Barbara Chovancová: Hory učia človeka pokore

Cestou autom pod naším najvyšším pohorím, stretávajúc turistov s batohmi na chrbtoch, som si zrazu uvedomila, že leto a čas dovoleniek je vlastne v plnom prúde a že nie každý sa ponáhľa na pracovné stretnutie. V Tatranskej Lomnici v Múzeu TANAP-u ma privítala sympatická dáma, pre ktorú však výstup do hôr neznamená len oddych, ale aj prácu. Náročnú a krásnu, ako sama hovorí.

Vediete výskum kamzíkov a svišťov v Tatranskom národnom parku. Čomu všetkému sa ešte venujete?

Práca vo vysokohorskom prostredí je veľmi náročná už len preto, že samotná cesta do terénneho laboratória trvá niekoľko hodín. Hlavnou pracovnou pomôckou je ďalekohľad a zápisník, prípadne diktafón. Pri štúdiu kamzíkov sme zaviedli aj telemetriu, teda meranie na diaľku a neoceniteľné sú dnes už aj prístroje GPS. Kamzík a svišť sú len dva druhy spomedzi mnohých živočíchov, ktoré v Tatrách žijú a ja sa vo väčšom či menšom rozsahu zaoberám prakticky všetkými.

Práve dnes vás čaká sčítanie kamzíkov. Ako to prakticky prebieha?

Je to veľká akcia, ktorá sa odohráva na celom území Tatier vrátane poľskej strany. V tomto období sledujeme, koľko majú kamzíky tohtoročných mláďat. Na jeseň sa zisťuje ich celková početnosť. Do akcie sa zapája väčšina mojich kolegov zo Štátnych lesov a Správy TANAP-u i poľského národného parku. Robíme to po dvojiciach. Ľudia dostanú mapku územia, ktoré musia prejsť, a sčítací hárok. Počítanie trvá od skorých ranných hodín až do súmraku.

Koľko je teda momentálne v Tatrách kamzíkov?

Na území celých Tatier vrátane poľského územia ich žije okolo sedemsto, ale uvidíme, koľko ich ostalo po poslednej hroznej zime.

Keď chodievate pozorovať zvieratá, ako dlho zvyčajne trvá, kým si na vás zvyknú?

Je to individuálne, ale väčšinou ide o týždne. Nie je to jednoduché, často sa musíte zdržiavať na jednom mieste, v rovnakom oblečení a viac-menej v rovnakej póze, lebo spočiatku každý váš pohyb ovplyvňuje reakcie zvierat. Počas práce na diplomovke o výskyte svišťov v Belianskych Tatrách som mala svišťa, pri ktorom som presne vedela, pokiaľ môžem ísť, aby ostal stáť na mieste a nezmizol do nory.

Vo Velickej doline som zasa pozorovala kamzíky, čo mi chodili aj do ruksaku, ale len keď som bola sama. Neboli už také uvoľnené a dôverčivé, ak so mnou bol niekto iný. Natrafila som aj na jednu svištiu matku s mláďatami, ktorá presne vedela, kde sedávam a správala sa v mojej prítomnosti prirodzene, hrala sa s mláďatami, vôbec som jej pritom neprekážala. Ale, ak človek nechodí k tým istým zvieratám pravidelne, stačí, ak vynecháte povedzme tri-štyri roky, stanete sa v očiach zvierat opäť niekto cudzí a s nadväzovaním kontaktu treba začínať odznova.

To je asi poriadne náročné.

Pri pozorovaní zvierat sa stáva, že aj dva-tri dni idete a nič nezbadáte. Potom však príde deň, ktorý vám všetko vynahradí a človek toho zrazu vidí veľmi veľa. Je to ťažká práca, ale krásna. Aj keď moji známi, ktorí so mnou vymrzli pri pozorovaní, mi povedali, že už to nechcú zažiť za žiadne peniaze.

Ako dlho sa venujete pozorovaniu a výskumu kamzíkov a svišťov?

Od 4. júla 1978. Pamätám si to tak presne preto, lebo všetci moji spolužiaci šli po skončení vysokej školy niekam na prázdniny, len ja som musela nastúpiť do práce. Okrem toho sme s manželom už čakali bábätko. Takže v piatok boli štátnice a v pondelok som šla do práce. A som tu už 31 rokov. Začínala som ako asistentka na Výskumnej stanici TANAP-u. Svišťom a kamzíkom sa venujem od roku 1979, po smrti významného bádateľa týchto živočíchov Miliča Blahouta.

Chceli ste byť zoologičkou už odmalička?

Nie, myslím, že ako každé malé dievčatko, aj ja som chcela byť baletkou alebo speváčkou. Ale vzťah k prírode som mala v podvedomí asi vždy. Pochádzam z Poľska, spod Tarnova. Študovala som na Lesníckej fakulte v Krakove. V rámci výmeny študentov som dostala ponuku na štúdium v bývalom Československu, v Lesníckej škole vo Zvolene, ktorá mala v stredoeurópskych štátoch veľmi dobré meno.

S ostatnými poľskými študentmi sme absolvovali dvojtýždňový kurz slovenčiny a hneď sme šli priamo do školy. Myslela som si, že Slováci a Poliaci sa bez problémov dohovoria, ale keď sme mali prednášky, spomínam si najmä na tie z deskriptívnej geometrie, nerozumeli sme ani slovo. Kolega študoval s otvoreným slovníkom. Ja som si zasa čítala beletriu, napríklad Odviate vetrom v slovenčine. Napokon sme to obaja zvládli, len každý iným spôsobom.

Ostali ste potom na Slovensku?

Áno, vydala som sa za spolužiaka, a keďže pochádzal z Tatier, presťahovali sme sa sem. Najskôr sme bývali sedem rokov priamo v múzeu v Tatranskej Lomnici, potom nás pracovné povinnosti manžela zaviedli do viacerých tatranských horární.

Nechceli ste sa nikdy vrátiť naspäť do Poľska?

Po smrti manžela som chvíľu zvažovala aj takúto možnosť. Dostala som pracovnú ponuku z poľského Tatranského národného parku v Zakopanom, ale deti mali vtedy len jedenásť-dvanásť rokov a nechcela som, aby začínali odznova kdesi inde. Pamätala som si, aký ťažký bol pre mňa príchod na Slovensko, a to som mala 18 rokov. Napokon, Tatry sú môj druhý domov, vždy som tu mala a mám dobrých priateľov. Ale rada sa vraciam aj do Poľska za rodinou, priateľmi a spolužiakmi.

Ako ste zvládali prácu a starostlivosť o deti bez manžela?

Musela som byť „akčná“ a mať všetko dobre naplánované. Našťastie, mám úžasné deti, nikdy som im nemusela nič prikazovať. Vždy akosi samy vedeli, čo robiť. Obaja sú svojrázni a veľkí individualisti, ale myslím si, že sa veľmi snažili pomáhať mi. Keď sa nedalo inak, chodili so mnou do terénu, čo sa im však nie vždy páčilo. Dostali do ruky ďalekohľad, museli byť ticho a nesmeli sa hýbať, aby nevyplašil zvieratá. V istom období som sa dokonca bála, že preto Tatry znenávidia. Chvíľu sa im vyhýbali, ale nakoniec sa do hôr vrátili. Neodradilo ich to.

Robíte prácu, ktorá pohltí celého človeka. Nebolo vám niekedy ľúto, že ste nemali čas na iné veci?

Nie. Len v situáciách, keď som bola v ohrození života, som si vravela, že ak prežijem, dávam výpoveď. Ale stalo sa to len párkrát a moje predsavzatie vždy skončilo v momente, keď som už bola v bezpečí. Stíhala som a stále sa ako-tak stíham venovať aj iným aktivitám. To, že ovládam poľský jazyk a poznám aj slovenčinu, mi napríklad umožnilo venovať sa tlmočníctvu.

Kedy ste sa dostali do ohrozenia života?

Spomínam si, že sme raz s našou botaničkou zišli z chodníka a dostali sa na ľadopád. Bolo to dosť nebezpečné. Alebo keď sa zosunula medzi mnou a kolegom lavína. V horách sa takéto veci stávajú. Človeka to učí pokore. Pozorovanie zvierat vo voľnej prírode si zasa vyžaduje obrovskú trpezlivosť, ale za odmenu vidíte krásne veci. Napríklad v období ruje sú kamzíky neuveriteľne nežné k svojim partnerkám. Nádherná je aj ich starostlivosť o mláďatá.

Musíte mať poriadne dobrodružnú povahu.

Ani nie. Iba milujem svoju prácu, ktorá si vyžaduje veľa času a úsilia. Ale pamätám sa na situáciu, keď som bola tehotná a cestovala som v autobuse. Bolo tam veľmi dusno a ja som omdlela. Okolostojaci ľudia mi však, našťastie, pomohli. Na druhý deň som pokračovala v práci pod Skalnatým plesom. Okolo šiel jeden pán, a keď mu došlo, že mi deň predtým pomáhal v autobuse, pustil sa do mňa - dostala som dlhú prednášku o nezodpovednosti budúcej matky, ktorá však u mňa nepadla na úrodnú pôdu.

Máte pred sebou ešte nejaký pracovný cieľ?

Akože na tých šesť rokov, ktoré ma čakajú do dôchodku? (smiech) Samozrejme, mám, obhájiť dizertačnú prácu. A chcela by som ešte raz prejsť celé Tatry, zmapovať súčasné svištie kolónie a pozrieť sa, ako sa darí jednotlivým čriedam kamzíkov. To je práca na také dva-tri roky.

Mám toho ešte veľa rozrobeného. V koordinácii s profesorom Paulem z Technickej univerzity končíme genetický výskum kamzíka, na čo som veľmi zvedavá. Prebieha tiež genetika svišťa, desiatky rokov spolupracujeme s Parazitologickým ústavom SAV v Košiciach na výskume parazitov, s kolegom z Považského múzea by som rada pokračovala vo výskume drobných zemných cicavcov.

Potom ma čaká ešte rozpracovaná fauna do Atlasu Tatier, Encyklopédie Tatier, Cicavcov Slovenska... Ale ďalšiu prácu si už neberiem (smiech).

Myslíte si, že sa dokážete tohto všetkého jedného dňa v dôchodku vzdať?

Hory mi určite budú chýbať a pokiaľ budem vládať, budem do nich chodiť. Ale písať sa dá stále, a poznatkov a zážitkov je neúrekom. V budúcnosti by som chcela viac času tráviť s rodinou. A viac sa venovať tomu, čo som kedysi rada robievala - chodiť do kina, čítať aj neodbornú literatúru. Nebojím sa, že nebudem mať čo robiť.

Barbara Chovancová (54) je zoologička Výskumnej stanice a Múzea Štátnych lesov TANAP-u. Pochádza z poľského Tarnova. Študovať začala na Lesníckej fakulte v Krakove, neskôr prestúpila na rovnaký odbor na Technickej univerzite vo Zvolene. Spolu s manželom lesníkom sa usadili vo Vysokých Tatrách. Už vyše tridsať rokov sa venuje výskumu kamzíka vrchovského tatranského a svišťa vrchovského tatranského. Od kalamity v roku 2004 robí výskum drobných zemných cicavcov, ktoré patria medzi významných škodcov novovznikajúcich lesných porastov. Pracuje ako kurátorka zoologických zbierok v múzeum ŠL TANAP-u, podieľa sa na výchov-ných a vzdelávacích aktivitách pre deti a dospelých. Pôsobila ako prekladateľka z poľštiny a slovenčiny v rôznych štátnych inštitúciách, pomáha pri spolupráci medzi slovenským TANAP-om a poľským TPN. Je autorkou niekoľkých desiatok odborných a populárno-vedeckých publikácií nielen na Slovensku. V rámci výskumu spolupracuje s viacerými vedeckými inštitúciami doma aj v zahraničí. Podieľa sa na zostavovaní odborných publikácií o tatranskej faune. Je členkou redakčnej rady dvojmesačníka Tatry. Pôsobí ako predsedníčka Občianskeho združenia Zachráňme tatranského kamzíka. Má syna, dcéru a jednu vnučku.