Katarína Farkašová: Ľudia sú dnes voči násiliu citlivejší

Pri rozhovore s ňou vám je hneď jasné, že je zvyknutá starať sa viac o druhých, ako o seba. Ako riaditeľka Aliancie žien Slovenska denne rieši prípady domáceho násilia a obchodovania s ľuďmi.



Vaše pôvodné povolanie je filmová dramaturgička. Prečo ste sa vlastne rozhodli venovať ženským právam?

Mňa už ako dramaturgičku zaujímala téma riešenia konfliktov, ľudských práv, komunikácie a samozrejme objavovanie príčin a následkov násilia. Vždy som rada objavovala prepojenie medzi každodenným ľudským príbehom a takzvanými veľkými dejinami. Po osemdesiatom deviatom roku vypukol u nás zlatokopecký kapitalizmus, ktorý veľmi neprial rozvoju kultúry. Zanikli ateliéry Koliba a ja som musela uvažovať o novom uplatnení.

Zhodou okolností som sa práve dozvedela, že potrebujú dobrého nemčinára v Mozarthause vo VPN, kde som sa dostala do nemeckej liberálnej nadácie Friedrich Naumann Stiftung. To bol začiatok môjho pôsobenia v treťom sektore, v ktorom som zostala dodnes. Asi preto, že sa dobre cítim medzi ľuďmi, ktorým nejde o slávu ani o peniaze, ale o to, aby niečo zmenili na lepšie. Mnohých z nich poznám ešte z osemdesiatych rokov, zo Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny. Patrí medzi nich aj Ľuba Lacinová, ktorá mi krátko po revolúcii zverila svoj projekt zameraný na ochranu ženských práv – Alianciu žien Slovenska. Jeho súčasťou bol sociologický výskum, ktorého výsledky ma nesmierne zaujali, keďže postavenie slovenských žien sa výrazne líšilo od postavenia mužov.

Čo vás na tom výskume najviac prekvapilo?

Napríklad, že ženy pracujú oveľa viac ako muži, hoci sú nižšie ohodnotené, že nemajú dostatočné zastúpenie na dôležitých postoch v štátnej správe a že im je stále rodovými stereotypmi doma prisudzovaná úloha upratovačiek a kuchárok, hoci sú často vzdelanejšie než ich partneri. Percentuálne máme na Slovensku viac vysokoškoláčok ako vysokoškolákov. V deväťdesiatych rokoch, keď sa zrazu začali objavovať prví podnikatelia v tyrkysových a bordových sakách s bielymi ponožkami, za každým z nich cupitala v úctivom dvojmetrovom odstupe sekretárka v minisukni. Rozdiely medzi mužským a ženským svetom boli zrazu ešte výraznejšie ako za socializmu, keď predsa len vládla určitá rovnoprávnosť medzi súdruhmi a súdružkami, aspoň na nižších postoch.

V deväťdesiatych rokoch začali byť naše ženy aj častými obeťami obchodu s bielym mäsom.

Tento termín nemám rada – radšej hovorím o obchode s ľuďmi, lebo byť „bielym mäsom“ je podľa mňa veľmi ponižujúce. Na túto tému sme robili dva projekty s českou a poľskou La Stradou, čo je sieť európskych organizácií, zameraných na boj proti obchodovaniu so ženami. Napísali sme množstvo zaujímavých analýz, robili učebné prevenčné programy – a potom sme s touto činnosťou skončili, lebo nebolo možné zohnať financie na jej podporu. Pomohli sme viacerým ženám vrátiť sa domov, to sme však realizovali zo súkromných zdrojov, ktoré neboli bezodné.

Stretli ste sa osobne s obeťami?

Áno, najviac ma zaujali ženy, ktoré boli presvedčené, že ich sa novodobé otroctvo nemôže týkať, že obeťami sú vždy len tí druhí... Práve pre ne bola strata slobody najhoršia. Čím viac je totiž človek zvyknutý sám osebe rozhodovať, tým ťažšie znáša akékoľvek obmedzovanie. Keď sa stane otrokom a stratí schopnosť rozhodovať o vlastnom osude, prestáva žiť.

Ako sa vám podarilo nadviazať s postihnutými ženami kontakt?

kFar2.jpgBuď sme sa k nim dostali po policajných raziách, alebo sa im podarilo utiecť. Pamätám sa na prípad veľmi statočných mladých žien, ktoré boli nútené pracovať ako prostitútky v Grécku. Bolo tam akési spojenie medzi gréckymi pasákmi a zamestnancami cestovnej kancelárie, prostredníctvom ktorej sa dievčatá do Grécka dostali. Podarilo sa im utiecť domov. Snažili sa kontaktovať vedenie cestovky, políciu – všetko márne. Dokázať takýto trestný čin bolo veľmi komplikované a zdĺhavé. A tak aspoň chodili večer na autobusovú stanicu, odkiaľ odchádzali zájazdy do Grécka a dievčatá, ktoré do nich nastupovali, varovali pred rizikom.

V akých podmienkach držia novodobí otrokári svoje obete? Je to tak, ako to vidíme vo filmoch - vezmú im pas a potom ich držia v nejakej kutici, odkiaľ sa nemôžu nikam pohnúť?

Samozrejme, že nemôžu o sebe rozhodovať. Veď ten, kto si ich kúpil, ich považuje za svoj majetok. Ak žena odopiera poslušnosť, tak ju držia v otroctve pod hrozbami násilia. Prinesú jej fotografie rodičov alebo detí a opýtajú sa, či ich chce ešte niekedy vidieť živých. Alebo jej prinesú čiapočku jej bábätka – a ona sa zlomí, v tej chvíli prestane odporovať. Keď ju nájdu policajti, tak ani necekne, lebo to, čo prežíva, je smrteľný strach.

Psychická záťaž týchto žien sa dá porovnať so záťažou, ktorú prežívali väzni v koncentračných táboroch, vojnoví zajatci alebo vojaci v prvých líniách. Je to obrovský stres, ktorý si človek ani nevie predstaviť. Väčšinou je spojený s rôznymi zdravotnými ťažkosťami – od nespavosti, neschopnosti sústrediť sa, reagovať normálnym spôsobom, rozhodovať sa, cez zažívacie ťažkosti až po vážne ochorenia, ako sú alergie alebo rakovina. Niečo podobné, bohužiaľ, zažívajú aj obete domáceho násilia, ktorých je podstatne viac než obetí novodobého otrokárstva.

V kampani, ktorú ste pripravili v spolupráci s top modelkami Danielou Peštovou, Adrianou Sklenaříkovou a kozmetickou značkou Avon, upozorňujete na prejavy psychického domáceho násilia. Myslíte si, že tento druh agresivity je rovnako nebezpečný ako fyzické týranie?

Fyzické násilie je na prvý pohľad viac viditeľné, ľahšie ho odhalíte, nájdete dôkaz, ktorým usvedčíte páchateľa. Následky psychického násilia sú však rovnako ničivé, ak nie horšie. Keď vás niekto doma ponižuje, zakazuje vám chodiť von a komunikovať s okolím, obmedzí vám prístup k peniazom – skôr či neskôr sa zložíte rovnako ako pod náporom fyzických útokov.

Prečo sa takéto niečo v našich domácnostiach vôbec deje? Súvisí to nejako s chudobou na Slovensku?

Chudoba, alkoholizmus, existenčné problémy – to sú len spúšťače tohto problému. Hlavnou príčinou je rodová nerovnosť, ktorá vládne nielen u nás, ale aj v iných európskych krajinách, a z nej vychádzajúca moc, presnejšie jej zneužívanie. Nemyslím si, že je podstatný rozdiel medzi chudobnejšími východeurópskymi a bohatšími západoeurópskymi regiónmi. Potreba niektorých mužov povyšovať sa nad ženy je medzinárodná.

O dôvodoch, prečo ženy žijú s násilníkmi, by sme asi mohli rozprávať celé hodiny. Viete si odpovedať na otázku, prečo sa vôbec žena nechá ponižovať od vlastného partnera?

Obete sú často od svojich mužov existenčne závislé, nemajú kam ujsť, nedokážu si predstaviť, čo by povedali deťom a ako by ich uživili. Väčšinou je hlavná príčina v nedostatku sebavedomia, o ktoré zákonite ako obeť násilia prídete. Aby ste ho znovu nadobudli, potrebujete odbornú pomoc, niekoho, kto vás presvedčí, že to, čo sa vám stalo, sa môže stať každej žene a že to v žiadnom prípade nie je vaša vina ani vaša hanba.

Čo ak vás násilný partner prenasleduje aj po rozchode? Dá sa takého narušeného človeka vôbec zbaviť?

kFar3.jpgBohužiaľ, v tomto smere stále bojujeme s legislatívnou dierou, ktorú sa nám, ako dúfam, podarí čoskoro zaplátať. Momentálne môže polícia vykázať násilníka z domu len na 48 hodín, počas ktorých musí obeť stihnúť podať žiadosť o predbežné opatrenie. Ak to z nejakého dôvodu nestihne, má smolu. Nikto ju neochráni pred ďalším útokom. Tento zákon sme pôvodne navrhovali s 10-dňovou vykazovacou lehotou, ale ministerstvo spravodlivosti malo vlastný názor. Pritom prax ukazuje, že postihnuté ženy naozaj potrebujú viac času.

Nie je pre vás frustrujúce stretávať sa so ženami, ktoré sú často v bezvýchodiskovej situácii? Ako sa to odráža na vašej psychike?

Môžem vám povedať, že v roku 1996, keď nám na spustenie záchrannej linky SOS venovala svoj osobný mobil kolegyňa Heňa Kollárová a ten prvýkrát zazvonil, nebolo mi všetko jedno. Bol to pre nás všetky, ktoré sme tento projekt rozbiehali, skok do studenej vody. Postupne sme sa však naučili dodržiavať pravidlá psychohygieny a udržať si zdravý odstup od prípadov, ktoré riešime. Môj manžel by vám možno tvrdil opak, často má pocit, že si nosím prácu domov. Je pravda, že niektoré prípady mi nedajú celé noci spať. Ale ten pocit, keď napokon dokážem niekomu pomôcť, stojí vždy za to.

Takže práca vám neuberá energiu?

Práve naopak, doslova ma nabíja. Ale to si najprv musíte vyskúšať na vlastnej koži, aby ste pochopili, o čom hovorím.

Ako sa k vášmu povolaniu stavajú vaše deti? Nemali pocit, že ich zanedbávate?

Dilemu medzi prácou a rodinou som, našťastie, nikdy neriešila. V podstate som si bola vždy sama sebe šéfkou, nikdy som nemusela sedieť osem hodín v kancelárii a strachovať sa o to, kto sa mi postará o deti. Vždy, keď ma potrebovali, mohli ma mať pri sebe. Ak som niekedy vysedávala pri počítači, tak to bolo doma v noci, keď už spali. Dnes, keď sú už dospelé, si z môjho pracovného nasadenia občas uťahujú, ale to sa deje len doma, medzi nami. Vonku pred cudzími ľuďmi vždy zdôrazňujú, aké je dôležité venovať sa veciam, na ktorých pracujem.

Nechýba vám niekedy, že sa už nevenujete umeniu?

Ale chýba. Vraví sa, že po desiatich rokoch by mal človek zmeniť zamestnanie. Pracujem v treťom sektore už pätnásť rokov a občas mám pocit, že by som sa už mohla niekam posunúť – napríklad vrátiť sa k písaniu. Už by som možno aj mala o čom, len nájsť si čas je akosi nad moje sily.

Keď si zrekapitulujete všetky tie roky, ktoré ste venovali boju proti násiliu na ženách, máte pocit, že sa niečo na Slovensku zlepšilo?

Prípadov násilia neubúda, mení sa však postoj verejnosti k tejto téme. Čoraz častejšie sa nám stáva, že nám volajú príbuzní alebo susedia obetí. Nedávno nám zatelefonovala pani, ktorá pracuje v jednej optike, a povedala: Chodí k nám zákazníčka, ktorá je evidentne bitá. Dám vám ju teraz k telefónu... Také niečo by sa nám v časoch, keď sme začínali, určite nestalo. Ľudia dnes vnímajú násilie citlivejšie ako pred desiatimi alebo pätnástim rokmi. A to je nepochybne signál, že sa situácia mení k lepšiemu.

Katarína Farkašová (56) vyštudovala filmovú dramaturgiu a scenáristiku na bratislavskej VŠMU, neskôr si doplnila vzdelanie o kanadský trojročný kurz o ľudských právach, o sociálne poradenstvo v Bratislave, psychoanalýzu v Prahe a Gender Issues vo Viedni. „Stále som na niečo zvedavá, čo ma teší, lebo Julo Satinský mi raz povedal, že to znamená, že nestarnem,“ povedala.Trinásť rokov pôsobila ako dramaturgička vo filmových ateliéroch Koliba. Vydala sa za svojho žiaka lyžovania, herca Borisa Farkaša, s ktorým má dve deti – dcéru Kristínu a syna Ondreja. Pôsobila v liberálnej nadácii Friedrich Naumann Stiftung, bola spoluzakladateľkou Amnesty International na Slovensku. Od roku 1994 je riaditeľkou Aliancie žien Slovenska, ktorá sa zaoberá ochranou ľudských práv žien.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  7. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 21 089
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 7 964
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 6 966
  4. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 5 476
  5. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 954
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 829
  7. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 802
  8. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 1 708
  9. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 1 648
  10. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 1 277

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Povedať, že Fico III a Mečiar III už sú jedna k jednej, sa ešte nedá, ale synchronizovaná akcia proti Kiskovi je porovnateľná iba a len s únosom mladého Kováča.

KOMENTÁRE

Chvála hromadnej dopravy

Tie rozhovory, ktoré nevymyslíš a situácie, ktoré ťa zaskočia.

Neprehliadnite tiež

Čo vás čaká v novom čísle magazínu smeŽeny

V najnovšom čísle nájdete rozhovor s terapeutkou Katarínou Sipos o tom, ako rodičia vplývajú na správanie a zmýšľanie svojich detí.

Päť tipov na rýchle recepty s maslovou tekvicou

Tekvica je symbolom jesene. Jej využitie v kuchyni môže byť naozaj pestré.

Keď ženy ukazujú pravú tvár, svet je vo vytržení

Hnutiu bez make-upu podľahli aj mnohé známe osobnosti.

Americká gynekologička: Ženy chcú mať dokonalú vagínu, ale taká neexistuje

Sheryl Ross je renomovaná odborníčka, na ktorú nedajú dopustiť ani známe osobnosti. Volajú ju aktivistka za vagínu.