Mária Dzureková: Synchronizované plávanie je šport z lásky

Dievčatá s príšerným mejkapom a sileným úsmevom, ktoré vo vode predvádzajú čudné tančeky – zhruba takéto boli moje vedomosti o akvabelách tesne pred rozhovorom. Dnes už viem, že im nechýba nadhľad, vedia byť poriadne vtipné a vodné tančeky vyžadujú roky náročných tréningov.

Akvabely pôsobia celkom krehko, ale zrejme to tak úplne neplatí...

Plavkyniam ide na súťaži naozaj o vzbudenie dojmu, že im zostava nerobí žiadny problém. Ľahkosť a elegancia sú však poriadne vydrené rokmi tréningov. Skôr by som teda povedala, že synchronizované plávanie je jedným z najťažších športov, ak nie vôbec najnáročnejší! Nestačí sa v ňom zamerať na určitý pohyb alebo svalovú partiu. Keď robíte stojku hore nohami, musíte mať silné ruky, aby ste sa vedeli udržať nad hladinou a naopak, keď ste hlavou vysoko nad vodou, treba mať silné nohy. Musíte ovládať množstvo náročných gymnastických prvkov, no ani tie si nemôžete odcvičiť len tak, ale ladne a harmonicky. A aby to nebolo málo, väčšinu času ste dolu hlavou a nedýchate!

Nie je to nebezpečné?

Zostavy sú vymyslené tak, že pasáže pod a nad vodou sa striedajú, takže nejaký priestor na nadýchnutie sa vždy nájde. Horšie je to v mladších a juniorských kategóriách, kde musia dievčatá zvládnuť povinné figúry, z ktorých sa neskôr tvoria zostavy. Musia byť predvedené čo najpomalšie a vtedy sa občas stane, že niektorá plavkyňa neodhadne čas, zostane pod vodou a musia ju vyloviť a kriesiť. Ale aj na väčších pretekoch sa napríklad jedna Japonka zvykne po docvičení zostavy zvaliť na zem a zdravotníci ju musia preberať. Zrejme má problémy s dýchaním, pretože sa jej to stáva často...

Ako sa vlastne tvorí zostava?

Najskôr je vymyslená hudba. Buď si ju nájdem ja, alebo ju prinesie trénerka a ja sa s ňou musím zmieriť (smiech). Úplne najlepšie je však vymyslieť najskôr tému a až potom hľadať konkrétnu hudbu a prvky, ktoré tému najlepšie vystihnú. A nakoniec sa prispôsobia plavky a mejkap. Návrh na strih, látku a farbu plaviek si vymýšľame často samy. Podľa toho nám ich potom ušijú v špecializovaných firmách a nakoniec prídu na rad maminy, ktoré ich usilovne zdobia. V mojom prípade je to naša zlatá susedka, ktorá od rána do večera našíva flitre, aby sa plavky krásne ligotali. Takto to funguje na Slovensku. V zahraničí majú plavkyne celé tímy ľudí, ktoré sa im o všetko postarajú.

Synchronizované plávanie bude asi finančne náročný koníček...

Nehorázne. Ak chce športovec, a zvlášť v tomto odvetví, niečo dosiahnuť, musí mať zabezpečené podmienky. U nás to funguje naopak – najskôr sa vyžaduje výsledok a až potom možno budú aj peniaze na lepšie podmienky. Žiaľ, tento šport nie je veľmi príťažlivý ani pre sponzorov.

Vám sa však podarilo uspieť. Ako dlho sa tomu vlastne venujete?

Od ôsmich rokov. Teraz mám 25, takže je to už pekných pár rokov. Odmalička som bola neposedná, a tak ma rodičia prihlasovali do rôznych krúžkov a kurzov, aby som si energiu vybíjala tam, a nie doma na nich (smiech).

K športu ma viedol najmä otec – už ako trojročná som stála na lyžiach, navštevovala tanečný krúžok aj plaváreň. Občas ma vzal na súťaže v synchronizovanom plávaní na bratislavských Pasienkoch alebo kúpeľoch Centrál, no ako malého krpca ma výkony akvabel vôbec nezaujímali. Raz vystrčili nohu, inokedy ruku a so mnou to nič nerobilo. Teda, až na ligotavé plavky, flitre a mejkap – tie ma zaujali okamžite, podľa výzoru som jednotlivé akvabely aj hodnotila. Aj ja som sa tak chcela trblietať, tak som dobiedzala do rodičov dovtedy, pokým ma neprihlásili do krúžku.

Aby ste zvládli krkolomné zostavy, museli ste chodiť aj na gymnastiku, nie?

Spočiatku som aj chodila, pretože kedysi to bola veľká móda, a baba, ktorá nechodila na gymnastiku, bola úplným outsiderom. Ale vydržala som tam len tri mesiace, veľmi som plakávala, hrýzla trénerky a nakoniec som rodičov presvedčila, že gymnastika nie je nič pre mňa. No ani v bazéne to so mnou spočiatku nevyzeralo ružovo! Bola som veľmi útla, vo vode mi bola vždy zima a už po polhodine tréningu som s drkotajúcimi zubami vyliezla von a ostatných sledovala zababušená v uteráku. Všetci si logicky mysleli, že ma to za chvíľu prestane baviť, no nakoniec som vydržala najdlhšie.

Koľkokrát týždenne trénujete?

Chceli ste povedať denne, nie? Tak dvakrát do dňa. Jeden- alebo dvakrát v týždni mám od ranných tréningov pokoj, ale keď príde na sústredenie moja ukrajinská trénerka Olena Vykhoreva, dá ma poriadne do laty. Vtedy som v bazéne aj päť-šesť hodín a ďalšie hodiny tréningu mám na suchu.

Prejdime od tréningov k súťažiam – podľa akých kritérií hodnotia rozhodcovia?

Udeľujú sa dve známky, za umeleckú a technickú hodnotu. V technickej sa napríklad hodnotí výška stojok a náročnosť zostáv, v umeleckej nápaditosť choreografie, originalita, celkový dojem a podobne.

Pri umeleckom hodnotení zrejme rozhodujú aj subjektívne dojmy rozhodcov...

Nielen umelecká, ale aj tá technická časť hodnotenia je čisto subjektívna. V pravidlách je síce presne určené, ako majú vyzerať jednotlivé prvky a akú majú bodovú hodnotu, no na druhej strane je na rozhodcovi, koľko bodov vám strhne za chybu. U jedného to môže byť viac, pre druhého bude chyba podstatná menej.

Samozrejme, výsledok niekedy športovca poriadne zamrzí, najmä vtedy, keď si vystúpenie pozrie doma na videu a vidí, že to bolo zacvičené lepšie ako výsledné známky. Človek si na to však po pár rokoch zvykne a vie, že umiestnenie nezávisí iba od konkrétneho výkonu, ale aj od štartového čísla, krajiny pôvodu, nálady rozhodcov a kopy ďalších vecí...

Môže zavážiť aj výzor súťažiacich?

Nemal by, ale niekto je jednoducho sympatickejší a niekto menej. V umeleckej známke sa skôr hodnotí, či celkový výzor od plaviek po mejkap ladí s témou zostavy a hudbou. To napríklad znamená, že ak si súťažiace vyberú vážnu a smutnú hudbu, nemali by sa škeriť od ucha k uchu.

Zdá sa mi, že všetky súťažiace sa škeria.

Áno, je to bežné. Mnoho plavkýň nahodí svoj konštantný výraz a cvičí sa im jednoduchšie, než keby ich striedali. Čím je však pretekárka lepšia, tým sa viac snaží hudbu a tému herecky stvárniť a vžiť sa do nich. Plavecké vystúpenie nestačí len zacvičiť, treba ho prežiť. Sme trochu ako baletky, len pri tom nedýchame a sme mokré (smiech).

Je pri zostavách priestor na originalitu?

Pri sledovaní niektorých vystúpení na šampionátoch mám niekedy pocit, že už nič nové sa vymyslieť nedá. Ale potom vidím ďalšie preteky a zistím, že veru sa dá. Ľudská fantázia a kreativita nemajú hranice a vždy sa objaví niečo originálne, často hraničiace až s akrobaciou. Na súťažiach sú teda vždy nejaké mená, na ktoré sa treba tešiť. Jedna z najznámejších osobností bola Francúzka Virginie Dedieuová, ktorá bola celá jedinečná, nepoužívala dokonca ani štipec na nos. Alebo Španielka Gemma Mengualová – obe vedia zostavu naozaj precítiť. Necvičia ako roboty, ale je vidieť, že do vody patria a doslova sa s ňou hrajú.

Máte skúsenosti s plávaním v kategórii sólo aj vo dvojici. Čo vám viac vyhovuje?

Obe majú svoje výhody aj nevýhody. V tímoch alebo pároch je veľkou výhodou vedomie, že sa v bazéne nedusíte sama a je s vami niekto, kto nevládze rovnako ako vy. Pri sólo zostave sa zasa plavkyňa pripravuje sama a nemusí sa spoliehať na to, či jej partnerka príde, alebo nepríde na tréning. Výhodou je tiež ľahšie zamaskovanie drobných chybičiek.

Na druhej strane, niekomu nemusí vyhovovať vedomie, že sa všetky oči rozhodcov a publika upierajú iba na neho. V mojom prípade to tak nie je, pretože keď cvičím zostavu, okolie vôbec nevnímam. Sólo má však jednu obrovskú nevýhodu – nie je olympijskou disciplínou. A pre mňa je to teda poriadna nevýhoda, pretože na Slovensku nemám partnerku, ktorá by mi výkonnostne úplne vyhovovala. Ak sa chce niekto tomuto športu venovať vrcholovo, treba mu tiež veľa obetovať, čo nie všetkých baví. Vlastne, v mojej vekovej kategórii to dnes baví už len mňa. (smiech).

Takže ste na Slovensku najlepšia – a jediná. To musí byť zvláštny pocit...

Niekomu by sa mohlo zdať, že je to skvelé – nemať v celej krajine konkurenciu. Také príjemné to však nie je. Tréningy osamote sú pre mňa ťažšie, chýba mi tímová podpora, nehovoriac o tom, že cvičiť v páre či tíme je väčšia zábava.

Čo robíte vtedy, keď máte voľno? Chodíte vôbec v lete na kúpaliská alebo nechcete ďalší bazén ani vidieť?

Rozhodne ich nevyhľadávam, pretože si ich užijem naozaj dosť. Keď je však príležitosť, najradšej sa len tak opaľujem a potom sa idem schladiť do vody. Občas aj hodím do pľacu nejaké tie figúry a potom ma veľmi baví sledovať, ako sa ich ľudia pokúšajú napodobniť...

To si však dovolím iba na kúpalisku, v prírodnom jazere sa takýmto výstrednostiam zásadne vyhýbam. Chýbajú mi štyri bočné steny a dno bazéna, kde ma nič nemôže prekvapiť. V jazere sa ponorím, vidím len mútnu vodu a len pri samotnej predstave riasy omotanej okolo nohy ma striasa. Takže na prírodných kúpaliskách plávam len pokojne, s hlavou nad vodou a nohami tesne pri hladine (smiech).

V auguste vás čakajú štátnice, pre ktoré ste obetovali účasť na majstrovstvách sveta v Ríme. Nemrzelo vás to?

Jasné, že áno, no viac by ma mrzelo, keby som pre šampionát neskončila školu, ktorú som si už aj tak práve pre šport dvakrát prerušila. Myslím, že je najvyšší čas prehodnotiť priority a zamerať sa viac na budúcnosť. Na jednej strane ma synchronizované plávanie veľmi baví, na druhej strane si uvedomujem, že sa ním neuživím a tiež sa mu nemôžem venovať donekonečna. Asi by som si mala hľadať nejaké serióznejšie uplatnenie.

Neuvažujete nad prácou profesionálnej trenérky?

U nás sa tréneri venujú tomuto športu väčšinou popri inej robote, pretože zo samotného trénerstva by len ťažko vyžili. Tak ako moja mama - okrem svojej profesie je aj trénerkou, medzinárodnou rozhodkyňou a spolu s ocinom aj „generálnym sponzorom“ - skrátka, všetko v jednom. Funkcie v Zväze synchronizovaného plávania sú neplatené a na Slovensku žije tento šport z lásky. Lásky zainteresovaných ľudí a je vôbec zázrak, že vo svete, kde čoraz viac dominujú peniaze, dokáže ešte fungovať. Moja odpoveď na otázku však nie je rezolútne zamietavá a do budúcnosti ju nechávam otvorenú.

Mária Dzureková (25) sa už od žiackych kategórií každoročne stáva majsterkou Slovenska v synchronizovanom plávaní. Na vrcholných podujatiach stihla vytvoriť viac historických rekordných umiestnení v sólo disciplíne. Medzi tie najvýznamnejšie patrí napríklad prvé miesto v Európskom pohári vo fínskom Kuopiu, 11. miesto na majstrovstvách Európy v Madride, Budapešti a holandskom Eindhovene alebo 15. miesto na majstrovstvách sveta v austrálskom Melbourne. V súčasnosti je našou najlepšou reprezentantkou v synchronizovanom plávaní, ktorá každoročne vyhráva anketu o najlepšieho športovca Slovenskej plaveckej federácie v sólovej i párovej disciplíne. Momentálne sa pripravuje na magisterské štátnice a obhajobu diplomovej práce na Fakulte managementu Univerzity Komenského v Bratislave.