Jana Košecká: Roboty nás nemajú nahradiť

lnú robotických vysávačov. Ako len vedia, kde už vysali a kde ešte nie?

Práve končíte štvorročné voľno z George Mason University, kde pôsobíte ako profesorka. To muselo byť príjemné, mať takú dlhú „dovolenku“!

Bola to kombinácia materskej s plateným aj s neplateným voľnom. Profesori na amerických univerzitách si môžu každých šesť rokov vziať jeden semester plateného a ďalší semester neplateného voľna. Štyri roky voľna sú teda netypické aj v USA - mne sa to zhodou okolností nahromadilo, lebo sa mi medzitým narodili dve deti. Koncom augusta ma však už opäť čaká škola, takže sa teraz sťahujeme späť do Washingtonu.


Okrem detí a hosťovania na Stanforde ste za ten čas stihli aj výskum pre Google a Nokiu. Ako vnímate toto obdobie?

Mala som možnosť byť súčasťou procesu, keď sa od nápadu treba dopracovať k finálnemu produktu. Na amerických univerzitách sa takéto pobyty veľmi podporujú, dodávajú totiž človeku novú dimenziu v tom, čo treba pri učení aj výskume zdôrazňovať.

Zaujímavá však bola aj samotná destinácia – všetky pobyty boli v Kalifornii. Keď som tam prišla prvýkrát ešte na postdoktorandský pobyt na Berkeley, premýšľala som, či miestnych nerozptyľuje, že stále svieti slnko. No zistila som, že nie! Človek si lepšie naplánuje svoj čas, lebo keď si raz zaumieni, že v sobotu pôjde na výlet, určite vie, že nebude pršať. Má to obrovské výhody, keď počasie spolupracuje. (smiech). No na moje profesorské miesto som sa, samozrejme, chcela vrátiť, lebo mi umožňuje robiť obrovské množstvo vecí, ktoré si sama vyberiem. Môžem sa zamerať na nepreskúmané odvetvia, čo majú viac futuristický nádych.

Máte aj teraz vymyslený problém, ktorý by ste chceli prebádať?

Posledné štyri roky som v Google Earth aj v Nokii pracovala najmä na problémoch spracovania digitálnych obrazov. Práve toto by som chcela trošku viac využiť v kontexte robotiky. Dnešné roboty majú totiž schopnosť videnia veľmi jednoduchú a mnoho podnetov z prostredia nedokážu správne vnímať. Nové techniky, ktoré sme vymysleli a vyvinuli, by boli dobre aplikovateľné aj na problémy tohto typu.

Napríklad?

Na univerzite máme tím študentov, ktorí súťažia v celosvetových robotických futbalových ligách – inými slovami, ich roboty hrajú spolu futbal. Na to, aby ho mohli hrať dobre, musia vidieť, kde je lopta, kde sú roboty-spoluhráči, kto sa ktorým smerom hýbe, kde sú bránky. Systém, ktorý sa používa dnes, je veľmi primitívny. Robot si môže ľahko pomýliť loptu s bránkou alebo so spoluhráčom (smiech). Študenti sa už tešia, kedy sa vrátim a budeme môcť na tom spoločne pracovať. Sú to podobné veci, akým som sa venovala posledné roky, hoci v trochu inom kontexte.

Konkrétne vo firme Google ste pracovali pre Google Earth. Ako si máme predstaviť náplň tejto práce?

Najprv som bola v tíme, ktorý vymýšľal spôsob, ako automaticky aktualizovať fotky na Google Earth tak, aby mali lepšiu kvalitu s väčším rozlíšením. Aby sme si napríklad pred dovolenkou mohli na mape pozrieť nie iba rozmazanú satelitnú fotku hotela, ale takú, na ktorej budeme presne vidieť, koľko je pri bazéne ležadiel.

Druhú časť pobytu som strávila s tímom, ktorý pracoval na aplikácii Street View. Tá bola vtedy len v začiatkoch. Vymýšľali sme, ako na autá, ktoré budú snímať ulice, namontovať kamery, ako spracovať obrázky tak, aby mal používateľ naozaj pocit, že sa „ocitol“ v danej ulici. Idea bola pokryť všetky mapy sveta panoramatickými obrázkami.

Možností využitia je nesmierne veľa. Viem, že mnohí podľa Street View šoférujú, používajú ju dovolenkári, firmy, komisie mestského plánovania, ale napríklad aj právnici, ktorí potrebujú vedieť, ako vyzerá miesto nejakého zločinu.

V Google sa však vaše vynálezy nezačínajú a nekončia - hneď po škole ste pre Hondu vymýšľali auto, čo samo šoféruje.

Bol to veľký celoamerický projekt, ktorého cieľom bolo ukázať, že je to technicky možné. Čo sa týka diaľnic, na 97 % je to vyriešený problém. V praxi sme však ešte dosť ďaleko od toho, aby sa takéto autá stali skutočnosťou, hlavne keby mali šoférovať v zmiešanej doprave. Medzi „normálnymi“ vozidlami môžu totiž nastať k mnohé nepredvídateľné situácie.

Aká je podľa vás budúcnosť robotov? V Japonsku už majú robotickú učiteľku - môžeme očakávať čosi podobné?

Všeobecný trend smeruje k tomu, že roboty sa stanú každodennou súčasťou nášho života. Mnohí už teraz veria počítačom viac ako ľuďom – bočné úmysly sa dajú naprogramovať len ťažko. Hlavne v Japonsku panuje názor, že starším a hendikepovaným ľuďom roboty veľmi pomôžu a podporia ich nezávislosť. Vyrábajú sa napríklad autá, ktorých predné sedadlo sa dokáže automaticky vysunúť a premeniť sa na vozíček, ktorý človeka sám naviguje, zistí, kde je obrubník či dvere. Plní teda zdanlivo jednoduché úlohy – no pre ľudí s obmedzeným pohybom to má veľký význam.

Generácia seniorov by zasa chcela mať doma pomocníka, ktorý by im pripomenul, či si už zobrali lieky, či správne cvičili, či sú vypnuté všetky spotrebiče. Zaujímavý pokrok nastal aj v interakciách autistických deti s robotmi. Idea je presunúť roboty z koľajničiek výrobných hál do domácností. Na to treba vyvinúť systémy, aby sa mohli pohybovať v takom istom prostredí, v akom sa pohybujeme my. Musia sa naučiť vnímať ľudí, aby nás bavilo so spriatelenými robotmi spolupracovať.

Ako každý pokrok, aj zdokonaľovanie robotov má určite nepriateľov. Stretávate sa s negatívnymi reakciami?

Pri propagovaní výskumu tohto typu sa vždy zdôrazňuje, že roboty tu budú preto, aby nám pomohli, a nie preto, aby nás nahradili. Povedala by som, že je dogmou minulosti, aby sa ľudia museli robotov báť, lebo ich prišli obrať o prácu či o miesto na Zemi. Samozrejme, kruhy, v ktorých sa pohybujem, sú veľmi „prorobotické“. (smiech). Tam sa s podobným svetonázorom nestretávam.

Vy máte doma nejakého robota?

Nie, ja ich mám dosť v práci! (Smiech.) No plánujeme si kúpiť robotický vysávač.

Ako absolventka odboru počítače Slovenskej vysokej školy technickej ste sa vybrali študovať na doktorandské štúdium do USA. Aké boli vaše začiatky?

Plné prekvapení, príjemných aj iných. Prvý mesiac som bývala v ubytovni, kde platili prísne pravidlá správania - ženy museli nosiť dlhé rukávy a sukne, ženské a mužské izby boli na iných poschodiach.

Napríklad bývala som na treťom poschodí, a keď sa tam náhodou ocitol muž, už hlásili „poplach“: „Muž na treťom poschodí, muž na treťom poschodí!“ Bolo to pre mňa troška šokujúce (smiech). Nechcela by som však, aby to vyznelo veľmi zovšeobecňujúco, je to len jedna z mojich príhod. Keď som zapadla do študijného prostredia, čas mi ubiehal veľmi rýchlo. Každý deň mal konkrétnu štruktúru: chodiť na prednášky, robiť si úlohy, učiť sa na skúšky. Človek sa v podstate okamžite stal súčasťou kolektívu, kde sú všetci na jednej lodi.

Keď som prvýkrát ostala študovať do tretej ráno na univerzite, bola som užasnutá, koľko je tam študentov. Prekvapením bolo aj to, že som si mohla zavolať univerzitnú políciu, aby ma odviezli domov. Takto sa bezpečne riešili potenciálne nebezpečné situácie.

V USA žijete dvadsať rokov. Zmenilo sa za ten čas niečo?

Návraty domov už nemajú ten moment prekvapenia ako kedysi. Dnes, keď prichádzam naspäť, ani nemám pocit, že som vôbec odišla. Denne telefonujem s rodinou, no a keď varím bez receptu komplikovanejšie mamine jedlá, hovoríme spolu aj tri-štyrikrát denne. Často posielam domov fotky, a je tu aj e-mail či skype. Vďaka tomu, že sme tak dobre prepojení, sa omnoho ľahšie udržiavajú nielen vzťahy a kamarátstva, ale napríklad aj jazyk.

Vy však naozaj nezniete, ako keby ste s tým mali zásadný problém. Poznáme modelky, ktoré sú na tom po polroku v Čechách s prízvukom oveľa horšie...

No, ja už tiež občas hľadám slová. Záleží asi aj na type osobnosti - niekto sa chce tak veľmi prispôsobiť, že si automaticky adoptuje nejaký prízvuk, inému sa podarí udržať si materinský jazyk viac. Vtipné situácie vznikali z toho, že ja hovorím s deťmi po slovensky, manžel po francúzsky, v škôlke často prichádzajú do styku so španielčinou a my dvaja s manželom sa bavíme po anglicky.

S porozumením deti problémy nemajú, no s tvorením nových viet je to zložitejšie. Syn má len dva roky, takže ešte plynule nerozpráva, ale dcéra si slová z rôznych jazykov vyberala podľa dĺžky a ľubozvučnosti. Jej vety boli potom mnohokrát trojjazyčné. Keď prichádzala zo škôlky, dávala nám príkazy po španielsky - vraj máme poriadne jesť a podobne (smiech).

Teraz boli na návšteve u druhej babky vo Francúzsku, takže malá momentálne rozpráva a najmä protestuje iba po francúzsky. Už sme na Slovensku týždeň a našťastie sa do jej viet začínajú dostávať aj slovenské slová. Hádam sa nám podarí prísť o rok na dlhšie, aby sa trénovali.

Neuvažujete, že by ste sa vrátili nadobro?

Nevylučujem to, ale zatiaľ sú príležitosti v USA výborné, všetko tam máme zabehnuté, navyše je to komplikovanejšie aj pre manželovu a moju robotu. Z určitého hľadiska ma to sem veľmi ťahá, vyrástla som tu, mám tu priateľov a rodinu. Konkrétne však o návrate zatiaľ neuvažujem.

Aj keď človek nikdy nevie. Ako študentke STU a dokonca ešte aj v čase, keď som skončila doktorandské štúdium vo Philadelphii, mi ani na um nezišlo, že zostanem v USA a raz budem prednášať na Stanforde. V duchu som si hovorievala, že sa určite vrátim do Európy, ak sa len náhodou nedostanem na postdoktorandský pobyt na Berkeley. A dostala som sa. Odvtedy všetko plynie akosi rok po roku, nikdy neviem, čo prinesie ten ďalší. No je to dobrodružstvo!

Jana Košecká (43) často prednáša na významných amerických i európskych univerzitách v oblasti počítačového videnia a robotiky. Jej domovskou univerzitou je George Mason University pri Washingtone DC, ako hosťujúca profesorka pôsobila aj na Berkeley a Stanforde. Je členkou programových výborov a organizátorkou svetových konferencií, editorkou dvoch prestížnych vedeckých časopisov a tiež autorkou úspešnej knihy o počítačovom videní. Zúčastňuje sa na stretnutí hlavných komisií v USA v oblasti vedy a robotiky. Počas štvorročného pracovného voľna z profesorského kresla pôsobila ako konzultantka výskumu pre projekty svetových gigantov Google a Nokia. Dlhoročná plavkyňa kombinuje úlohu úspešnej vedkyne s výchovou dvoch malých deti, štvorročnej dcéry a dvojročného syna, a so záujmom o cestovanie, šport a kultúru.