Výpoveď pre krízu

Strata zamestnania nie je pre väčšinu ľudí príjemnou skúsenosťou. Ak príde o prácu živiteľ či živiteľka rodiny, nezanedbateľnou komplikáciou býva zníženie príjmov, ktoré môže ohroziť životnú úroveň rodiny. Výskumy z tridsiatych rokov minulého storočia poznačených veľkou hospodárskou krízou preukázali, že strata pracovnej a životnej istoty ovplyvňuje aj naše duševné zdravie.

„Keď je človek menej zrelý, je vystrašenejší, pochybuje o sebe, potom naňho v súčasnosti pôsobí obrovský tlak, ktorý sa šíri z televízie, časopisov, rozhlasu - veď všade počuť o kríze. Na takého človeka to môže doľahnúť, začne sa báť tak veľmi, až to prestáva byť únosné. Je to akási davová psychóza," myslí si psychológ Ľudovít Dobšovič. „Naopak, človek, ktorý je pevný, verí v seba samého a vo svoje schopnosti, sa aj ku kríze - či je finančná, partnerská, pracovná alebo nejaká iná - dokáže postaviť vyrovnane, a trpezlivo."

Práca nie je len práca

Skutočnosť, že zamestnanie hrá dôležitú úlohu v našom živote nielen pre financie, dokazujú i prieskumy z USA a Veľkej Británie. Vyplýva z nich, že približne 70 % populácie by naďalej pracovalo aj vtedy, keby mali do konca života zabezpečený dostatočný príjem a logicky by teda pracovať nemuseli. „Úplne tomu rozumiem a rozhodne to nie je nezmysel. Veď ešte kedysi Voltaire povedal, že jediná vec, ktorá človeka môže zabiť, je nuda.

Práca je to, čo človeka vyťahuje zo stereotypu, a teda mu zachraňuje život," hovorí Ľudovít Dobšovič a pokračuje: „Už samotný fakt, že niečo tvoríme, môže byť dostatočný motív, aby sme pracovali. Navyše, práca, ktorá sa odohráva v kolektíve, spĺňa i socializačnú funkciu. To, že sa človek porozpráva, vypočuje si druhého, ľudia si spolu hoci aj zanadávajú, môže byť cenný zdroj dôležitých kontaktov." Väčšine ľudí aktivita v zamestnaní dáva pocit, že robia čosi zmysluplné. Prácou vytvárajú hodnoty a zároveň im prináša určitý status. Oproti tomu, byť prepustený „pre krízu" znamená, akoby nám niekto povedal, že práve my sme tí nepotrební a nechcení. Nečudo, že to v mnohých vyvoláva veľké pochybnosti a neistotu.

„Prísť o prácu patrí spolu so stratou blízkeho človeka, s rozchodom manželov či s uväznením medzi najväčšie stresory v živote jednotlivca. Podľa Maslowovej pyramídy potrieb znamená práca naplnenie potreby bezpečia a istoty," vysvetľuje Ľudovít Dobšovič. „Samozrejme, keď niekoho prepustia zo zamestnania, táto potreba je silno frustrovaná. Mnohí sa zachvejú, čo s nimi bude ďalej. A v čase, keď nie je nadbytok pracovných miest, ale napríklad aj so zvyšujúcim sa vekom, to platí o to viac. Ja sám mám známu, ktorej zamestnávateľ nedávno oznámil, že ju už pre krízu nebude potrebovať. Napriek tomu, že je to vzdelaná, schopná žena, veľmi sa bojí, čo s ňou teraz bude. Má 46 rokov..."

Rodina oporou

V podobnej situácii je dobré vedieť, že sa o svojej strate môžeme s niekým rozprávať a máme sa komu zdôveriť so svojím strachom. „Nie je to až také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Človek, ktorý dostal výpoveď, musí často prekonávať pocit hanby za to, že bol nechcený. Pritom je to nezmyselná obava, ktorá sa vôbec nezakladá na realite. Skôr to treba chápať tak, že niekto iný - vedenie spoločnosti či náš nadriadený - sa snaží svoju vlastnú existenciu chrániť tým, že druhých prepúšťa z práce," radí odborník, no zároveň dodáva: „Samozrejme, uveriť tomu a mať dostatok nadhľadu nie je vôbec ľahké. Práve hanba spôsobuje, že mnohí prepustení sa navonok tvária, akoby bolo všetko v pohode, ale vo svojom vnútri sú vyčerpaní a utrápení."

Na druhej strane sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré. Pozitívom straty zamestnania môže byť nárast rodinnej solidarity. Ak rodina funguje a dokáže podporiť svojho člena, je pre nezamestnaného ľahšie pokračovať v snahe nájsť si zamestnanie a neprepadnúť zúfalstvu. „Ak má postihnutý okolo seba blízkych ľudí, ktorí sú s ním a stoja pri ňom, dodávajú mu silu a pevnú pôdu pod nohami, potom sa omnoho ľahšie dokáže naštartovať a začať si hľadať novú prácu. Blízke okolie v tomto zmysle sú partner, partnerka, rodičia, priatelia, niekto, komu dôveruje, komu sa môže posťažovať a môže pred ním ukázať svoj strach. Pre tých, ktorí takúto oporu zvonku nemajú, je i vyrovnávanie sa so stratou zamestnania zložitejšie, pretože celé bremeno berú na seba," hovorí Dobšovič.

Deväť tipov, ako sa znova postaviť na nohy

• Zachovajte si denný rozvrh - najrýchlejší spôsob, ako si zarobiť na „depku", je ľahnúť si od rána k televízii. Aj keď ste dočasne bez práce, plňte každodenné povinnosti pravidelne, rozvrhnite si deň a zvyšný čas využite na aktivity, ktoré ste predtým nestíhali.

• Dajte si záležať na životopise - CV rozhodne, či budete pozvaní na pohovor, alebo nie. Uvádzajte všetko, čo by podľa vás mohol zamestnávateľ oceniť. Nikdy neklamte, na pohovore by to aj tak vyšlo najavo.

• Buďte proaktívni - nemusíte čakať, kým vám prácu dohodí pracovný úrad či personálna agentúra. Začnite sa rozhliadať sami, napríklad na stránkach profesia.sk, topjobs.sk, praca.sk alebo kariera.zoznam.sk.

• Prihláste sa na odborné kurzy - kým ste bez práce, môžete zvýšiť svoju cenu na trhu práce tým, že sa budete vzdelávať.

• Neodmietajte pohovory - ak dostanete viac pozvánok na výberové konanie, snažte sa ich absolvovať všetky. Na každé pracovné miesto čaká viac uchádzačov a často je konkurencia vysoká.

• Zľavte z platových požiadaviek - jednou z ciest, ako skrátiť čas bez práce na minimum, je znížiť svoje mzdové požiadavky. Veď o zvýšenie platu môžete časom požiadať.

• Otvorte si živnosť - agentúry radia siahnuť po tejto možnosti najmä ľuďom s netradičnou kvalifikáciou alebo s profesiou, ktorá sa v čase krízy dá ťažko uplatniť.

• Nezavrhujte brigády - prinajmenšom je to jedna z možností, ako minimalizovať finančné škody spôsobené stratou zamestnania.

• Neobviňujte sa - ak vás zachvátia pocity menejcennosti či stavy sebaobviňovania, skúste sa premôcť a povedať si, že je to zbytočné a nezmyselné. Dôvodov, prečo firmy prepúšťajú svojich zamestnancov, je mnoho - na vine naozaj môže byť kríza, ale aj zlý manažment.