Doba bez internetu - doba kamenná?

Ešte pred desiatimi rokmi nikomu nechýbal. Dnes nám tieto časy pripomínajú éru Flintstonovcov. Knihy, knihy, knihy. Sú všade okolo mňa. Romány, encyklopédie, knihy pre deti, vydané tituly, ale aj rukopisy, ktoré zatiaľ len čakajú na svojich budúcich čitateľov. Skrátka, pracujem vo veľmi príjemnom, inšpiratívnom, ale na druhej strane aj hektickom kráľovstve kníh. Pravidelne sa stretávam s autormi, spolu pripravujeme prezentácie, rozmýšľame, ako najefektívnejšie dostať informáciu k čitateľom, komunikujeme s médiami a popri všetkom ešte dvíham telefóny, niekedy aj dva naraz. A aké to bolo pred nástupom internetu? Jednoznačne náročnejšie. Veľa vecí som musela hľadať v knihách, novinách a časopisoch, odkladala som si zaujímavé výstrižky, ktoré by sa mi mohli hodiť. V časoch, keď nebol k dispozícii ani počítač, sme potrebné veci umiestňovali do šanónov, ktoré zaberali veľa miesta. O ekologickom prístupe nemohlo byť ani reči, keďže informácie sa ukladali na jediný nosič - papier. Všetko trvalo oveľa dlhšie a pomalšie. Pozvánky na tlačové konferencie a iné podujatia sa posielali klasickou poštou a človek musel rátať s väčším časovým predstihom. Pracovný deň bez internetu si už vôbec, ale vôbec neviem predstaviť. Vyhľadávam na ňom rozličné informácie, predovšetkým tie, ktoré sa týkajú kníh a ich autorov. Pozerám, čo vydáva konkurencia, čítam dennú tlač. Ak sa niekedy vyskytne porucha, som zrazu bezradná. Akoby mi chýbali ruky a nohy. Nechápem, ako sme bez neho mohli vôbec existovať. Spomínam si, že ešte v roku 1994 som sa pobrala na zimnú olympiádu v Lillehameri s malým písacím strojom z tuzexu, ktorý mi požičala kamarátka. Hodil sa mi dokonca aj o dva roky neskôr v Melbourne - a v tom čase sa v tlačových strediskách takéto čudo našlo už len ťažko. Materiál sme posielali faxom, ešteže sa tam našiel. V tom istom roku ma do New Yorku už vyzbrojili notebookom. Pravda, aj redakčné modemy, prípadne linky občas štrajkovali a niekedy trvalo niekoľko hodín, kým sa človek spojil s redakciou. Prípadne nespojil, aj to sa stalo...Na olympiádach, rôznych súťažiach a šampionátoch teda nebola o infarktové situácie núdza, zvlášť vtedy, keď nás tlačila uzávierka. Internet však pre novinárov bol a je vykúpením - stačí pár sekúnd a článok je v redakcii aj z druhého konca sveta. Ak tipujete podobizeň Einsteina alebo grafické znázornenie zachovania energie, mýlite sa. Historickej pocty sa dočkala štvorica dám, ako vystrihnutých z argentínskej telenovely. Hudobná skupina Les Horribles Cernettes bola založená osamelou sekretárkou zo švajčiarskeho výskumného strediska CERN, ktorá sa chcela vyspievať o strastiach manželstva s miestnym fyzikom. Ich najväčším hitom sa stal melancholický song Collider (Urýchľovač).

V kalendári je rok 1991. Sekretárky ťukajú do písacích strojov alebo do počítačov, usilovne lepia známky na obálky a čakajú na odpoveď, ktorá príde najskôr o týždeň. Redaktori magazínov okupujú zaprášené študovne a výsledkom týždenného pátrania je článoček o pestovaní okrasných trvaliek. Vedeckí pracovníci opatrujú dokrkvané výstrižky zo zahraničných časopisov ako posvätnú relikviu. Takto nejako to fungovalo na pracoviskách, keď nebol k dispozícii internet. „Výmena informácií medzi akademikmi fungovala na základe knižničných služieb a žiadostí o takzvané separáty článkov," spomína na zašlé časy profesorka Mária Bieliková z Fakulty informatiky a informačných technológií STU v Bratislave.

„Ak sme sa chceli dostať k vedeckým článkom, vypisovali sme špeciálne predtlačené lístky, ktoré sme zaslali poštou dotyčným autorom. Keď nám o pár týždňov prišla tretina žiadaných článkov, znamenalo to úspech." Na zdĺhavosť získavania informácií spomína aj sociologička Zuzana Kusá. „Niektoré druhy výskumu, ako napríklad porovnávanie národných či regionálnych politík v určitej oblasti, boli pre nedostatok informácií úplne nemožné. Problém bol aj kompetentne sa vyjadrovať k aktuálnym spoločenským procesom. Kým sa napríklad sprístupnili údaje o registrovanej nezamestnanosti, už boli neaktuálne. Kto ich chcel získať skôr, musel byť zadobre s úradníkmi."

Doba kamenná

„Tak ako v iných krajinách, aj na Slovensku sa internet objavil najskôr na akademickej pôde. Jeho vznik je spojený so združením SANET, ktoré začalo od roku 1991 postupne prepájať jednotlivé mestá," hovorí Mária Bieliková, ktorá okúsila čaro internetu medzi prvými. „Z nášho pracoviska sme komunikovali prostredníctvom e-mailov už v roku 1992, keď väčšina ľudí o niečom takom ako internet ani netušila. A aký to bol pocit? Asi vás sklamem, ale nejakú výnimočnú eufóriu sme neprežívali.

Internet sme skôr vnímali ako zaujímavý projekt prepojenia jednotlivých pracovísk a netušili sme, aký bude mať o pár rokov dopad na prácu a zábavu nás všetkých. Keď nefungoval, nič zvláštne sa nedialo a v práci sme pokračovali ďalej." V tom čase sa na ploche monitora rozprestierala tmavá farba, na ktorej blikali riadky z drobných písmeniek. Pri odosielaní e-mailu sa napísal špeciálny príkaz, lebo ikonu „odoslať" by sme hľadali len márne. Zásadná zmena prišla až s vynálezom služby World Wide Web vo švajčiarskom výskumnom pracovisku CERN a vytvorením prvého webového prehliadača v roku 1993, ktorým bol Mosaic. Obrazovky rozohrali farbami, objavili sa jednoduché ikony a najmä hypertextové odkazy. Rýchlosť internetu bola však stále slimačia, nehovoriac o cene za pripojenie.

„Aby sa ušetrilo, na mailovanie či surfovanie mimo univerzity sa čakalo do nočných hodín alebo na víkend, keď bolo pripojenie cez telefónne linky lacnejšie a zvyčajne aj rýchlejšie. Texty e-mailov som si najskôr poctivo napísala vopred, a keď nastala hodina „H", pripojila som sa na internet a odoslala ich. Prípadne som si ich na diskete priniesla do práce, kde bolo pripojenie kvalitnejšie. Príjemcovia sa potom nestačili čudovať časovému sklzu, lebo v mailoch som sa často zabudla a písala v kontexte, ktorý nebol práve najaktuálnejší," spomína Mária Bieliková.

Viac voľného času? Kdeže!

Z pôvodného tempa 14,4 kilobitov za sekundu, keď sme si mohli popri sťahovaní obrázku uvariť aj vypiť kávu, sa postupne internet prepracoval k závratným rýchlostiam. Zisťujeme na ňom počasie, trasy autobusových liniek, stav konta na bankovom účte. Komunikujeme so známymi, vo vyhľadávačoch si preverujeme nápadníkov a on-line aj randíme. V profesijnej sfére odpadli čakacie lehoty a k potrebným informáciám sa dostaneme takmer okamžite. Efektivita a tempo práce sa niekoľkonásobne zrýchlili. Optimista by predpokladal, že ak splníme zadania rýchlejšie, zostane nám viac voľného času. Prečo ho teda nepociťujeme? „Dobrá otázka," smeje sa sociologička Zuzana Kusá.

„Odpoveď sa však mení od prípadu k prípadu. Pre niekoho môže internet v zamestnaní znamenať pokušenie, ktoré ho odvádza od práce. Inému zasa prináša výzvu k väčšej náročnosti a zaplieta ho do ďalších a ďalších stránok riešenej problematiky. A niekomu v rámci racionalizačných opatrení pridali aj prácu jeho prepustených kolegov, s ktorou si má vďaka internetu hravo poradiť." Mária Bieliková dodáva: „Za hektiku sveta nemôže internet, tú si predsa vytvárajú ľudia. Informačné technológie nám umožnili veci, o ktorých sme predtým ani nesnívali, hoci sme bez nich mohli bez problémov existovať. Človek je však tvor kreatívny, a keď niečo má, chce s ponúknutým nástrojom dosiahnuť viac."

Sladká pasca

Stačilo pár rokov, aby sme sa stali od internetu závislí a ak náhodou nefunguje tak, ako by mal, zrazu sme bezradní. „Takmer všetky informácie sa v súčasnosti sprístupňujú prostredníctvom internetu. Dnes ich už nespracúvajú ľudia, ale stroje, teda aj počítače. Bežný používateľ internetu si môže povedať, že by namiesto e-mailu musel zatelefonovať, účty zaplatiť na pošte a počasie by si pozrel v televíznej predpovedi," hovorí Bieliková. „Dlhodobý výpadok internetu by však mohol pokojne spôsobiť, že by sme v obchode nenašli zvyčajný tovar, lebo informačným systémom sa riadia aj dodávatelia. V banke by sa nám možno stalo, že by sme nedostali svoje peniaze.

Novinári by sa v požadovanom čase nedopracovali k potrebným informáciám, text článku by sa nedostal načas ku grafikovi a z redakcie do tlačiarne. Samozrejme, že za istý čas by sme sa snáď spamätali a našli nový model práce, alebo znovuobjavili ten dávny. O aký čas by však išlo a aká by bola kvalita služieb, to sa neodvažujem odhadovať," hovorí Bieliková a zároveň jedným dychom dodáva: „Závislosť od internetu však nemusí byť a priori zlá. Závislí sme predsa aj od mnohých vecí, napríklad elektriny. Vypnúť chladničku alebo svietiť sviečkami by sa dnes chcelo len málokomu. Nevrátime sa predsa do jaskýň len pre nejakú ilúziu slobody..."

Na záver treba už len dodať, že spomínanie na časy bez internetu je síce pekné, no stále platí, že veľkej časti obyvateľov Slovenska je táto služba ukradnutá alebo nedostupná. Počet pripojených domácností stále stúpa a len medzi rokmi 2006 a 2007 sa ich podiel takmer zdvojnásobil z 26,6 % na 46 %. Ani percentá však nie sú všetko. Ako upozorňuje Zuzana Kusá, výsledky niektorých výskumov signalizujú, že značný podiel času stráveného on-line venujú ľudia zábave rôzneho druhu. Je teda otázne, či je človek, ktorý využíva internet na relax, vo výhode pred tými, čo svoj voľný či dokonca pracovný čas trávia inak. L

Odkladala som si zaujímavé výstrižky, ktoré sa mi mohli hodiť
Mária Lešková, PR manažérka vydavateľstva Ikar

Na olympiádu som sa vybrala s malým písacím strojom z tuzexu
Klára Urbánová, redaktorka Vasárnapu

Časy bez internetu boli ťažké, no ešte horšie to bolo bez počítačov. Keď sa začalo prechádzať na počítačovú výrobu, pracovala som ako športová redaktorka. Vedenie zorganizovalo niekoľkodňový kurz, no ja som práve odchádzala do Barcelony na atletický šampionát. Inštruktor mi síce dal dvojhodinové intenzívne školenie, no z toho, čo na mňa vysypal, som mala hlavu ako melón, a tak som vyhlásila, že sa radšej nevrátim. Vrátila som sa, chvíľu som sa s novým systémom trápila, no neskôr som si zvykla.

Viete, čo bolo na prvom obrázku, ktorý sa objavil v roku 1992 na webe?