Perfekcionisti netrápia len svoje okolie

Odhodlanie dosahovať dokonalosť v práci či doma, v dobrom i v zlom, je zdanlivo vítaná charakterová črta. Perfekcionizmus má však nejednu tienistú stránku.

Odhodlanie dosahovať dokonalosť v práci či doma, v dobrom i v zlom, je zdanlivo vítaná charakterová črta. Ak však nazrieme pod pokrievku tej krásnej bezchybnosti, rýchlo zistíme, že perfekcionizmus má nejednu tienistú stránku.

Je rok 2004 a tenistka Venus Williamsová práve vyhrala French Open. Len v tejto sezóne je to jej sedemnáste víťazstvo, skóre prehier je nulové. Na tlačovej besede po svojom triumfe však šokuje novinárov slovami: „Nie, nie som so sebou spokojná. Niekedy som po víťazstve túžila príliš, inokedy nie dosť. Občas som neposlúchla rady môjho trénera a z času na čas ani samu seba a povolila som. Nenávidím akékoľvek chyby, nielen tie na kurte.“

Hranice normálnosti

Perfekcionizmus nie je len o tom, že každá vec na našom stole má svoje vyhradené miesto a v práci by sme nikdy neodovzdali projekt s najmenšou chybičkou. „Okrem snahy o dokonalosť, niekedy až chorobnej, je pre perfekcionistu typický pocit vlastnej nenahraditeľnosti a čierno-biele videnie sveta: čo nie je dokonalé, to nemá vôbec zmysel,“ vysvetľuje psychologička Marta Čmiková.

„Perfekcionista je veľmi citlivý na kritiku. Aj z malého zlyhania robí životný neúspech a tá najmenšia prekážka pri dosahovaní cieľa ho rozladí, môže mu spôsobiť úzkosť a celkový pocit zlyhania. Má strach z neúspechu, preto často váha, či sa má vôbec pustiť do nejakej činnosti.“ Pri rozlišovaní dôslednosti či „zdravého“ perfekcionizmu od neurotického, rozhoduje podľa odborníčky to, aká silná je tendencia dosahovať dokonalosť a ako človek reaguje v prípade neúspechu: „Veľa nám napovie aj rozdiel medzi tým, čo sa dá reálne dosiahnuť, a tým, o čo sa človek usiluje.“

Inými slovami, ak je človek perfekcionista v zdravej miere, má aj zdravé sebahodnotenie, verí si, nemá prílišný strach zo zlyhania, stavia si reálne ciele. „Nezdravý perfekcionizmus býva spojený s nízkym sebahodnotením, respektíve, hodnotením seba podľa výkonov, stavaním si nereálnych cieľov a neprimeranou sebakritikou. Takýto človek je pod ustavičným stresom a pociťuje úzkosť, čo môže ohrozovať jeho duševné aj telesné zdravie,“ hovorí Marta Čmiková a v záujme predchádzania možným psychosomatickým ochoreniam radí vyhľadať psychológa alebo psychoterapeuta už v tomto štádiu. „V horšom prípade môže perfekcionizmus prerásť až do obsedantno-kompulzívnej poruchy, ktorá je psychiatrickou diagnózou.“

Perfekcionista v tíme – pohroma či dar?

Hoci sa nám môže na prvý pohľad zdať, že perfekcionista je výhrou pre každého zamestnávateľa, opak je pravdou. Americký psychológ J. Clayton Lafferty skúmal životný štýl a osobnosť 9211 manažérov a pracovníkov na vysokých postoch. „Perfekcionizmus nemá nič spoločné s tým, keď sa človek snaží v niečom vyniknúť,“ hovorí Lafferty. „Ide o ilúziu a neúmernú túžbu javiť sa druhým dokonale. Perfekcionisti nedokážu priznať svoje chyby – naopak, snažia sa ich maskovať, aby tak čo najviac podporili svoj imidž bezchybných.“ Často sa pritom zameriavajú na nepodstatné detaily, kontrolujú skontrolované, zlepšujú zlepšené. Nie div, že často trpia syndrómom vyhorenia, únavovým syndrómom, fóbiami, bolesťami hlavy a nespavosťou.

Perfekcionizmus sa však netýka len práce. Cesta za bezchybným telom sa môže skončiť niektorou zo závažných porúch príjmu potravy. Ak má perfekcionista pocit, že jeho manželstvo je na míle vzdialené od dokonalosti, dokáže veľmi rýchlo za sebou spáliť všetky mosty. Rovnakým princípom vysvetľujú psychológovia i vysoký počet samovrážd medzi perfekcionistami. Keď sa totiž v ich živote vyskytne väčší problém, nedokážu ho riešiť, no s vedomím jeho existencie nedokážu ani žiť.

Keď je partner perfekcionista

Život s perfekcionistom môže byť náročný, keďže rovnakú dokonalosť, o akú sa usiluje vo vzťahu k vlastnej osobe, často očakáva aj od nás. Málokto však jeho extrémnym nárokom dokáže vyhovieť, preto sa podľa psychologičky život s takto postihnutým človekom môže podobať teroru a týraniu.

„Dôležité je, aby sme na požiadavky perfekcionistu reagovali neagresívne, ale sebaisto. Mali by sme mu priamo povedať, čo sa nám na jeho správaní nepáči – vyzdvihnúť aj pozitívne stránky jeho správania, ale zároveň stanoviť hranice, ktoré nedovolíme prekročiť,“ hovorí Marta Čmiková a dodáva: „V žiadnom prípade nie je dobré mlčať a nechať stratiť samých seba v zajatí perfekcionistického partnera. Perfekcionizmus sa dá liečiť a v rukách odborníkov sa môže stať z neurotického perfekcionistu dôsledný človek, vynikajúci pracovník, ktorý zo svojej tendencie k dokonalosti vyťaží to pozitívne.“

reklama

Aké sú prejavy perfekcionizmu?