S vodou treba deti zoznamovať postupne

Možno si niektorí z vás spomínajú na niekdajšie kurzy plávania, ktoré boli v materských či základných školách. Plavci i neplavci, všetci bez rozdielu sa ocitli v bazéne, kde sotva dosiahli na dno a snažili sa na povel splývať. Niektorí sa plávať naučili, iní sa trápili o čosi dlhšie a podaktorí na vodu aj zanevreli. Strach z vody sa ľahšie prekonáva pri vodných hrách, ktoré môžeme hrať aj doma vo vani či v bazéniku. Pri fúkaní do loptičiek, hľadaní hračky alebo ľahkom špliechaní sa dieťa zoznamuje s prostredím vody a učí sa v ňom pohybovať. Deti pri hre navyše zabúdajú na potenciálny strach z vody. Doma by sme sa však nemali pokúšať ponárať dieťa pod vodu. Bez odborného vedenia sa to môže skončiť zle, možno práve aj vybudovaním strachu z vody. „Táto emócia sa premieta nielen do našej mysle, ale i do telesných prejavov. Človek môže zblednúť, dýcha rýchlo a plytko, rozbúši sa mu srdce, zvýši sa krvný tlak a napätie svalstva. Hromadenie pocitov strachu môže postupne nahlodávať duševný pokoj, psychické i fyzické zdravie,“ vraví psychologička Eva Jaššová.

„Určite má význam, ak dieťa začne plávať čo najskôr. Aj preto, že čím je dieťa staršie, tým je rozumnejšie a viac si uvedomuje, čo mu vo vode hrozí,“ vraví Barbora Streicherová, riaditeľka Water baby clubu, strediska pre plávanie malých detí.

Na aklimatizáciu dieťaťa vo vode navyše nemusí stačiť len jeden absolvovaný kurz. Môže sa stať, že dvojročné dieťa, ktoré sa ako bábätko bez problémov hralo v bazéne, sa po čase začne vody báť. Či už teda ide o malé bábätko, alebo šesť, či desaťročné dieťa, nemali by sme strach z vody podceňovať. Lepšie je obrátiť sa na skúseného inštruktora.

Šoková terapia prekonať strach nepomôže

Na starý známy prístup – hoďte ho do vody a naučí sa plávať, by sme mali zabudnúť. Možno sa niektoré deti dokážu vyrovnať s podobným šokom, ale nikto nedokáže vopred odhadnúť so stopercentnou istotou, ako malý plavec zareaguje. Veľmi ľahko by sme mu mohli spôsobiť nepríjemné psychické problémy. „Nútiť dieťa prekonávať strach šokom býva riskantné. Vôbec, akákoľvek šoková terapia môže mať nevyspytateľné dôsledky. Môže byť aj základom neskorších duševných problémov, premietnuť sa do podvedomia a negatívne vplývať na duševné zdravie človeka aj v dospelosti,“ vraví psychologička Eva Jaššová.

Naopak, vhodným a úspešným prístupom býva pomalé, postupné zbližovanie sa s vodou, spojené s kladnými emóciami, po boku človeka, ktorému dieťa dôveruje a ktorý je pre neho vzorom. „Strachu sa dá zabrániť navykaním si na objekt strachu tým, že zamedzíme negatívne zážitky a pripojíme príjemné, napríklad prítomnosť dôveryhodnej osoby. Inou možnosťou je sociálna imitácia, napodobňovanie nebojácneho vzoru, čo môže byť rodič. Samozrejme, vždy v spojení s dobrou náladou,“ dodáva psychologička.

Často závisí práve od rodičov, ako sa dieťa s vodou zblíži. „Stáva sa, že ak je rodič malého dieťatka pri kurze v strese, má zlú náladu alebo všetko direktívne riadi a ostro nabáda dieťa, aby poslúchalo inštruktorku, dieťa vníma pobyt vo vode ako niečo nepríjemné,“ vraví riaditeľka strediska pre plávanie malých detí Barbora Streicherová.

Trpezlivosť vyhráva

Netreba sa spoliehať len na samotného inštruktora, lebo či dieťa bude, alebo nebude mať strach z vody, či sa naučí plávať, alebo nie, závisí predovšetkým od prístupu samotných rodičov, ku ktorým má dieťa najbližšie. „Nedávno sme v centre mali bábätko, ktoré sa rozplakalo okamžite, ako ho mamička namočila do vody. Možno sa bálo, prekážala mu voda alebo ostatné detičky okolo. Preto s ním bola jeho matka najskôr v plytkej vode a pomaličky, postupne s ním prechádzala do hlbšej. Napokon si celkom navyklo byť vo vode. K deťom treba pristupovať veľmi opatrne a individuálne. Aj tie staršie, od dvoch rokov vyššie sa zvyknú báť a držia sa rodiča ako kliešť. Pomáha malý bazén a plytká voda, kde sa cítia bezpečne. Inštruktor sa ich potom snaží zaujať hrou,“ spomína Alena Votavová z Water baby clubu.

Práve pomocou hry sa deti postupne osamostatňujú a vo vode udomácňujú. Napokon sa dokážu samy len so špeciálnymi nafukovacími kolieskami pohybovať po bazéne bez toho, aby museli byť v blízkom kontakte s rodičom. Dôležitým bodom pri osvojovaní si vodného prostredia býva ponorenie hlavy pod vodnú hladinu. Pre niektoré deti je práve toto akousi bariérou, ktorú keď postupne prekonajú, sú vo vode ako doma.

Dajme plávaniu voľný priebeh

Pri plaveckom výcviku je veľmi dôležité, aby rodič nenútil svoje dieťa do prehnaných výkonov. Prvoradá má byť radosť z toho, že je vo vode, hrá sa a učí sa plávať. „Ani rovnako staré deti nemusia podávať rovnaké výkony. Je chybou rodiča, ak nabáda syna či dcéru, aby sa snažili a boli lepší než ostatné deti. Je veľa faktorov, od ktorých závisí, či sa niekomu darí zvyknúť si na vodu rýchlejšie, alebo pomalšie. Aj keď sa napríklad dieťa hralo dlho na plytčine a neplávalo s ostatnými, malo to pre neho nejaký význam. Môže sa zdať, že je to len hra, ale pre aklimatizáciu dieťatka to mohlo mať veľký význam,“ dodáva Barbora Streicherová.

Svoje robí aj samotný detský kolektív. Stáva sa, že to, čo by sme nedocielili sami ako rodičia, sa nám podarí pomocou prítomnosti iných detí na plaveckom kurze. Každé dieťa je inak šikovné a viac či menej bojazlivé. Ale ak okolo seba vidí svojich rovesníkov, niektorých možno odvážnejších, nabáda ho to, nech aj samo skúsi niečo, čo by sa s rodičom bálo spraviť. Ďalšou chybou, ktorú robia rodičia, keď prídu so svojou ratolesťou do centra pre plávanie je očakávanie, že ich dieťa bude robiť presne to, čo predtým videli niekde na fotkách. Obzvlášť lákavé sú zábery bábätiek plávajúcich pod vodou. Každé dieťa je však inak pripravené na vodu, a preto je chybou vopred si stanoviť prehnané ciele.

Doma deti radšej neponárajme

Čo v nás môže spôsobiť strach?