Ivona Kautmanová: Huby sú to najzaujímavejšie na svete

Aký je pocit byť najznámejšou mykologičkou na Slovensku? Je vo vašej profesii veľa žien?

Niekto o hubách hovoriť musí, a tým, že pracujem v Národnom múzeu, robím aj prednášky pre verejnosť, podávam informácie o hubách, organizujem výstavy... Takže jedine z tohto dôvodu som najznámejšia mykologička. No je pravda, že profesionálnych mykológov nie je veľa – na Slovensku asi päť či šesť. Spolu s kolegyňou, ktorá učí na Prírodovedeckej fakulte, sme dve ženy. Je to tak všade vo svete, keďže naše povolanie je veľmi špecifické. Nie, že by nebolo treba viac mykológov, ale viac nás nezaplatia.

To je veľmi zaujímavá otázka – je vôbec treba viac mykológov?

Ja si myslím, že aj biológov by bolo treba viac. Ľudí, ktorí sú ochotní skúmať zdanlivo nezmyselné veci, o ktorých nikdy nevieme, kedy nám na čo budú dobré, tých nikdy nie je dosť. Vezmite si celé generácie vedcov, ktorí pozorovali sťahovanie vtákov, krúžkovali ich a trápili sa, či k nám bociany lietajú cez Španielsko alebo cez Arabský polostrov. Načo to komu je? A naraz, keď k nám dorazí vtáčia chrípka, je životne dôležité vedieť, odkiaľ k nám tie operence vlastne lietajú – či z ohniskových oblastí, alebo nie.

Pre mňa sú, samozrejme, najzaujímavejšie huby. Málokto vie, že dubák má silné protirakovinové účinky, kuriatka obsahujú veľa vitamínu A, hliva posilňuje imunitu, množstvo húb účinkuje proti alergiám, zlepšuje činnosť pečene. To všetko sú súčasné objavy. Nás ešte v škole učili, že huby sú akási korenina bez vedľajšieho významu. A vôbec to nie je pravda. Obsahujú polysacharidy či betaglukány, ktoré sú pre nás veľmi cenné. Takže huby treba jesť!

Ako si máme predstaviť vašu každodennú prácu?

Venujem sa štúdiu toho, aké huby rastú u nás a vo svete. Nie je to také jednoduché, ako sa na prvé počutie môže zdať. Ak v lese uvidíte čosi červené, poviete si, že je to plávka. Ibaže červených plávok je 20 – 30 druhov.

Na Slovensku je známych okolo 7000 druhov húb, v dobrom atlase ich máte asi 500. Každoročne pritom objavujeme nové a nové druhy pre vedu, ktoré ešte nikdy neboli opísané. To všetko môže byť veľmi dôležité. Niektoré huby napríklad výrazne zlepšujú zdravotný stav lesa, sú to takzvané mykorízne huby. My však najprv musíme poznať, aké huby rastú pod akými stromami, aby sme vedeli, že keď tam začnú chýbať, ide o poplašný signál. Tak to bolo aj v prípade kyslých dažďov v šesťdesiatych rokoch – keď začali padať, prvé prestali v lesoch rásť mykorízne huby, teda dubáky, plávky či muchotrávky.

Máte obľúbenú hubu?

Najradšej skúmam kyjačiky – sú to také „moje“ vedecké huby, ktoré vyzerajú ako malé koraly a rastú v tráve na lúkach. No nenarastú vám na hocijakej lúke a v hocijakej tráve. Preto keď už takú lúku nájdem, viem, že je veľmi stará a nikdy nebola príliš hnojená chemikáliami. Pri našej chate pod Malužinou žije jeden múdry pastier. Zhodli sme sa, že na lúkach, kam chodím zbierať kyjačiky, je aj najlepšia pastva pre jeho kravy, vtedy dávajú najlepšie mlieko. O tom je celý biologický výskum - všetko so všetkým súvisí.

Sú Slováci veľkí hubári?

Povedala by som, že jedni z najväčších na svete, tak ako vo všeobecnosti slovanské národy. Rusi vedú jednoznačne – tí sú bezkonkurenční. No napríklad Anglosasi – Nemci, Angličania, Američania – nechodia hubárčiť vôbec. Tam táto tradícia jednoducho neexistuje.

Nedávno som bola na mykologickom kongrese v Nórsku a tamojší kolega mi povedal, že pred sto rokmi by sedliak v Nórsku radšej umrel od hladu, akoby sa mal najesť húb. Ľudia tam začali chodiť na huby až koncom 19. storočia, no stále to bola len akási panská zábavka. Pritom v Škandinávii je húb ako dreva. Slovenskí hubári by im to tam určite radi vyčistili (smiech).

U nás boli huby odjakživa mäsom chudobných a ľudia sa naučili jesť veľmi širokú škálu jedlých húb, neobmedzujú sa len na dubáky, kuriatka či pestované šampiňóny. Kdesi som počula štatistiku, že až 80 % Slovákov bolo aspoň raz na hubách. Veľa ľudí, hoci sami nemajú hubárčenie ako koníček, je šťastných, ak ich niekto vezme so sebou. Aj moji známi ma veľakrát prosia, aby som ich zobrala. Niekedy mám pocit, že si myslia, že keď pôjdu so mnou, určite sa vrátia s plnými košmi.

A nie je to pravda?

Nie, žiaden patent na huby nemám (smiech). Som rada v lese, ale tiež sa mi občas stane, že nič nenájdem. Dokonca nemám ani tajné miesta, chodím tam, kam všetci: na dubáky na Záhorie alebo na Važecké lúky. A tam chodí pol republiky. Za mojimi špeciálnymi vedeckými hubami si chodím špeciálne, kam ani hubári nechodia.

Ako ste si vybrali profesiu?

Bolo to veľké šťastie. Viete, vy si môžete vymyslieť, že budete mykológ, lenže pre mykológov existuje na Slovensku asi päť platených miest. A na tie sa väčšinou čaká, kým niekto neodíde do dôchodku a podobne. Ja som študovala biológiu a konkrétne cytológiu, teda vedu o bunke. Huby ma odjakživa veľmi zaujímali, povedala som si, že ich budem mať ako koníček, nech budem robiť čokoľvek.

Keď sa mi končila materská s menšou dcérkou, doktor Lizoň, ktorý vtedy pracoval v Národnom múzeu, odchádzal práve na študijný pobyt do Ameriky a ostávalo tu po ňom voľné miesto. Tak som sa prihlásila a zobrali ma. Preto hovorím, že som mala šťastie. Vždy som totiž mala pocit, že hoci mám huby obzvlášť rada, mykologičkou sa asi nebudem môcť stať. Zdalo sa mi, že je to to najzaujímavejšie na svete a určite chce byť každý mykológom. Bola som veľmi prekvapená, keď som zistila, že to tak celkom nie je (smiech).

Aj dnes sa vám ešte zdajú huby najzaujímavejšie?

Rozhodne. Napríklad podľa najnovších objavov sú huby z hľadiska DNA viac živočíchy ako rastliny. Tiež sa zistilo, že hliva ustricovitá je mäsožravá a vie aktívne loviť v pôde háďatká a podobné drobné organizmy. Obrastie ich, vytvorí okolo nich prsteň, do ktorého napustí tekutinu, a tak ich zaškrtí, rozpustí a zje.

Asi ste práve niektorým vegetariánom postavili svet naruby!

Asi áno (smiech). Huby sú veľmi zvláštna skupina organizmov a málo sa o nich vie. Mnohí si napríklad myslia, že dubák, ktorý vytiahnu zo zeme, má malilinké korienky, pritom to tak vôbec nie je. Skôr si treba pod zemou predstaviť veľký strom – podhubie, a z neho kde tu nad zemou vyrastajú dubáčiky ako jablká na jabloni. My, mykológovia, teda skúmame len tie jabĺčka a o tom, čo sa skutočne deje v zemi, sa vie len veľmi málo. Pritom práve to sú tie najzaujímavejšie veci: napríklad ako huby medzi sebou bojujú, aby si udržali teritórium. Keď si predstavíte, že dubák má v zemi svoje podhubie, má to tam pekne vyárendované, pochopiteľne nechce, aby mu do jeho teritória zboku naliezli akési kuriatka a zožrali mu jeho živiny. Tak vylučuje do pôdy rôzne chemikálie. V prípade dubáka sú to antibakteriálne látky, ktoré majú na nás liečivé účinky. Pri iných hubách sú to však často jedy – huby si ich teda nevyrábajú, aby trávili ľudí, ale proti svojim konkurentom.

Pred pár dňami zomrel na otravu muchotrávkou desaťročný chlapec. Je dnes takýchto tragických smrtí menej ako v minulosti?

Áno, už sme sa začali tešiť, že naša hubárska osveta konečne zaberá. No predsa sa zdá, že sa ešte nájdu nepoučiteľní ľudia. Za posledné dva alebo tri roky je to na Slovensku prvá smrteľná otrava hubami. Dovtedy skoro každý rok jeden-dvaja, no keď bola dobrá hubárska sezóna, aj desať ľudí zomrelo na otravu. Najčastejšie to boli hubári, ktorých okolie uznávalo ako skúsených. Tí najviac experimentujú.

Chybou je, ak si niekto myslí, že v atlase s 500 druhmi húb sú všetky, ktoré u nás rastú. Potom sa snaží to, čo nazbiera, priradiť k obrázku v knižke, pritom to vôbec nemusí byť pravda. Lenže, kto by si pozeral vreckový atlas, kde je sedemtisíc druhov húb? U nás sa umiera najmä na otravu muchotrávkou zelenou. Iné huby nie sú také zradné, lebo účinkujú rýchlo.

Keď totiž jete huby a o chvíľu vám príde zle, viete, že je to z nich a utekáte k lekárovi. Po muchotrávke zelenej vám príde zle až po šiestich hodinách, potom sa vám zase uľaví a až po ďalších šiestich hodinách vám príde opäť zle. Ibaže vtedy už zlyháva pečeň, a keď sa nejde ihneď k lekárovi, často už niet pomoci. Zaujímavé je, že muchotrávka zelená je vraj veľmi chutná. Všetci otrávení, ktorí prežili, sa zhodli, že to bola jedna z najlepších dobrôt, aké kedy mali na tanieri.

Keď v práci chodíte na huby, čo robíte vo voľnom čase?

Tiež chodím na huby (smiech). Keď som nastúpila do múzea, tešila som sa, že budem môcť v práci hubárčiť. Cítila som sa ako na dovolenke. Teraz je to naopak – keď idem do lesa s rodinou, pripadám si ako v robote. Najhoršie je, keď nájdem niečo zaujímavé – vtedy to musím zobrať, zapoložkovať a večer, keď už všetci dávno oddychujú, určovať a popisovať, kde som ten poklad našla. Už aj na chatu si nosím mikroskop, lebo veľa druhov sa najlepšie určuje, keď sú čerstvé.

Aj váš manžel bol odjakživa milovníkom húb, alebo ste ho nakazili vy?

On je vyštudovaný výtvarník, ale odmalička bol entomológ, zaujímali ho chrobáčiky. Medzi nami dvomi vznikla veľmi zaujímavá symbióza: existujú špeciálne huby, ktoré parazitujú na hmyze, takzvané žezlovky. Sú to nesmierne zaujímavé huby – zabijú chrobáka a potom mu vyrastú napríklad z oka. Obsahujú veľmi veľa liečivých látok a Číňania ich už tisícročia používajú, melú ich spolu s chrobákmi a vyrábajú z nich rôzne lieky, napríklad proti rakovine. Takže manžel chodí na huby so mnou – on si zbiera svoje žezlovky a ja kyjačiky.

Vraj sa rozprávate s hubami. Čo im hovoríte?

Rozprávam sa so všetkým, aj so stromami! A keď nájdem nejaký hríbik, z ktorého sa veľmi teším, vždy mu poviem, aký je pekný (smiech). To však robia skoro všetci hubári, ktorých poznám. No mám aj rôzne hubárske povery – napríklad si nikdy neberiem prvý hríb v sezóne. Tiež nechodím po lese s otvoreným nožíkom, lebo vtedy sa huby skryjú. Takže keď jednu hubu odrežem, poskladám nožík, dám ho do vrecka a o meter ďalej ho zas vyberiem... Je fakt, že hubová mágia trošku funguje. Možno to poznáte aj vy, keď idete do lesa a niekedy vyslovene cítite, že sa vám bude dariť – že máte svoj hubársky deň. Keď ide človek na huby, musí byť na ne naozaj sústredený. Ak rozmýšľa o tom, kedy a z čoho zaplatí účty, potom môže po dubákoch aj šliapať a neuvidí ich. Preto sú huby zároveň najlepší relax.

Ivona Kautmanová (48) sa narodila v Bratislave, vyštudovala biológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského a už takmer 17 rokov pracuje ako mykologička v Slovenskom národnom múzeu. Okrem mykológie sa venuje prekladateľstvu z angličtiny a pre slovenských čitateľov preložila viacero kníh o hubách a prírode, a tiež veľa prírodopisných filmov.