj, že aj keď ma v podstate chváli, bolo by čestné, aby text poslal aj mne. Volalo sa to V piatok popoludní. Napísal tam, že Gábrišová nechodí asi ani na dovolenku, dokonca ma prirovnával k americkému novinárovi Artovi Buchwaldovi, čo bolo podľa mňa nadnesené. Napísal, že keby mi to raz zatrhli, určite sa nájde zopár ľudí, ktorí moje články rozmnožia a rozšíria.

Nemali ste z toho poťahovačky?

Malo to aj pokračovanie. Prišiel mi anonym, že: Milá Hilda, keďže som tvoja kamarátka, dúfam, že si vyprosíš od nejakého Šimečku, aby o tebe písal v samizdatoch. A mala by si to oznámiť na mestský výbor strany, ktorý je vaším vydavateľom. Tak som sa zamyslela: Aká moja kamarátka? Nechala som to tak. Asi o tri týždne mi zavolali z ŠtB, že sa chcú so mnou stretnúť. Dostala som nervy. Naozaj som sa bála, nemala som s touto inštitúciou nijaké skúsenosti, len horory z počutia.

Kolegynin manžel bol policajt, tak som išla za ním po radu. Priznať, že mi Milan Šimečka napísal list a poslal kópiu zo samizdatu? On mi povedal: Počúvaj, povedz im, že ty dostávaš takých listov na kilá a že si možno matne spomínaš... Oni to, samozrejme, vedia, takže nezatĺkaj, lebo by si mohla mať problémy. Išla som teda na ŠtB s malou dušičkou, manžel ma čakal dole. Eštebák o mne vedel absolútne všetko. Chcel, aby som sa so Šimečkom stretla a aby som si vyprosila, že o mne píše.

Povedala som, že som veľmi nepohotový človek a že ani neviem, kde býva. Vraj - my vám povieme, kde býva. Ale odmietla som. Naliehal, aby som si to rozmyslela, ale asi pochopil, že zo mňa nič nebude. So Šimečkom som sa stretla naozaj ako taký dobrý zbabelec až po novembri. Zavolala som mu. Bola som vtedy v časopise Bratislava šéfkou a urobila som s ním pekný rozhovor. Sedeli sme v Grandke, aj uňho doma som bola. Bol to veľmi milý pán.

Aká bola atmosféra vo Večerníku v šesťdesiatych rokoch?

Družná. Samozrejme, boli tam aj ľudia, ktorých bolo neradno púšťať si bližšie k telu, asi ako na každom pracovisku, ale vytvorili sme celkom dobrú partiu. Viedli sme trošku bohémsky život, ktorý, myslím si, dnes už v redakciách neexistuje. Len sa píše a sedí sa pri počítačoch, na veľké diskusie nie je čas. My sme často sedeli v klube a debatovali sme. Mne bolo vždy ľúto, že už musím ísť do komunálu vyzdvihnúť deti. Boli sme na treťom poschodí a klub novinárov bol na prvom. Mali sme krčmu v dome.

Voľakedy bol vraj dobrý novinár ten, ktorý zbytočne nevysedával v redakcii. Je to pravda?

Ja som nastúpila na vnútropolitické oddelenie, kde pracoval Ervín Šoóš - potom emigroval. Raz som tak sedela za stolom a rozmýšľala, že do čoho pichnem, o čom budem písať. A Šoóš mi vraví: Fratričová, čo ste v krčme? Čo tu sedíte? Normálne ma vyhnal von. Človek si to nemusel v redakcii odsedieť.

V stredu boli vo Večerníku populárne súdničky. To je žáner, ktorý už úplne vymizol. Áno, súdničky Mira Jaslovského. My sme roky spolu sedeli na štvrtom poschodí v podkroví Domu novinárov, keď sme vytvorili reportážne oddelenie. Výborný kolega. Veľmi mi bolo ľúto, keď sa ani šesťdesiatky nedožil.

Prečo bol Večerník taký populárny?

Možno preto, že bol trošku iný ako ostatné noviny. Nebol taký škrobený, jazyk bol uvoľnenejší, čítavejší, nebolo tam toľko fráz, aj keď, iste sa našli v oficiálnych materiáloch. Šéfredaktor Bartošek nám dával voľnú ruku. Hoci, musel splatiť daň svojmu vydavateľovi, mestskému výboru strany. Pamätám si, že sme mali schôdzu, na ktorú prišiel bývalý vedúci tajomník mestského výboru strany Gejza Šlapka. Povedal mi: No, Hilda - tykal nám všetkým - tie tvoje príbehy... Však vieme. Posielajú sa do Kanady a tam si ich naši emigranti dávajú kolovať.

Čo som zasa pociťovala ako vyznamenanie, že niekto si dá námahu, vytrhne článok z Večerníka a pošle ho niekomu. Ale aj o tomto vedeli. Šlapka to povedal s takým pohŕdaním. No človeku dobre padlo, keď videl rady na Večerník. Zvyšovať náklad sme nemohli, boli sme v jednom vydavateľstve s Pravdou. Mali sme aj oveľa menšie platy, aj nás bolo menej, lebo sme boli regionálny denník. Myslím, že pravďákov aj štvalo, že Večerník mal takú popularitu. Po revolúcii boli pokusy vzkriesiť večerné bratislavské noviny, ale už to nešlo. Už neexistujú žiadne noviny, v ktorých som robila. Dokonca aj káblovku mi zbúrali.

Vy ste písali svoje príbehy podľa skutočných udalostí. Odkiaľ ste mali námety?

Keď som sa už rozpísala, chodilo mi veľmi veľa listov. Kumulovala som príbehy, aj z troch listov som vytvorila jeden príbeh. Raz bola veľká psina. Písala som o chlapíkovi, čo sa zle správal k rodine. Mali sme v Lamači starý domček a keď boli v Lamači hody, jeden opitý Lamačan vošiel do nášho dvora a hľadal ma. Vraj ma chce zabiť, lebo som o ňom písala. Úplne iný človek mi slúžil ako vzor, ľudia sa však v príbehoch spoznali, aj keď vôbec neboli o nich.

Nezásobovali vás námetmi z národného výboru?

Ale áno, spolupracovala som s Ľubou Vavrovou, čo bola vedúca oddelenia sociálnych vecí na ObNV II, čiže na obvodnom národnom výbore v druhom obvode. Raz sa napríklad stalo, že mi v obálke došlo 500 korún, čo bol vtedy dosť veľký peniaz.

Vraj som o niekom písala a ja už budem najlepšie vedieť, komu ich dať. Hovorila som si: No čo ja s tými peniazmi? Tak som zavolala Ľube Vavrovej, že ktorá rodina niečo potrebuje. Nakúpili sme oblečenie a ona to potom rodine odovzdala.

Vy ste sa síce inšpirovali skutočnosťou, ale nikoho ste pri písaní neoslovovali, necitovali, spracovali ste príbehy skôr literárne. Bol to dosť netypický žáner, skôr nenovinársky.

Áno. Ľudí som nekonkretizovala. Proste som nepovedala, že toto je ten človek, ktorý žije tam a tam. Lebo potom by sa bolo treba pridržiavať len faktov. A keď som chcela príbeh trošku vylepšiť v rámci novinárskej predstavivosti, konkrétny človek by mohol namietať. Niekedy mi stačilo ísť v električke a počúvať ľudí. Keď som na podobné otázky odpovedala na rôznych besedách s čitateľmi, ľudia sa tomu zasmiali. Ale verte, aj to bol pre mňa zdroj informácií.

Aj sa vám niekedy stalo, že sa blížila uzávierka a nemali ste o čom písať?

Ježišikriste, koľkokrát! Vo štvrtok som zostávala doma, že budem doma písať. Ešte na starej Zete, mám ju odloženú na chate. Deti odišli do školy, manžel do práce a ja som chodila zúrivá po byte. Mama mala svoju izbu a v nej pradeda a všelijaké sladké žbrndy, čo jej priniesli súrodenci, keď mala sviatok. Vravela mi: Však počúvaj, daj si štamprlík, úfam ťa potom niečo napadne.

A čo ste urobili, keď nápad neprichádzal?

Nejako ma vždy osvietilo, lebo som vedela, že musím. A často sa mi vtedy podarili aj dobré veci, keď som išla cucať z prsta. Pamäť, fantázia, predstavivosť u mňa vždy dokázali zapnúť, keď museli.

Ako dlho ste písali jeden príbeh?

Keď už som vedela o čom, išlo to rýchlo. Jaslovský sa mi vždy smial: No čo, máš už „ pětapúl"? Myslel päť a pol fleka, čiže strojom písaných strán. Niekedy mi to vyšlo na šesť aj na sedem flekov, ale tradovalo sa, že „pětapúl" Gábrišovej. Darilo sa mi zostaviť stranu tak, že bola na tie časy aj výtvarne dosť dobrá. Spolupracovala som s fotografmi Zuzanou Mináčovou a Antonom Podstraským, ktorí mi dodávali brilantné ilustračné fotografie.

Vaše príbehy mali bližšie k literárnemu písaniu a vy ste aj napísali niekoľko televíznych scenárov k filmom, ktoré boli ocenené.

Sami ma z televízie oslovili na základe mojich príbehov. Ja som taká plachá duša, nikdy som sa nikam nechodila ponúkať. Moja prvá hra dokonca reprezentovala československú televíziu na medzinárodnom televíznom festivale Zlatá Praha a získala cenu divákov. Predala sa do viacerých krajín.

Nemali ste nutkanie písať literatúru?

V podstate som aj mala. Kým boli deti malé a musela som sa starať o mamu, ktorá prestala vidieť, nemala som na to čas. A priznávam, nie som taký húževnatý človek, že si sadnem a budem do rána písať. Som dosť lenivá. Môj muž mi hovoril po osemdesiatom deviatom: Tvoj čas ešte príde. Píš knižku, ja ti to vydám - mal svoje vydavateľstvo. Hovorím: A načo? Veď už je po sezóne! A neženie ma nijaký termín. A iste, chýbala mi ctižiadosť, dravosť. Dnes mám možno pocit premrhaného času. Ale to má iste viac ľudí vo viacerých profesiách.

Kde vás zastihla revolúcia?

Už som robila v časopise Bratislava. Po revolúcii sme išli podnikať a založili sme časopis Bratislavský týždeň, ktorý mal takú archaickú podobu, že keď som ho doniesla do Národnej obrody Vladovi Mihálovi, povedal mi: Hilda, nehanbíš sa? Potom som povedala, že tam končím. Prišla som o kopu peňazí, vydávali sme ho za svoje.

A potom som bola nezamestnaná. Bolo to také dobré po papuli. Myslela som si, že som niekto a naraz som sa šla prihlásiť na úrad práce. Potom som zavolala kamarátovi Jurajovi Verešovi do Národnej obrody. Nerada sa chodím prosiť, ale už som sa tak doma zožierala, že som sa premohla. Na listovom sa im niečo uvoľnilo a 1. januára 1992 som tam nastúpila.

Aký to bol pocit, byť bez práce?

Nesmierne to človeka ponižuje. Bola som vtedy dosť na dne. A v Národnej obrode sa to tiež neskončilo dobre. Zmenil sa majiteľ, vyhodili šéfredaktora Vereša. Nemyslela som si, že pôjdem v 53. rokoch do dôchodku. Vtedy už vládol ohromný kult mladosti, človek v mojich rokoch bol už starý. Čo sa budem niekde pchať? Vybavila som si predčasný dôchodok a asi šesť rokov som robila v Dúbravke Dúbravské noviny.

Prečo ste odišli do predčasného dôchodku?

Pretože ma šéfredaktorka Táňa Repková zavolala a povedala mi, že moja pozícia sa ruší a že mám ísť robiť na ekonomické oddelenie, radovú redaktorku a za smiešny plat. Vedela som, že toto ja robiť neviem. A aby som sa v mojom veku začala učiť ekonomicky myslieť a najmä písať na túto tému? To nie.

Čítate dnes noviny a časopisy?

Samozrejme. Dávam za ne kopu peňazí.
Vaša dcéra Lucia Laczkó je úspešná novinárka, so svojimi príbehmi vyhrala viaceré súťaže. Cez ňu ste v kontakte s novinárskou profesiou. Zmenila sa práca novinára?
Myslím si, že áno. Dnešný novinár má viac práce, myslím na riadky a menej času mu zostáva na tvorivosť, na premýšľanie.

Čítate noviny aj na internete?

Občas. Ale mám rada, keď si noviny otvorím a cítim ich v rukách.

Má ešte dnes novinárske povolanie zmysel?

Na toto vám neviem jednoznačne odpovedať. Zanikajú aj svetové noviny s dlhoročnou tradíciou. Neviem, keby som dnes bola mladá, či by som chcela byť novinárkou. Vždy som mávala aj pocit márnosti svojej práce. Vravela som si, že prečo som nešla na medicínu - keby som bola očná lekárka, aké by bolo úžasné hneď vidieť, komu som pomohla. Ale takto? Čo z toho? No tak si napísala, niekto ti zavolá, že dobre, a niekto ti vynadá... Ale boli aj krajšie chvíle.

Pamätám si, raz som písala veľmi konkrétne o jednej mladej žene, ktorá sa ocitla na ulici s dieťaťom. Premenovala som ju a napísala som článok, ktorý sa volal: Katarína hľadá domov. Ozvali sa mi bezdetní manželia z vilovej štvrte pod Slavínom. Mali trojizbový byt a túto ženu zobrali k sebe. Mala som úžasný pocit zmysluplnosti vlastnej práce Aj som ich po roku navštívila. Tí starkí boli radi, lebo mali niekoho, komu mohli rozdávať svoju lásku - cudzej žene a jej dieťaťu. A to sa mi viackrát zopakovalo. Nebolo to každý týždeň. Ale vždy som si povedala, stálo to za to.

Keď teraz čítate noviny, nie je vám ľúto, že nepíšete?

Niekedy áno. Vlani ma oslovili, aby som písala príbehy pre jeden časopis. Aj som začala, ale potom s manželom bolo zle. Nakoniec mi ich prestali uverejňovať, zmenila sa tam šéfka, trvalo, kým za uverejnené zaplatili. To sa mi po revolúcii stalo viackrát, že som písala ako idiot a potom mi zabudli poslať honorár. Povedala som si: Nie som naivné dievča, aby mojím honorárom bolo iba moje meno vytlačené v nejakom periodiku!

Boli ste vždy zmierená s tým, že ste niečo napísali, vyšlo to a na druhý deň už si do tých novín niekto zabalil zemiakové šupky a skončili v koši?

Riziko povolania! S tým sa novinár, ak sa ráno nezdraví v zrkadle, zmieriť musí. Hoci, dostala som aj také listy, že: Vystrihujem si každý váš článok, odkladám si to, a prečo to nevydáte knižne? Čo človeka potešilo. Ale veď noviny sú na to, aby končili v koši. A tiež je realitou, že väčšina čitateľov hltá iné témy. Napríklad nakašírované súkromie rýchlokvasených celebrít.

Hilda Gábrišová (1942)

Narodila sa v Bratislave. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Pracovala v redakciách Hlas ľudu (1965 - 1967), Večerník (1967 - 1989), časopis Bratislava (1989 - 1990), Národná obroda (1992 -1996). Spolupracovala s časopisom Rodina a škola, s Československým rozhlasom, s Československou televíziou a sporadicky s viacerými periodikami.

V rokoch 1996 až 2002 bola šéfredaktorkou Dúbravských novín. Čitateľov si získala predovšetkým svojimi príbehmi, ktoré pravidelne uverejňovala v piatkom Večerníku počas svojho 22-ročného pôsobenia v tejto redakcii. Napísala tiež niekoľko scenárov k publicistickým filmom a televíznym inscenáciám: Žiadne veľké slová (1980), Obyčajné rozmery (1982), Bola som z olova (1984), Smutné radosti (1986). Je vdova, matka dvoch dcér, má štyri vnúčatá. Jedna dcéra je lekárka, druhá je novinárka a venuje sa tiež písaniu príbehov.