Zuby naprieč históriou

Vychytené zuby z Waterloo

Problémom prvých protéz bola chabá kvalita zubov, ktoré boli v tom čase k dispozícii. Cenným tovarom sa stali zuby popravených zločincov. Aby ich však bolo možné získať, museli mať lekári súhlas zodpovedného sudcu. Dentisti mali teda zväčša prístup len k zubom, ktoré niekomu sami vytrhli, no tie boli - z pochopiteľných dôvodov - od ideálu na míle vzdialené. O nič lepšie neboli ani chrupy chudobných, ktorí by ich boli radi speňažili, či „dentálne poklady", ktoré na trh prinášali vykrádači hrobov a zamestnanci márnic. Niet preto divu, že zuby z Waterloo zožali toľkú slávu.

Väčšinu 50 000 mužov, ktorí padli v Bitke pri Waterloo tvorili zdraví, urastení mladíci. Po smrti vojakov si ich krásne zúbky našli cestu späť do Británie, kde sa z nich stal žiadaný módny artikel. Vychýrené zuby z Waterloo si bohatí šviháci kupovali ako teplé rožky - každý ich chcel mať, a kto ich už vlastnil, nosil ich pyšne a s nemalou dávkou patriotizmu. Nič na tom, že zďaleka nebolo isté, či nový chrup predtým náhodou nepatril porazenému nepriateľovi.

Keď ešte Európa nemala protézy...

V 18. storočí si Európania, ktorí si to mohli dovoliť, svoju stravu výrazne osladili. Odrazilo sa to na kvalite ich zubov i populárnosti zubárskej profesie. Zubné náhrady boli úplnou novinkou, o ktorej sa v predošlých storočiach ani nechyrovalo. Problematické zuby predtým zubári jednoducho vytrhli a len málokedy uvažovali o tom, že by prázdne miesto po nich bolo treba niečím vyplniť. Zrejme by inak medzi prvými v rade na zubnú protézu stála anglická panovníčka Alžbeta I., ktorá si škáry v zuboradí zapchávala kusmi látky.

Kameňom úrazu pri výrobe prvých náhrad bolo nájsť materiál, ktorý by sa vyrovnal pravým zubom. V roku 1774 mali svoju premiéru falošné zuby z porcelánu. No okrem krátkej životnosti mali ďalšiu obrovskú nevýhodu: pre prílišnú bielosť boli „nepresvedčivé". Azda najslávnejšia protéza z tohto obdobia patrila generálovi Georgeovi Washingtonovi. Nebola však vyrobená z dreva, ako tvrdí obľúbená legenda. Zato bola príkladom skutočného zubárskeho umenia svojej éry. Do platničky z hrošej kosti boli vsadené kde-tu ľudské, inde zase časti konských a oslích zubov.

Zubná víla existuje!

Legenda o zubnej víle, ktorá zbiera vypadnuté mliečne zúbky detí a dáva ich do úst bábätkám, ktoré ešte žiadne nemajú, prípadne si z nich stavia zubný zámok, má nemálo variácií. Ako však tento mýtus vznikol? Vikingovia verili, že sila detských zúbkov im pomôže odvrátiť zlo a víťaziť v bojoch. Preto svojim deťom platili „zubné poplatky", aby si mohli ich vypadnuté zúbky nechať a vyrobiť si z nich ochranný náhrdelník.

Inde zase ľudia zakopávali mliečne zuby do zeme, aby ich nenašli čarodejnice a zlí duchovia. Verili totiž, že tí by silu zúbka použili proti jeho bývalému majiteľovi. Postupne, ako rástli mestá a zmenšovali sa záhrady ich obyvateľov, stačilo mliečne zuby zahrabávať do kvetináčov. Dnes už je akceptovateľné i to, ak ich deti ukryjú pod vankúš.

Pre krásu sa trpí

Zatiaľ čo dnes si vieme belostný úsmev vyčariť pomocou gélov a lampičiek, v minulosti podstupovali ľudia pre rovnaký efekt oveľa drastickejšie procedúry. V 18. storočí spadalo do náplne práce holiča aj bielenie zubov. Počas pomerne barbarského ošetrenia fachman najprv spílil vrchnú časť pacientovho chrupu. Následne na zuby aplikoval kyselinu dusičnú, silnú žieravinu, ktorá ich „vybielila". Klient sa, samozrejme, mohol navždy rozlúčiť so svojou zubnou sklovinou. Čo by však človek nedal za oslnivý úsmev a s tým spojenú živočíšnu príťažlivosť!

Začiatkom 19. storočia Taliani objavili pozitívne účinky fluoridu na bielobu zubov. Začali teda vyrábať fluoridové cukríky ochutené medom. Kto chcel mať krajší chrup, stačilo už len cmúľať. A Taliani cmúľali a cmúľali, až kým nezistili, že priveľa fluoridu má na ich úsmevy presne opačný efekt, než o aký sa usilovali.

Zubaté novorodeniatka

Približne jedno z dvetisíc novorodeniatok príde na svet s jedným, alebo s niekoľkými zubami. Kuriózne je, že medzi tieto raritné detičky patrilo mnoho známych panovníkov a diktátorov, napríklad Július Cézar, Hannibal, Richard III, Ľudovít XIV, Napoleon, Mussolini a Hitler. Početné sú i prípady, keď ľuďom vo veku nad sto rokov narástli tretíkrát v živote nové zuby.

V historických prameňoch nájdeme napríklad príbeh stodesaťročného starčeka, ktorému v ústach pribudlo až deväť nových zubov. Zubné anomálie zahŕňajú aj prípady osôb, ktorým sa zuby nevyvinuli vôbec, ale aj takých, ktoré do vienka dostali zubov toľko, že im rastú v niekoľkých radoch. Medicínsky časopis Norsk Magazine fur Laegevidenskaben vo svojom vydaní z januára 1895 uvádza prípad 53-ročnej ženy, ktorej miestny lekár vytiahol zub z nosa. Našiel ho úplnou náhodou počas rutinnej prehliadky po tom, čo sa pacientka sťažovala na bolesti uší.