Súčasnosť nám prináša rôzne druhy profesií, ktoré vyžadujú, aby sa im človek venoval naplno, doslova od rána do večera. Nie každý je však na takýto životný štýl pripravený. Pre niekoho to môže byť dokonalý spôsob sebarealizácie, pre iného malá otročina. Treba len poznať svoje možnosti.
Predstavme si človeka, ktorý nemá presne určený pracovný čas, v prípade potreby alebo pracovných komplikácií je kedykoľvek a kdekoľvek k dispozícii, vôbec mu to neprekáža a dokonca mu to aj vyhovuje. Môže sa zdať, že ide o klasický prípad workoholika. Človeka, ktorý už v kancelárii aj spáva, svojou prácou žije, dýcha a znamená pre neho všetko na svete.Som majiteľka, odborný garant a zároveň ošetrovateľka Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ktorú som si založila pred štyrmi rokmi. Prečo som sa rozhodla vykonávať túto prácu? Začínala som ako opatrovateľka u jedného rodinného lekára v Rakúsku, kde som sa starala o jeho chorého otca po cievnej mozgovej príhode. Mala som možnosť pozorovať činnosť rakúskej opatrovateľskej agentúry a dlho som snívala o tom, že si i ja raz založím vlastnú firmu. Možno by som bola snívala dodnes, ale jedného dňa sa pre mňa všetko zmenilo. Absolvovala som operáciu, pri ktorej mi odstránili nádor v hlave. Mala som možnosť vidieť prácu zdravotníkov aj z druhej strany ako pacient. A vtedy som si sľúbila, že ak sa mi podarí prežiť, spravím všetko, aby som svoj sen uskutočnila. Brala som to ako dlh za to, že môžem žiť a tento pocit u mňa stále platí. Neodradila ma ani mašinéria rôznych administratívnych úkonov, žiadostí, povolení a ani podmienka, že si budem musieť zvýšiť kvalifikáciu. Keďže sa vo svojej práci stretávam s chorobami, rôznymi sociálnymi problémami, bolesťou i smrťou, môžem povedať, že táto práca je náročná na psychiku i na čas. Môj pracovný čas trvá prakticky nonstop. Rodina si už zvykla, že telefón zazvoní kedykoľvek. Možno by sa zdalo, že niekedy ide len o maličkosti, napríklad, že niekoho mama odmieta zjesť lieky, iní nevedia, ako majú otočiť nevládneho pacienta, alebo koho majú zavolať v prípade smrti... Viem, že ide o veľmi dôležité veci a som rada, že ľudia neváhajú zavolať mi aj v noci. Je to pre mňa cťou a veľmi si vážim, že mi dôverujú. A ako zvládam stres? Síce sa niekedy objaví, ale prebehne popri mne tak, že ho ledva postrehnem. Veľa povinností, zaplnený diár, pripomienky v telefóne. To všetko je hnací motor a zatiaľ nemám pocit, že by sa to nedalo zvládnuť. Moja práca je pre mňa veľmi dôležitá a mám ju rada. Ošetrovateľské povolanie znamená pre mňa dlhú a náročnú cestu profesionálneho i osobnostného dozrievania a zároveň ma učí pokore.Pracujem už skoro desať rokov na rôznych medzinárodných filmových festivaloch na Slovensku aj v zahraničí. Vystriedala som rôzne pracovné pozície, ktoré mi za tie roky pomohli pochopiť systém a fungovanie takého veľkého a fascinujúceho kolosu, akým filmový festival je. Prípravné práce sú samy osebe dosť zložité a trvajú v podstate od ukončenia jedného ročníka až do začiatku ďalšieho. Neustále vznikajú a rozvíjajú sa nové nápady, ktoré chce organizátor realizovať a zapojiť do programu, preto je ťažké hovoriť o presnom pracovnom čase, pretože veci sa dejú a menia priebežne, za pochodu. Ak treba na získaniu nejakého filmu napríklad telefonovať do Kórey alebo Austrálie, človek musí byť pripravený pre časový posun vstať aj o tretej ráno a zmysluplne komunikovať s partnerom na druhej strane. Najväčší stres však programové oddelenie zažíva pri uzávierke festivalového programu a katalógu. Vtedy sme všetci v pohotovosti skoro dvadsaťštyri hodín, riešia sa posledné filmy, zháňajú sa materiály a podklady, robia sa korektúry. Je úžasné pracovať s ľuďmi nastavenými na tej istej vlne, ktorí sú k dispozícii s nápadmi a pripomienkami v podstate nepretržite. Prípravný stres napokon vrcholí v deň začatia filmovej prehliadky, samotné trvanie festivalu je už potom jazda na jednej veľkej vlne, keď si nikto neuvedomuje plynutie času. Či je 7.00 ráno, alebo 23.00 v noci, všetci sme v prípade potreby k dispozícii. Každému záleží na tom, aby veci fungovali bez problémov, aby návštevníci dostali kvalitné zážitky a zábavu. Aj keď táto práca so sebou prináša veľa stresu a adrenalínu, je veľkým zadosťučinením vidieť spokojných divákov.
Ale nemusí to tak byť. Niektoré profesie sa totiž stávajú skôr poslaním než zamestnaním. A ľudia, ktorí ich vykonávajú, im musia byť plne oddaní, inak by ich časovú náročnosť nezvládli. Sú to napríklad opatrovatelia pacientov pripútaných na lôžko alebo súkromní podnikatelia a ľudia na voľnej nohe, ktorí si svoj pracovný čas, samozrejme, manažujú sami, ale už zo samotnej povahy statusu „byť na voľnej nohe“ nikdy nemôžu odísť z práce domov a zavrieť za sebou večer dvere až do nasledujúceho rána.
„Takýchto profesií nie je extrémne veľa, ale dalo by sa povedať, že za posledné roky, možno za dve desaťročia narástol počet povolaní, ktoré si vyžadujú celého človeka. Sú to predovšetkým osudové zamestnania, pre ktoré sa ľudia rozhodli z vnútorných pohnútok a ktoré súvisia s ich osobnou filozofiou,“ vraví psychologička Mária Kadlečíková.
Či už sú to napríklad rôzni projektoví, eventoví manažéri, ľudia, ktorých povaha práce sa odlišuje od všeobecne zabehaných spôsobov a návykov, všetci majú niečo spoločné. Je to istá psychická výbava, vďaka ktorej dokážu zvládnuť mimoriadny pracovný výkon. „Pracovať takýmto spôsobom nemôže hocikto. Musia to byť skutočne silní ľudia, ktorí zvládajú bežné záťažové situácie bez väčších problémov, sú schopní správne posúdiť situáciu a primerane sa rozhodovať. Prvky lability alebo neuroticizmu u nich neprichádzajú do úvahy. Nemôžu to byť zmätkári, ktorí nemajú zadefinovanú svoju životnú filozofiu. A ak sa náhodou labilnejší ľudia ocitnú v podobnej situácii, je pre nich takáto práca skutočne zo zdravotného hľadiska riziková,“ dodáva odborníčka.
Tá námaha za to stojí
Jedna z najvýraznejších profesií, ktorú človek musí vykonávať ako životné poslanie, je ošetrovateľská služba. Samozrejme, povaha servisu, ktorý jednotlivé spoločnosti môžu ponúkať, je rozdielna. Niekde fungujú zamestnanci nonstop, inde sa striedajú na zmeny. Záleží, aké máme limity a hranice vlastných možností.
„Mám jednu klientku, ktorá sa v takomto zamestnaní vyslovene našla. Chodí do Rakúska opatrovať matku dvoch dcér, ktoré prevádzkujú hostinec. Preto sú dosť vyťažené a potrebujú, aby bolo o mamičku postarané. Moja klientka tam ide vždy na dva týždne a potom ju strieda ďalšia pani. Pri chorom človeku jeden nikdy nevie, čo sa v noci udeje a opatrovateľka musí byť skutočne stále k dispozícii. Dvojtýždenný časový úsek je určitý limit pre 24-hodinovú záťaž, ktorý sa dá zvládnuť. Vrátane neprespaných nocí. Napokon i samotná celodenná práca s človekom, ktorý je pripútaný na lôžko, je fyzicky náročná. A tak je celkový vplyv na psychiku ešte oveľa silnejší,“ vraví Kadlečíková.
Pracovnú záťaž podobného typu pociťujú aj ľudia, ktorí zvyknú pracovať na jednorazových projektoch. Napríklad Denisa z reklamno-produkčnej agentúry. Má síce stabilné zamestnanie a pracovný čas, ale ak príde nejaká akcia, ktorú musí zabezpečiť po všetkých stránkach, od technickej až po propagačnú, tak sa niekoľko týždňov nezastaví.
„Vtedy ide všetko ostatné v živote bokom. Domov chodievam po polnoci a skoro ráno vstávam. Nič iné nestíham. Len dohadujem termíny, vybavujem potrebné veci, koordinujem ľudí. Obdobie prípravy eventu je naozaj náročné, ale trvá pomerne krátko, preto sa to dá vydržať. A ak všetko dopadne tak, ako má a ľudia sú spokojní, viem, že moja námaha za tie nervy stála. Povzbudzuje ma to v mojej ďalšej práci,“ priznáva Denisa. V neprestajnom pracovnom záprahu bývajú aj majitelia malých súkromných alebo rodinných firiem. Sú sami sebe pánmi a zároveň aj hlavnou pracovnou silou.
Vnímajme svoje možnosti
Nepríjemnou stránkou podobného druhu zamestnania je, že človek môže postupne strácať predstavu o tom, nakoľko ešte zvláda záťaž bez problémov. Najmä teraz, počas krízy môže podnikateľov prenasledovať myšlienka, že nesmú nič premeškať, inak to s ich firmou pôjde dole vodou. Netreba podliehať panike, stále platí, že menej je niekedy viac. A kvantita odpracovaných hodín sa nemusí rovnať kvalite práce.
„Sú ľudia, ktorým sa darí v podnikaní a táto oblasť, ale aj samotný životný štýl im vyslovene sadli. Práve u nich však môžeme niekedy sledovať, ako prestávajú vnímať hranice svojich možností,“ varuje psychologička. „Mám mladého klienta, ktorý pracuje od rána do rána, cez deň zabezpečuje svoje prevádzky, v noci robí zásobovanie... Ak si ľahne na dve hodinky, aby si oddýchol, zobudí sa po dvanástich hodinách. To je varovný signál organizmu, že si na seba berie priveľa, lebo nedokáže kontrolovať svoj spánok. Potom, keď sa zobudí, je ešte vo väčšom strese, že veľa vecí nespravil a nestihol.“
V takom prípade by stačilo trochu zvoľniť a lepšie si zorganizovať čas. Krátke prestávky na oddych alebo menší spánok dajú telu potrebnú energiu na ďalšie fungovanie a človek potom nebude bežať na dlh. Súvisí to však aj so schopnosťou delegovať právomoci na iného. Nájsť niekoho, komu môžeme dôverovať, kto dokáže prevziať naše myšlienky, plány a ich realizáciu, aby sme boli spokojní a nemuseli zabezpečovať všetko sami. Pri každom úspešnom podnikaní zákonite dospejeme k bodu, keď toho bude na nás zrazu priveľa. Vtedy je dôležité vedieť povedať stop a zmeniť organizáciu práce.
A teraz na chvíľu vypínam
„Aj ľudia vonku, vo vyspelejších krajinách majú rýchle tempo, ale dokážu aj oddychovať. Na Slovensku si myslíme, že ak ho mať nebudeme, tak niečo zaspíme. Nevieme sa zastaviť. Keď sa naštartujeme, jednoducho ideme, až kým nás čosi neskolí a neostaneme v šoku z toho, čo sa deje. Napätie nepovažujeme za zdroj nebezpečenstva. A myslím si, že je to veľká chyba, lebo nejde o ohrozenie nášho psychického vývoja, ale o mnohé ochorenia, ktoré sú psychosomatického charakteru. Od srdca cez trávenie až po kožné choroby, nehovoriac o psychiatrických diagnózach,“ vraví Mária Kadlečíková.
Práve pri profesiách, pri ktorých sa ťažko oddeľuje voľný a pracovný čas, zohráva dôležitú úlohu schopnosť relaxovať. Spoločnosť Google, ktorá prevádzkuje najväčší internetový vyhľadávač na svete, sa často prezentuje svojimi špecifickými pracovnými podmienkami. Tisícky zamestnancov, ktorí nonstop pracujú na chode obrej firmy, sa môžu odreagovať pri hraní biliardu, pingpongu, v antistresových kreslách s meditačnou hudbou alebo aj bohatým výberom zo stále dostupnej ponuky jedál. Podobná firemná kultúra napokon funguje aj v ďalších spoločnostiach zameraných na internet, či počítačový softvér a hardvér, ktoré vyžadujú vysoké pracovné nasadenie. Ak má človek podávať výborné výkony, musí jednoducho vedieť spájať voľno a prácu. Len tak môže zvládať všetky výzvy, ktoré ho čakajú a obstáť bez psychickej a fyzickej ujmy na zdraví.
Nemám pocit, že by sa to nedalo zvládnuť
Erika Slamková, ošetrovateľka
Jazda na jednej veľkej vlne
Petra Ivanková, programová koordinátorka filmového festivalu
Kedy nás ohrozuje workoholizmus?
Ak začneme pre prácu chodiť domov len prespávať.
Ak si do kancelárie začneme brať veci na prezlečenie pre prípad, že by sme tam museli ostať cez noc.
Ak sme presvedčení, že nikto, ale naozaj nikto nevyrieši daný problém lepšie, než my.
Ako sa ho zbaviť?
Človek si sám ťažko prizná a uvedomí, že má s pracovným vyťažením vážne problémy. Preto často záleží najmä na okolí, či dokáže dotyčného upozorniť, že by bolo vhodné sa na chvíľku zastaviť. Skúsiť to však treba naozaj šalamúnsky. Lebo útoky, kritika alebo výčitky nič nevyriešia, len situáciu zhoršia. Je dôležité pomôcť workoholikovi uvedomiť si, že kvôli nemu sa trápi najmä jeho rodina a blízke okolie, ktorým sa odcudzuje.
Vieme v práci relaxovať?
Či už sedíme v kancelárii, doma za počítačom, alebo „beháme“ v teréne, potrebujeme po istom čase aspoň na chvíľku vypnúť, vyčistiť si hlavu, odpútať sa od problému, ktorý práve riešime. Vtedy je najlepšie a najúčinnejšie vstať a odísť. Vzdialiť sa z priestoru, v ktorom pracujeme, a vrátiť sa doň až o takých 15 – 20 minút. Jedine tak dokáže mozog celkom vypnúť a oddýchnuť si. Potom sa môžeme opäť vrhnúť na pracovné úlohy, ktoré sa nám bude dariť riešiť rýchlejšie.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
