Elena Podzámska: Láska je silná motivácia

Niečí život sa podobá priamke. Narodí sa, na konci strednej školy sa rozhodne pre svoje povolanie, vyštuduje príslušnú vysokú školu, začne si budovať kariéru, do toho príde svadba, dve deti, každoročná dovolenka pri mori, pokojný dôchodok. Herečka Elena Podzámska patrí do inej sorty ľudí. Má len 37 rokov, no jej život je plný zvratov, ostrých uhlov a zauzlení.

Manžel ma pred našou schôdzkou upozornil, aby som si na vás dávala pozor, vraj vás odhaduje na poriadnu mrchu. Nenadávajú vám ľudia na ulici pre postavy, ktoré stvárňujete?

To vari myslel zo žartu, nie?! (smiech) Dúfam, že diváci chápu, že jednoducho nemôžem mať povahu ako Grófka zo seriálu Odsúdené, je to predsa ťažká kriminálnička!

Ono sa to nezdá, ale v podstate to môže byť pre vás kompliment...

Možno máte pravdu – ak mojim postavám ľudia veria, zrejme som sa s nimi popasovala celkom dobre a zahrala ich hodnoverne. No nepomôžem si, spätne sa mi na seba aj tak pozerá len ťažko. Vždy keď sa vidím v televízii, mám nespočetné množstvo výhrad a zdá sa mi, že kolegyne a kolegovia sú prirodzenejší a lepší. Ale tento syndróm trápi zrejme väčšinu hercov...

Najnovší seriál sa odohráva za mrežami, teda vo svete, ktorý je pred väčšinou ľudí skrytý. Majú slovenskí herci vôbec možnosť pripraviť sa na úlohu priamo v prostredí ústavu na výkon väzby?

V praxi sa to veľmi nedá, lebo na návštevu takéhoto zariadenia treba množstvo povolení. Tvorcovia seriálu však pred nakrúcaním navštívili Ústav na výkon väzby v Nitre – Chrenovej, kde sa rozprávali s vedením, zamestnancami, ale aj so samotnými odsúdenými. Pred nakrúcaním sme sa všetci spolu stretli a preberali, ako to v takomto prostredí funguje. Aký je tam režim, ako odsúdené vyzerajú, aký používajú slovník a podobne. Takže my herečky sme tam priamo neboli, ale máme informácie z prvej ruky.

Spomínali ste väzenský slovník. Nemôžem si pomôcť, ale jazyk odsúdených sa mi zdá aj tak veľmi slušný. Pochybujem, že viackrát trestaná recidivistka vynadá druhej slovami: „Ty hlupaňa“...

Súhlasím, so slovníkom sa boríme všetci. No skutočný jazyk v skutočnom prostredí je taký silný a tvrdý, že ak by sme ho taký ponechali, seriál by sa mohol vysielať najskôr o polnoci. Napriek tomu sa herečkám stále zdá, že text je veľmi literárny, takže si ho trochu začíname prispôsobovať a myslím, že v ďalších častiach zaregistrujete istú zmenu k drsnejším výrazovým prostriedkom. Samozrejme, v medziach normy - vulgarizmy, ktoré sa vo väzení používajú celkom bežne, musíme vynechať.

Nemôže sa stať, že ak sa budete veľmi vzďaľovať od predpísaného scenára, skončíte v kóme?

Zrejme narážate na moju postavu šéfky nemocnice v Ordinácii v ružovej záhrade (smiech). Nuž, dúfam, že sa mi to nestane, poznám základnú dejovú líniu tridsiatich dielov a nič také som sa tam nedočítala. Sem-tam sa niečo pomení aj počas nakrúcania, no žeby sa stal až takýto extrém a tvorcovia by nevedeli, čo s mojou postavou a nechali by ju zomrieť? To sa myslím nestane. Ale pozor – poviem vám novinku, mňa už z kómy prebrali!

Vážne?

Je to tak, zmenil sa celý tvorivý tím seriálu a noví scenáristi sa rozhodli, že postava riaditeľky bola zaujímavá, a tak ma nakoniec nenechali zomrieť. Riaditeľka je už pri vedomí a začala vnímať.

Ako sa herec vôbec dozvie, že jeho postava skončí v kóme? Len tak si listujete v scenári najbližšieho dielu a zrazu sa dočítate svoj ortieľ?

Najskôr som zaregistrovala iba všelijaké šepoty a čudné pohľady, no nikto mi nič oficiálne neoznámil. Takže som zdvihla telefón a zavolala vtedajšiemu scenáristovi, že som niečo začula a či je to pravda. A on na to – je to tak, zomrieš.

Samozrejme, bola som nemilo prekvapená a bolo mi to aj trochu ľúto, lebo ma postava bavila a mala som na ňu pozitívne ohlasy. No nič sa nedalo robiť, moja postava sa oddala alkoholu, menil sa jej charakter, začalo jej podozrivo klesať IQ. A zrazu prišli zmeny vo vedení seriálu a nastúpil nový scénaristický tím s inými plánmi. Môj zánik bol už rozbehnutý, a tak som aspoň skončila v kóme, z ktorej som sa nakoniec prebrala.

Toto je moja skúsenosť, no štandardne sa to robí tak, že tvorcovia oznámia hercovi jeho seriálovú smrť v dostatočnom časovom predstihu, vysvetlia dôvod, poďakujú, rozlúčia sa, herec to akceptuje a ide sa ďalej.

Takže v Ordinácii ste sa prebrali z kómy, okrem toho hráte v Odsúdených a Paneláku, venujete sa dabingu. Nerada dávam túto otrepanú otázku, ale – ako to vôbec všetko stíhate?

Je pravda, že sa mi práca dosť nakopila a stíham to s odretými ušami. Dcérkina škôlka sa končí o pol piatej, no môj pracovný čas sa vtedy nekončí ani náhodou. Odsúdené sa nakrúcajú do ôsmej, na Paneláku budeme teraz robiť do jedenástej v noci, takže bez mojej maminy a opatrovateľky Božky by som to zvládala len ťažko.

Ak sa dá, pomáha mi aj môj priateľ Mário, no keďže je kameraman, aj on je dosť vyťažený. A keď sa vyskytne aspoň miniatúrna voľná chvíľa, snažím sa ju celú stráviť práve s Máriom a Radkou. To znamená, že akékoľvek čítanie kníh, cvičenie, alebo iné záujmy idú bokom a radšej som s nimi.

Kedy sa učíte svoje texty?

Len čo dostanem scenáre, prečítam si ich celé naraz, teda nielen svoj text, ale aj ostatné postavy. Neskôr sa zameriam na vlastné výstupy a snažím sa, aby sa mi dostal do hlavy približný príbeh jednotlivých dielov. „Natvrdo“ sa svoj text učím väčšinou deň pred nakrúcaním. Keď to nestíham, zobudím sa o piatej hodine ráno, keď všetci spia, zapnem lampu so silným svetlom a hodinu-dve sa intenzívne učím.

Neuvažujete o tom, že sa vzdáte aspoň dabingu?

Momentálne ho stíham pomenej, no robím ho rada a nechcela by som sa ho vzdať. Páči sa mi vytvárať postavu a pritom byť obmedzená výrazovými prostriedkami herca, ako sú mimika alebo gestá a používať iba hlas. A ak chcem, aby bol výsledok hodnoverný, ešte aj v hlase musím vychádzať z originálu.

Taká Nicole Kidman má vlastné herecké výrazové prostriedky, pri niektorej replike trebárs zakašle, niekde sa zajajká, inde jej preskočí hlas. Ja by som to možno zahrala inak, no keďže nehrám seba, ale Nicole Kidmanovú, snažím sa herečku kopírovať, ibaže v slovenčine.

Možno by niekto povedal, že je to iba obyčajné napodobňovanie, no urobiť dobrý dabing je veľmi náročné. A hlavne ma veľmi baví, takže ho nechcem úplne zahodiť.

Pred pár rokmi poznali diváci iba váš hlas, no vďaka seriálom ste sa stali mediálne známou osobou. Aký je to pocit?
Začínam chápať, čo znamená strata súkromia. Je mi jasné, že herci s ňou musia rátať. Ukazovanie sa ľuďom je predsa naša práca, takže sa nemôžem čudovať, ak chcú o mne diváci vedieť niečo viac. Zatiaľ ma to veľmi neobťažuje, no stali sa mi už aj nepríjemnejšie príhody. Nedávno som si chcela zájsť s kamarátkou do kaviarne a nejakí podgurážení chlapi začali po mne vykrikovať: „Hen! Grófka!! Poď sem!!!“ Takže sme sa radšej rýchlo vyparili (smiech).

Aspoň viete, že máte mužských priaznivcov! A ako to celé vníma vaša malá dcérka Radka? Nemá z vášho účinkovania v televízii zmätky?

Mojej práci už rozumie, no ešte pred rokom nevedela pochopiť, ako je to možné, že maminka stojí pri nej a zároveň je v televízii. Stala sa nám napríklad taká vec, že náhodou videla scénu z Mesta tieňov, kde som išla spáchať samovraždu skokom zo strechy. Začala sa triasť, rozplakala sa a kričala: „Nie, maminka, nechcem aby si skočila!“ Tak som ju objala a snažila sa ju upokojiť, aby sa nebála, veď maminka stojí pri nej, že je to len film, a ona na to: „Ale ja nechcem aby ani maminka v telke skočila!“ Jednoducho z toho mala neuveriteľný chaos a menší šok, takže vtedy som si povedala, že si treba dávať pozor a scény so mnou jej zbytočne neukazovať.

Teraz má už päť rôčkov a vie, že maminka je herečka, no nijako špeciálne to neprežíva. A som aj rada. Radka možno vie, že to iba hrám, no predsa len, môže ma vidieť, ako som zlá, nadávam, pľujem a týram iné osoby, takže pre istotu sa ju snažíme pred pozeraním týchto seriálov chrániť. No nedá sa to úplne, nedávno som ju zobrala na tlačovku o Odsúdených, kde sa premietal krátky zostrih zaujímavých scén, kde zaznelo moje slovo „hovno“. Radka sedela s Máriom a hneď sa informovala, prečo hovorím také škaredé slovo. Ten jej vysvetlil, že to bolo v scenári, no aj tak prišla za mnou s výčitkou: „Mami, ja viem, prečo hovoríš „hovno“. Ale prečo ti píšu také škaredé slová? Nemôžeš im povedať, aby ti napísali niečo pekné?“

No vidíte, a ja vám vyčítam, že nepoužívate tvrdší slovník (smiech). Prejdime k vašim začiatkom. Vo filmoch ste sa začali objavovať už ako tínedžerka, napriek tomu bola vaša cesta k dnešnému účinkovaniu v seriáloch celkom kľukatá...

Už ako malá som navštevovala hereckú školu Ludus a popri tom sa sem-tam naskytlo účinkovanie v nejakej filmovej rozprávke a inscenácii. Všetci si mysleli, že po absolvovaní gymnázia zamierim logicky na VŠVU, no v 17 rokoch mi zrazu niečo preplo v hlave a rozhodla som sa, že chcem byť lekárkou. Začala som sa drviť biológiu a chémiu, čo boli predmety, ktorým som sa od základnej školy vyhýbala, no ja som z nich nakoniec urobila maturitu na samé jednotky! Prijímačky na medicínu sa mi podarilo zložiť na prvýkrát, ukončila som semester a až vtedy som zistila, že to bol krok vedľa. V januári som teda odišla zo školy, hneď nato sa konali talentovky na herectvo a mne sa ich opäť podarilo zložiť a školu úspešne doštudovať.

Čo ste robili po škole?

Nastúpila som do Divadla Andreja Bagara v Nitre a popri tom som si privyrábala v dabingu. Celkom sa mi darilo a herectvo ma bavilo stále viac a viac. V tom čase som začala chodiť so svojím budúcim manželom Shawnom, ktorý vtedy pôsobil na Slovensku. Začali sme uvažovať o odchode zo Slovenska, postupne som ukončila pracovný pomer v Nitre, po svadbe aj prácu v dabingu a začali sme úplne nový život v Amerike. Budúcnosť som veľmi neriešila, bola som zaľúbená a myslela som si, že presne takto to má byť. Láska je silná motivácia...

Úplne ste sa vzdali vlastnej kariéry?

Po anglicky som vedela veľmi dobre, navyše som celkom komunikatívny typ, takže som dúfala, že v nejakej umeleckej oblasti sa skôr či neskôr uplatním. Herectvo som neplánovala, bolo mi jasné, že v Hollywoode určite nečakajú na nejakú Podzámsku! Venovala som sa príležitostnému modelingu, Shawnova kariéra hudobníka sa vyvíjala veľmi dobre a ja som mu chcela pomáhať. Napokon nám to spolu nevyšlo.

Prečo?

Dôvody boli presne také, ako pri väčšine dvojíc – vzájomné odcudzenie sa, konflikty. Zrejme bola chyba aj v tom, že sme sa zobrali veľmi mladí a spoznávať sme sa začali až počas manželstva. Žili sme striedavo v Belgicku a Amerike, manžel mal kopu práce a mne začala postupne chýbať sebarealizácia. Chcela som dieťa, manžel ho, samozrejme, nechcel. Keď som išla večer spať, Shawn odchádzal koncertovať, keď som vstávala, on si líhal vyšťavený spať. V istom momente sme boli zrazu dvaja poloznámi-polokamaráti, ktorí žijú vedľa seba, a nie dve milujúce sa osoby. Napokon sme sa rozhodli pre odlúčenie a ja som sa vrátila na Slovensko, kde som začala znovu budovať všetky mosty, ktoré som po sebe predtým spálila. Nasledovalo neuveriteľne zdĺhavé rozvodové konanie, ktoré sa ťahalo celé štyri roky.

A do toho prišlo narodenie vašej dcérky.

Áno, život je naozaj nevyspytateľný. Po návrate som sa dočkala vytúženého a vymodleného dieťaťa s novým priateľom, ktorý je skvelý človek, no žiaľ, ako partneri sme si vôbec nesadli. Našťastie, pre Radku je skvelým otcom a aj keď je pracovne veľmi vyťažený, svoj voľný čas strávi s dcérkou.

Počula som, že zdĺhavé bolo aj vybavovanie Radkinho rodného listu. Ako to bolo?

Áno, nielen rozvod, ale aj Radkino narodenie bolo spojené s ďalšími papierovačkami, lebo dcérku som mala so svojím vtedajším priateľom, no pre prieťahy v súdnom konaní som ešte nebola oficiálne rozvedená. Podľa slovenských zákonov sa teda za otca Radky považoval automaticky môj manžel, aj keby sa skutočný otec preukázal testom na určenie otcovstva. Dcérka teda dostala do krstného listu, že otcom je Shawn, že má po ňom priezvisko a v kolonke „krstné meno“ svietil nápis „neurčené“, lebo podľa správnosti ho musel podpísať aj manžel, ktorý bol kdesi v Amerike. Každú jednu vec som musela vybavovať novým konaním na súde, ktoré trvali mesiace a roky, lebo Shawn veľmi nekomunikoval.

Spomenuli ste, že Radka bolo vymodlené dieťa...

Od mladosti sa so mnou ťahali ženské problémy a v istom momente mi lekári oznámili, že musím ísť na operáciu a prípadné dieťa by som tak či tak nedonosila. Už som sa s tým takmer zmierila, no zrazu som zistila, že som tehotná. Lekárka ma varovala, že sa vystavujem veľkému nebezpečenstvu, že dieťa nedonosím a že si veľmi poškodím zdravie, no ja som sa ho za žiadnu cenu nechcela vzdať. Navštívila som pani doktorku, ktorá sa špecializuje na rizikové tehotenstvá a s jej pomocou sa mi podarilo prebojovať do piateho mesiaca, po ktorom bolo už riziko menšie. Do toho prišiel nový zákon, podľa ktorého bolo možné rodiť iba vo veľkých nemocniciach, a tak som sa musela s pani doktorkou rozlúčiť.

Pôrod bol veľmi ťažký, napriek tomu, že som mala indikovanú sekciu, teda cisársky rez, lekári sa na poslednú chvíľu rozhodli pre prirodzenú cestu. Radke prestalo biť srdiečko, normálne som to videla na monitore – najskôr pípanie, zrazu neprerušovaný tón! Nastal poplach, rýchlo sa zháňali lekári, rodila som cisárskym rezom, dcérku resuscitovali a našťastie všetko dobre dopadlo.

Po troch dňoch ma museli znovu uspať, otvoriť mi celú ranu, vybrať krvné zrazeniny a znovu zašiť. Myslela som si, že zomriem, mala som také bolesti, že ma museli priväzovať. V pôrodnici som bola zhruba dva týždne, domov som sa vracala s hmotnosťou asi 48 kilogramov a čakali ma ďalšie krušné chvíle.

Aké?

Myslela som si, že všetko zlé je za mnou a teraz si materstvo poriadne užijem - a aj som si ho užila! (smiech). Radka už od narodenia takmer vôbec nespávala, stále len vrieskala a plakala. Trápili ju problémy s bruškom a reflux, takže všetko, čo spapala, okamžite vyvracala. Všetci mi vraveli – vydrž šestonedelie a bude lepšie, no nebolo. Potom to zmenili na tri mesiace, pol roka, rok... ja som čakala, a stále nič. Doteraz je Radka poriadne živý a trochu panovačný čertík, takže musím byť na ňu prísna, no má už päť rokov a dá sa s ňou našťastie normálne baviť...

Konečne sa teda obrátilo všetko na dobré a vy si navyše užívate vzťah s novým partnerom...

Mário je kameraman a zoznámili sme sa pri nakrúcaní Ordinácie v ružovej záhrade. Je skôr introvert, nelaškuje a neflirtuje, len tak nenápadne pozoruje a popri tom sa mu hrá v tvári zvláštny, jemný úsmev, ktorý na ženy pôsobí ako afrodiziakum. Teda, rozhodne tak pôsobí na mňa. Najskôr sme boli iba kolegovia, ktorí si boli možno navzájom sympatickí a potom to prišlo na predvianočnej „ordinačnej“ kapustnici na lodi u Adyho Hajdu, kde sa zišiel celý štáb. Len tak sme sa rozprávali, zrazu začal hrať slaďák, Mário povedal: „Poď tancovať“, a už to bolo! Nádherný gýčový začiatok lásky, ako z lacnej telenovely!

Nežiarli naňho dcérka?

Minule sme s Máriom sedeli na gauči, dala som mu pusu, a keď to Radka zbadala, okamžite sa medzi nás vopchala. Nebolo to však tak, že by na jedného alebo na druhého žiarlila, skôr potrebovala ukázať, že aj ona medzi nás patrí. Našťastie, s Máriom si rozumejú naozaj skvele, až je to neuveriteľné. Nechcem to zakríknuť, ale... naozaj máme výborný vzťah a dúfam že nám to spolu vydrží. Mám už 37 rokov a bola by som hlúpa, keby som niečo pokašľala. Chcem byť už len tolerantná, milujúca a normálna matka a partnerka.

Elena Podzámska (37)