Sezónna práca - drina skrytá za úsmevom

Užívam si slnko, vodu, vzduch
Eva Vengerová (25), záchranárka na kúpalisku

K povolaniu plavčíčky, čiže záchranárky na kúpalisku, som sa dostala počas štúdia na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bra-tislave, kde sme mali ako študenti možnosť prihlásiť sa do kurzu s týmto zameraním. Po jeho absolvovaní som získala certifikát, bez ktorého sa táto práca nedá vykonávať. Našťastie som počas troch sezón na kúpaliskách zatiaľ žiadneho topiaceho zachraňovať nemusela. Väčšinou riešim len drobné detské poranenia, ako sú odreninky a štípance od hmyzu. Predvčerom som ošetrovala trochu vážnejší prípad – jeden chlapec si pri páde nešťastne udrel hlavu.

Na kúpalisku človek nikdy nevie, kedy sa môže niečo prihodiť... Treba byť vždy v strehu a pripravený. Napriek tomu sa mi táto práca páči najmä preto, že pri nej môžem byť celý deň vonku, čo úžasne vyhovuje mojej hyperaktívnej povahe. Neviem si predstaviť byť zatvorená niekde v kancelárii. Na kúpalisku si môžem dosýta vychutnávať slnko, vodu, vzduch – a to je na nezaplatenie. Stále som v kontakte s ľuďmi, najmä s deťmi a zažívam množstvo príjemných chvíľ. Najmä keď sa ma vypytujú na moju prácu a môžem im povedať niečo zaujímavé, čo im rozšíri obzor.

Myslím si, že plavčíčka je ideálny letný džob najmä pre mladých ľudí, ktorí študujú, po skončení letnej sezóny sa vrátia do školy a nemusia rozmýšľať o tom, kde sa zamestnajú. Tento rok som promovala, takže toto leto bude zrejme posledné, ktoré strávim na kúpa-lisku. Od jesene by som sa chcela niekde zamestnať na riadny celoročný úväzok.

K moru sa často ani nedostanem
Katka Jurečková (28), delegátka

V cestovnom ruchu sa pohybujem už deväť rokov. Odmalička som chcela veľa cestovať a spoznávať iné krajiny a kultúry, učiť sa cudzie jazyky. Keď som sa ako malá pri cestách s cestovnou kanceláriou stretla s delegátom v mieste pobytu, vedela som, že je to práca, ktorú chcem v živote robiť.

Ešte počas gymnázia som si spravila kurz na sprievodcu v cestovnom ruchu. Začínala som ako technický sprievodca v autobusových zájazdoch do Španielska, Talianska a Grécka. Zbierala som skúsenosti, ktoré mi veľmi pomohli, keď som získala vysnívané miesto delegátky. V európskych destináciách je veľa miest pre delegátov, ale len cez leto. S koncom sezóny som si preto musela vždy hľadať prácu na zimu, väčšinou ako recepčná v hoteloch.

Po niekoľkých letných sezónach na gréckych ostrovoch som získala miesto delegátky na Maldivách, v krásnej exotickej krajine, kde teraz pracujem celoročne. Hoci bývam niekoľko mesiacov v roku pri mori, príliš často sa k nemu nedostanem. Závisí to od konkrétneho miesta pobytu, od toho, koľko príletov turistov mám týždenne a o koľko klientov sa musím starať. Ale prácu si môžem sama naplánovať tak, ako potrebujem, takže občas zostane aj chvíľka na odpočinok.

Ak má však cestovná kancelária v destinácii len jedného delegáta, voľno neexistuje a na telefóne som 24 hodín denne. Klienti sa na mňa obracajú s najrôznejšími požiadavkami. Väčšinou sa dajú vyriešiť pokojne, aj keď niekedy je to ťažké. Občas mi chvíľu trvá vysvetliť majiteľom apartmánov, prečo chcú naši zákazníci mäkší vankúš, alebo ďalšiu deku na prikrytie. Preto je niekedy potrebná aj znalosť miestneho jazyka. Každý vyriešený problém ma však posúva ďalej a spokojný klient, ktorý mi poďakuje za pomoc, je pre mňa najväčšou odmenou.

Každá nová posádka je pre mňa spestrením
Miroslav Sukaný (25), inštruktor raftingu

K práci inštruktora raftingu som sa dostal jednoducho – pod oknom mi vybudovali areál vodných športov, takže som v ňom vyrastal. Športu som sa najskôr venoval súťažne, no náš reprezentačný tím sa časom rozpadol a dnes zoznamujem s raftingom pracovné kolektívy, školské zájazdy alebo jednotlivcov, ktorí chcú tento šport vyskúšať. Rád spoznávam nové rieky a podobným spestrením je pre mňa každá nová posádka. Mnohí klienti sú absolútni začiatočníci, inštruoval som napríklad partiu štyridsiatich informatikov, ktorí boli na vode prvýkrát a ich kondícia nebola práve najlepšia. Nakoniec sme to zvládli a niektorých tento šport tak opantal, že sa k nám dokonca vracajú.

Dobrý inštruktor by mal vedieť komunikovať. Neskúseným klientom treba povedať, do čoho idú, čo majú robiť a ako pádlovať, vysvetlíme im základy bezpečnosti, oblečú sa do výstroja a ideme raftovať. Na vode s nimi strávime štyri až šesť dní, pri väčších expedíciách aj tri týždne a aj keď sa najskôr navzájom nepoznáme, počas celej expedície musíme spolu fungovať, či už v rafte, alebo na brehu. Väčšinou sa však zíde výborná partia ľudí a vtedy je výlet skvelým zážitkom pre obe strany – nielen pre klientov, ale aj pre inštruktora.

Umelé kanály sú vcelku bezpečné, no plavbu po prírodnej rieke môže spestriť spadnutý strom, alebo vyššia voda. Rafting je občas celkom napínavý a stane sa, že nám niekto spadne z člnu a napije sa vody.

Zachraňovať topiaceho som, našťastie, nemusel. Keby však bolo treba, poradil by som si – každý inštruktor s licenciou je na takéto situácie školený a vie, čo treba robiť. A čo robím v zime? Ak nie som na expedícii v južných krajinách, robím inštruktora snoubordingu... a teším sa na leto. Našťastie, robím to, čo ma baví. S raftingom som začal pre zábavu – a teraz mi navyše platí účty...

Z korčuľovania sála jedinečná energia
Lea Hurbanová (29) a Marek Majerčák (32), Organizátori Bratislava in-line

Inšpirácia zorganizovať letné mestské korčuľovanie prišla z Bruselu, kde sme obaja istý čas pôsobili. Veľmi nás to chytilo, chodili sme tam na korčuliarske akcie každý týždeň ako účastníci a začali sme sa pohrávať s myšlienkou, aké by bolo úžasné, keby niečo podobné bolo aj v Bratislave, až sme to jedného dňa vyslovili nahlas: „Mali by sme to zorganizovať!“ Bolo to spontánne a emotívne, vychádzali sme len z našej pozitívnej skúsenosti. Mali sme predstavu, ako by akcia mala vyzerať, ale nemali sme konkrétny návod, ako ju zrealizovať.

Postupne vyšiel na povrch celý kolos organizačných detailov, z ktorých prevažnú väčšinu dodnes zvládame sami dvaja. Nebolo to vždy jednoduché, zopárkrát sme museli ísť hlavou proti múru a akciu si doslova vybojovať - respektíve ju vybojovať ľuďom, ktorí ju majú radi. Atmosféra počas nej však rozhodne za všetku námahu stojí: asi tisícka korčuliarov jazdí večernou Bratislavou, po cestách zvyčajne vyhradených vozidlám, s hudbou a najmä s dobrou náladou. Je úžasné vnímať pozitívnu energiu, ktorá medzi ľuďmi vznikne, to, ako sa na seba usmievajú, ako tu vznikajú vzťahy, kamarátstva. To všetko je veľká motivácia, vďaka ktorej nám nikdy neprekážalo ani to, že sme mohli na letné dovolenky chodiť vždy maximálne od soboty do štvrtka.

Teda až do tohto roku, keď sa akcia prvýkrát konala bez nás. Bolo to presne 17. júla a boli sme v Belehrade s priateľmi. Pred odchodom sme urobili manuál, rozdelili úlohy a potom sme už len úzkostlivo a s uchom na telefóne čakali, či všetko dobre dopadne. Cítili sme sa ako rodičia, ktorých bábo zrazu ostalo doma samo (smiech).

Samozrejme, vedeli sme, že je v dobrých rukách skvelého tímu ľudí, s ktorými spolupracujeme päť-šesť rokov. No až keď nám povedali, že sú všetci naspäť v Auparku, sme si naozaj vydýchli a začali sme sa aj baviť.

Pri zmrzline sa cítim ako v letnom tábore
Ivana Rusnáková (26), zmrzlinárka

Prácu zmrzlinárky mám veľmi rada, rovnako ako tovar, ktorý predávam. Najradšej mám kokosovú, no výborná je aj príchuť mango...Vlastne, všetky majú niečo do seba. Každý deň je predsa iný, a tak, ako si vždy ráno vyberiem iné oblečenie a farbu, mám chuť aj na inú zmrzlinu. Máme aj stálych zákazníkov, ktorí prídu každý deň ochutnať niečo nové, poznáme aj takých, ktorí sú verní iba „tej svojej“ a už dopredu viem, akú im mám nabrať. A máme aj pána, ktorý pravidelne obdarúva kolegyňu ružami (smiech). Ľudia nás teda poznajú, vymeníme si pár viet a je to veľmi fajn.

Dobrý zmrzlinár by mal byť príjemný a komunikatívny. Keď si kupujú zmrzlinu turisti, spýtam sa ich, odkiaľ prichádzajú, keď stojí v rade malé dievčatko, oslovím ho: „Tak, čo si dáš, princeznička?“ - a ľudia to majú radi. Žiaľ, keď je pred pultom dlhý rad, je to náročnejšie. V piatok a sobotu sme otvorení do polnoci a vtedy je to dosť únavné, pretože mesto žije a ľudí nevieme dostať z terasy ani polhodinu po záverečnej.

A či mi je ľúto, keď sú moji známi niekde na kúpalisku a ja trčím v stánku? Rozhodne nie. Niekto si možno povie, že predávať zmrzlinu nie je príliš dôstojné, no ja som sa v tejto práci úplne našla. Som na materskej dovolenke a tento džob som si vybrala ako malú brigádu počas dní, keď sa mi o dcérku môže starať niekto z rodiny.

Predtým som pracovala v kancelárii, kde som zarábala dvakrát toľko než teraz, no domov som si nosila kopu stresov a bolesti hlavy. Pri zmrzline sa vôbec necítim ako v práci, skôr ako v letnom tábore. S kolegami máme skvelé vzťahy a počas dňa si užijeme kopu zábavy. Som tu spokojná – jediné, čo ma mrzí, je, že leto sa pomaly končí. Bude mi to tu chýbať. Život je krátky a každý človek by si mal zvážiť, či jeho robota stojí za peniaze, ktoré mu prináša. Pokojne nech ich má aj trošku menej, len nech sa do práce teší a robí to, čo ho baví.

Musíme byť stále pozitívne naladení
Karol Kačvinský (26), animátor

O animácii som sa dozvedel ešte ako študent na vysokej, keď som potreboval brigádu na leto a upršané Anglicko alebo USA ma vôbec nelákali. Zdal sa mi to super letný džob, len slnko, more a šport. Animátori musia aj tancovať. Ako študent som rád chodil na diskotéky, preto ma neodradila ani táto požiadavka.

Mojím prvým pôsobiskom sa stala Kréta. Realita sa, samozrejme, ukázala celkom iná ako predstava. V prvom rade šlo o náročnú prácu. Animátor pracuje s ľuďmi a pre ľudí. Každý deň musíme zo seba vydať obrovské množstvo pozitívnej energie, čo môže byť dosť vyčerpávajúce, najmä psychicky. Ak je však animácia kvalitná a ide od srdca, tak ľudí zaujme a svojou spokojnosťou vám vrátia neuveriteľné množstvo energie naspäť.

Najviac ma teší večerný program. Vtedy sa aj detský alebo športový animátor, ktorý nemá žiadne skúsenosti s tancom či herectvom, naučí predvádzať s tímom celovečernú show. Ľudia sa dobre bavia a na konci dňa prichádza potlesk ako odmena za ťažkú prácu. Práve takýto moment chýba v mnohých profesiách, kde človek tiež ťažko pracuje, ale pochvala nakoniec nie vždy príde.

Nepríjemnou stránkou animácie je každodenný tréning a nácvik programu aj počas chvíľ voľna. A najmä požiadavka byť stále pozitívne naladený a osobné problémy odložiť bokom. Túto prácu jednoducho nedokáže vykonávať každý.

Môj pôvodný plán bol, že skončím univerzitu, odrobím ešte jednu sezónu a nájdem si „normálnu“ prácu. Pri animácii som však napokon zostal. Momentálne už vystupujem v úlohe koordinátora a snažím sa presadiť pravú zahraničnú animáciu aj na Slovensku. Jeden šéf animátor mi raz povedal, že animácia nie je práca, ale spôsob života - asi na tom niečo bude.