Dvojročný dištanc od dopingovej kontroly, tvrdé tréningy, pri ktorých dvíha stošesťdesiatkilové závažia, zdravotné problémy s chrbticou. Napriek tomu, ako hovorí jej manžel, nikdy neprestala byť usmievavým slniečkom, ktoré si jednoducho musíte zamilovať.
Čo u vás rozhodlo o tom, že ste sa ako športovo nadané dieťa rozhodli práve pre kladivo?
Pôvodne som začínala ako šprintérka na športovom gymnáziu. Po čase som si však chcela vyskúšať aj sedemboj, a tak som sa prvýkrát dostala k vrhačským disciplínam. Zrazu sa ukázalo, že mám pre kladivo mimoriadne vlohy, jednoducho mi to išlo akosi lepšie než ostatným. A tak som pri tejto disciplíne zostala. Skúsenosti zo šprintu sa mi napokon len zišli. Rýchlosť, ktorú som získala pri behaní, sa ukázala pri hádzaní ako veľká výhoda.
Nebolo pre vás po bežeckých tréningoch komplikované meniť radikálne životosprávu?
Je pravda, že môj tréning sa zmenil z bežeckého na posilňovací, čím sa mi rapídne zmenila postava. Pri kladive som nabrala asi tridsať kíl, s čím som sa spočiatku dosť ťažko zmierovala. Ale napokon som zistila, že sa medzi vrhačmi cítim lepšie ako medzi šprintérmi. Bežci si musia dávať pozor na každé kilo navyše, a táto starosť zo mňa zrazu opadla. Už som sa nemusela trápiť diétami a po čase som si uvedomila, že som oveľa sebavedomejšia ako v období, keď som sa stále zaoberala chudnutím.
Prezradíte nám, aký máte teraz jedálny lístok?
Na raňajky si dám cereálie, celozrnný chlieb alebo si upečiem celozrnné palacinky. Cez deň zaháňam príležitostný hlad banánom alebo mandľami a doma sa snažím pripravovať si nutrične vyváženú stravu. Napríklad mäso so šalátom. To, čo si uvarím na večeru, väčšinou zjem aj na druhý deň na obed.Už ako tínedžerka ste získali striebornú medailu na juniorských majstrovstvách sveta. Ako ste to prežívali?
Tie majstrovstvá sa odohrávali na Jamajke, bola som unesená z tamojšej krajiny, bol to pre mňa obrovský zážitok. Ale samotnú súťaž som prežívala dosť ťažko. V tom čase som bola vo svojej disciplíne najlepšia na svete a bola som presvedčená, že mám na zlato. Takže striebornú medailu som brala ako prehru, veľmi som ju oplakala. Dnes, keď si na to spomeniem, tak mi to pripadá trochu smiešne. Veď to bol veľký úspech, mohla som sa z neho tešiť...
Celú mladosť ste prežili na tréningoch. Nikdy ste to neľutovali?
Nikdy, lebo všetko to dianie okolo športu ma fascinovalo. Páčilo sa mi chodiť na súťaže, byť samostatná, bez rodičovského dozoru. Nikdy som nemala pocit, že preto podstupujem nejakú obeť.
Trénovali ste ako juniorka viac než dnes?
Môj rekord bol päťdesiat hodín za týždeň na jednom intenzívnom sústredení. Dnes považujem za veľa aj dvadsať hodín týždenne. V našej disciplíne je príprava najintenzívnejšia v zime. V lete, keď súťažíme, nie je dobré ísť so silami na doraz, treba si aj oddýchnuť, ak chceme v pohode zvládnuť súťažný stres.
Najväčší stres sú pre vás majstrovstvá sveta?
Pochopiteľne, je to vrcholné podujatie sezóny, kde sa od nás očakávajú najlepšie výkony. Všetka celoročná námaha musí priniesť v tej chvíli čo najlepší výsledok, a to je veľký nápor na psychiku.
Čo robíte, aby ste ten nápor zvládli? Meditujete pred súťažou?
Mám skúsenosti s jogou, ale v deň súťaže si nemôžem dovoliť žiadne relaxačné cvičenia. Aby som zo seba vydolovala maximum, musím sa dostať do bojovej nálady. Stále si opakujem, že viem, že na to mám, že som dobre pripravená a musím to všetkým dokázať – práve teraz!
Čo je vo vašej príprave najväčší zaberák?
Asi príprava v posilňovni. Niekedy robím drepy aj so stošesťdesiatkilovou činkou.
To je obrovská záťaž pre ženu!Vrcholový šport je obrovská záťaž pre každého, nezáleží na tom, či je to muž, alebo žena. Môj tréner dokonca vraví, že ženy vydržia viac. Dokážu sa viac zaprieť, ľahšie prekonať bolesť. Fakt je, že každý špičkový športovec musí byť tak trochu masochista. Ísť stále dopredu bez ohľadu na to, či ho niečo bolí. Akurát, keď nás zaskočia vážnejšie zranenia, sme prinútení oddychovať. Mne sa to stalo pri poranení platničiek, ktoré som si nešťastnou náhodou „vyrobila“ v posilňovni. Urobila som jeden cvik nesprávne – a už to bolo! Trvalo rok, kým som sa dala do poriadku.
Pred šiestimi rokmi vás na dva roky vyradila z vrcholového športu dopingová kontrola. Ako sa na túto udalosť pozeráte dnes, s odstupom času?
Pamätám si, ako mi tréner poobede oznámil, že som mala pozitívnu dopingovú vzorku. Najprv som nechápala, či azda ide o nejaký zlý vtip. Dodnes neviem, ako sa to mohlo stať. Snažila som sa pátrať po nejakom vysvetlení na internete – zbytočne. Prišla som len na to, že látka, ktorú u mňa našli, je bez farby, chuti a vône, takže, keby mi ju napríklad niekto zámerne pridal do stravy, tak to nemám šancu zistiť.
Nemôžem však nikoho obviňovať bez dôkazov. Mohlo sa stať všeličo. Beriem rôzne doplnky výživy, ktoré sú síce oficiálne povolené, ale ktovie, či nejakou kontamináciou nemohlo dôjsť k ich znečisteniu. V každom prípade, dnes je to už aj tak jedno Keďže sa u mňa našla pozitívna vzorka, bola som v očiach dopingovej kontroly vinná a musela som si odpykať trest.
Dva roky dištancu je dlhý čas. Nebáli ste sa, že sa vám radikálne zhorší výkonnosť?
Spočiatku to pre mňa bola veľká trauma, ale našťastie, napokon všetko dobre dopadlo. Ľudia v Dukle mi podali pomocnú ruku, ponúkli mi zamestnanie masérky, popri ktorom som mohla ďalej trénovať.
Dnes si myslím, že to tak asi malo byť. Obdobie, ktoré som prežila bez vrcholového športu, mi napokon dalo aj veľa pozitívneho. Konečne som mala čas žiť tak ako bežný človek, chodiť na diskotéky, baviť sa. V tomto období som si našla aj manžela. Na druhej strane som zistila, že obyčajný život plný obyčajných radostí sa ku mne nehodí. Že jednoducho nedokážem byť bez športu. A tak, keď som znovu dostala príležitosť, pustila som sa do boja ešte s väčším odhodlaním.
Dnes vraj máte pri sebe človeka, ktorý vám kontroluje doplnky výživy.
Spolupracujem s odborníkom na športovú výživu, ktorý dbá na to, aby sa ku mne dostali len prípravky s povoleným zložením. Ale ani on nemôže testovať každú vzorku, to by bolo prakticky nemožné. Takže určité riziko stále visí vo vzduchu.
Ako vlastne prebiehajú dopingové kontroly?
Vždy musím na tri mesiace dopredu odovzdať plán hodinových okienok na každý deň. Ide o to, že kontrolóri potrebujú vedieť, kedy ma môžu každý deň zastihnúť. Ja im väčšinou udávam čas medzi šiestou a siedmou rannou hodinou buď u mňa doma, alebo ak som na sústredení, tak v hoteli. Vtedy je vysoko pravdepodobné, že ma nájdu, že nebudem pobehovať niekde vonku. Je dôležité, aby sme sa neminuli, lebo keby ma trikrát za sebou nenašli, bralo by sa to rovnako, ako keby som mala pozitívny test.
V čom spočíva samotné testovanie?
Nie je to nič príjemné, lebo treba priamo pred očami kontrolórov odovzdať vzorku moču. Aby mali istotu, že nepoužijete cudziu vzorku, musíte si stiahnuť nohavice a vyhrnúť tričko... Ešteže ženy kontrolujú ženy a muži mužov.
Ako znáša vás manžel život s vrcholovou športovkyňou?
Je pravda, že všetky naše plány sa odvíjajú od toho, kedy mám prípravné a kedy súťažné obdobie. Keďže manžel je masér, chodieva so mnou na sústredenia, čo je fajn, lebo ja dosť ťažko znášam, keď nemám pri sebe svojich blízkych.
Vraj pri sebe nosíte stále plyšové slniečko, ktoré vám kedysi daroval.
Bol to prvý darček, ktorý som od neho dostala a dodnes ho pri sebe nosím ako talizman. Kúpil mi ho, lebo v tom čase ma volal „slniečko usmievavé“.
Váš brat trénuje hod kladivom v Amerike. Vás nikdy nelákalo presťahovať sa do zámoria?
Po maturite som mala niekoľko možností nastúpiť na rôzne americké univerzity, ktoré u nás hľadajú športové talenty, aby ich reprezentovali na súťažiach. Dajú vám štipendium, ale inak sa musíte o seba postarať sami. Brata dnes podporujem ja, ale mňa, keď som bola v študentskom veku, nemal kto podporiť. Moja matka zostala po rozvode sama s tromi deťmi, takže ťažko by sme nazbierali peniaze na letenku. Dnes však chodievam trénovať za bratom do Ameriky, takže po čase som si možnosť vyskúšať si prípravu v zámorí aj tak splnila.
V Spojených štátoch ste sa pripravovali aj na posledné majstrovstvá. Bolo to pre vás pozitívnym prínosom?
Do Ameriky cestujem v prvom rade za teplom. Iste, trénovať s kladivom môžete aj na zasneženom ihrisku, ale nie je to také efektívne, ako keď máte suchý povrch. Okrem toho mi vyhovuje, že Američania vás dokážu povzbudiť, aj keď sa vám pri tréningu práve nedarí. Na Slovensku vás okamžite skritizujú, ale v Spojených štátoch si tréner aj v čase krízy nájde niečo pozitívne, za čo vás pochváli. A vy potom s o to väčšou chuťou trénujete na druhý deň. Tento spôsob komunikácie mi v športe veľmi vyhovuje. V súkromí už menej, neviem si predstaviť, že by som mala celý život prežiť s ľuďmi, ktorí sa na vás stále usmievajú, takže nikdy neviete, čo si v skutočnosti myslia. Preto sa vždy rada vraciam na Slovensko. Moja rodná krajina je pre mňa miesto, kam skutočne patrím.
Na Slovensku ste vojačkou z povolania. Myslíte si, že je to zamestnanie, ktoré sa dá dobre kombinovať s vrcholovým športom?
V armáde som zaradená ako športový inštruktor, takže šport je priamo v mojej pracovnej náplni. A pravidelný príjem nie je pre atléta nikdy na zahodenie. Zháňanie sponzorov je stále komplikované, lebo atletika nie je taký atraktívny šport ako futbal, hokej alebo tenis.
Do akej miery vám pomohlo, že ste si priviezli z Berlína bronzovú medailu?
Je pravda, že tento rok to budem mať asi o niečo ľahšie so zháňaním financií. Predsa len, keď sa o vás hovorí, tak sa nemusíte obávať, že by ste si nemali z čoho zaplatiť športovú prípravu.
Martina Hrašnová (26) je slovenská atlétka, ktorá sa od strednej školy venuje hodu kladivom. Meria 177 centimetrov a váži 84 kilogramov. Trénuje ju Jozef Hanušovský v klube VŠC Dukla Banská Bystrica. V máji 2009 na mítingu v Trnave prekonala svoj vlastný slovenský rekord z roku 2008 o 8 centimetrov, na 76,09 metra. Na porovnanie, na majstrovstvách sveta v Berlíne, kde nedávno získala bronzovú medailu, hodila 74,79 metra. Na olympijských hrách v Pekingu skončila vo finále na 8. mieste. Žije v Banskej Bystrici s manželom Ondrejom Hrašnom, ktorý pracuje ako stredoškolský učiteľ a masér.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
