Andrea Novomeská: Túžim nakuknúť do potápačských rajov

Zhovárali sme sa len deň pred jej odchodom na dovolenku. Tú si však v jej prípade rozhodne netreba predstavovať ako vyvaľovanie na pláži. Čoho sa nevie dočkať, je podmorský svet pri pobrežiach Chorvátska, plný vrakov, skalných útesov a fascinujúcich jaskýň. Miluje všetko, čo žije pod vodou – dokonca aj žraloky.

Kde príde dieťa z našich končín k odhodlaniu, že keď vyrastie, bude skúmať morské dno?

U mňa sa vášeň k vode zrodila už v ranom detstve. V piatich rokoch som začala chodiť na plavecký výcvik a veľmi rýchlo som sa vo vodnom prostredí udomácnila – asi aj vďaka tomu, že môj otec je potápačom už 48 rokov. Hádam sa s plutvami aj narodil (smiech)!

Zároveň je profesorom súdneho lekárstva na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine. Špecializuje sa na skúmanie príčin potápačských nehôd a vyšetroval väčšinu smrteľných nešťastí, ktoré sa stali českým aj slovenským potápačom. Ja som najskôr extra záujem o potápanie nejavila, no vo vode som bola stále. Až v trinástich rokoch, v jeden krásny slnečný deň v Komárne, som si povedala, že to skúsim. Odvtedy ma to drží ako droga.

Nie je paradoxné, že vás k potápaniu priviedol otec, ktorý sa zaoberá nehodami potápačov?

Určite by to nerobil, keby si myslel, že je to pre mňa nebezpečné. Iste, nejaké riziko vždy existuje, rovnako ako pri akejkoľvek inej ľudskej činnosti. Možno práve preto, že otec veľmi dobre vidí do potápačskej problematiky a pozná obrovské riziká, ktoré táto činnosť prináša, vie, ako sa dá mnohým z nich predísť.

Kvalitný výstroj síce pomôže, ale takmer vždy zlyháva ľudský faktor. Takže najlepšou prevenciou je v prvom rade používať vlastný rozum. Potápam sa už dvanásty rok, robím aj náročné a hĺbkové ponory a zatiaľ som, našťastie, nemala žiadnu nehodu. Azda mi to vydrží ešte niekoľko desaťročí.

Čo bolo najzaujímavejšie, čo ste pod vodou videli?

Pre mňa ako biologičku sú najviac fascinujúce stretnutia s rôznymi morskými či sladkovodnými živočíchmi. Je to fantastický pocit, čo i len na pár sekúnd si s nimi vytvoriť kontakt – či s malou rybičkou, alebo obrovským žralokom. V podstate ide o obyvateľov úplne iného sveta, do ktorého človek nepatrí, a napriek tomu sa na chvíľočku stanete „kamarátmi“. Pritom sa nemusíte toho živočícha ani dotknúť alebo ho pohladiť - niekedy jednoducho vidíte, že medzi vami vznikol krátky vzťah. Takisto milujem potápanie vo vrakoch, v jaskyniach, pod ľadom v zime, keď je vodný svet pokojný a ospalý...

Ako sa človek dostane od potápania v Komárne ku kubánskym žralokom?

Svoju potápačskú kariéru som začala v našich vodách, často temných a studených. Tie človeka veľmi dobre pripravia, aj preveria. Prechod do čistej morskej vody je potom „čerešničkou na torte“. Opačne je to horšie.

Absolventi potápačských rýchlokurzov pri mori sú po návrate domov neraz v šoku z našich nevľúdnych vôd. Ja som začala v opačnom garde, a tak je pre mňa more vždy odmenou za neuveriteľnú drinu, povedzme v štiavnických tajchoch, kde má voda na dne teplotu štyri stupne a viditeľnosť je dva-tri metre. Potápala som sa v Stredozemnom mori, niekoľkokrát v Egypte, kde je nádherné koralové more, a naposledy som sa dvakrát dostala na Kubu. Bol to neuveriteľný zážitok, plávať medzi žralokmi.

Nebáli ste sa?

Keď okolo vás pláva dvadsať-tridsať žralokov, je to iste veľké riziko, predsa len máte do činenia s dravcami v ich prirodzenom prostredí, schopných agresie aj voči človeku. Na druhej strane, celý život pracujem so zvieratami a pozorujem ich správanie. Či je to pes, alebo iný predátor na vysokom stupni, vždy má určité prejavy, podľa ktorých sa dá predvídať, či chce zaútočiť, je nervózny, alebo, naopak, celkom pokojný. Teda aj mieru mojich obáv pri kontakte so žralokmi určuje ich správanie.

Keď však spomínate psy – zrejme nie je jedno, či si znepriatelíte čivavu, alebo dvojmetrového žraloka.

Iste, znepriateliť si žraloka neodporúčam (smiech). Keď som sa pred dvomi rokmi prvý raz potápala medzi žralokmi v Karibiku, všetko bolo v poriadku, zdanlivo. No o rok neskôr sa na rovnakých miestach pod vodou situácia dosť zmenila. Žraloky boli nervózne, dotieravé, azda až agresívne, nemala som z toho dobrý pocit.

Kubánci sprístupnili tento nádherný potápačský raj podmorskej turistike – a začali zvieratá prikrmovať. Žraloky sa rýchlo naučili čakať, čo sa im ujde. A keď nič, tak dobiedzajú svojím prirodzeným spôsobom, ktorý vôbec nie je príjemný. Zaregistrovala som niekoľko priamych zrážok, nárazov rypákom do potápača. Toto nie sú dobré prognózy, obávam sa, že v blízkej budúcnosti môže dôjsť k útoku.

Z pohľadu žraloka ide len o ochutnanie, či bublinkujúci tvor v čiernej kombinéze chutí, alebo nie. Niet sa čomu čudovať - veď samozvanými návštevníkmi sme my, žralok je v mori doma. Absolútne by sme ho nemohli obviňovať, ani keby zaútočil. Jednoducho má na to právo.

Oblečená ste vtedy v neopréne? Žiadna ochranná klietka alebo aspoň „brnenie“?

Nie, nič také, vystrojení sme klasicky v neopréne, ako v tropickom mori. Veľmi podobný štýl pozorovania a kŕmenia žralokov sa robí na Bahamách, až na to, že tam s vami ide päť potápačov, pričom dvaja ochraňujú vás a ďalší dvaja toho, kto kŕmi žraloky.

Okrem toho sú vybavení rôznymi ochrannými zariadeniami – kombinézou z malých titanových krúžkov odolnou proti zahryznutiu žraloka či palicami na jeho odtlačenie. V mori okolo Kuby sa ochrana robí na kubánsky spôsob, čiže nijako (smiech). Na Ostrove slobody musí byť sloboda aj pre žraloky. Dvaja miestni potápačskí sprievodcovia majú dohryzené ruky, jednému chýba zopár prstov...

Čo bol pre vás najväčší objav v súvislosti so žralokmi?

Pri mojich pozorovaniach som medzi nimi vybadala silnú hierarchiu. Niekedy viete celkom ľahko rozoznať dominantného jedinca. Mala som pred dvomi rokmi na Kube veľmi nepríjemný zážitok, keď na mňa práve v jednej takejto svorke zaútočil najväčší, asi trojmetrový kus. Vnikla som mu do teritória a reagoval ako vodca čriedy. Zaútočil mi na nohy, nikdy nezabudnem na jeho otvorenú papuľu a zuby. Našťastie sa mi podarilo stiahnuť nohy pod seba a odraziť ho kamerou.

Bola to chvíľa strachu, hrôzy a bezmocnosti. Aj pre tých, ktorí boli okolo. V hustom vodnom prostredí nedokážete jednoducho priskočiť na pomoc. Vtedy si človek uvedomí, aký je vo vode bezmocný, ťarbavý, aj so všetkou tou modernou technikou. Zato žralok má dokonalý pohyb, len jemne mávne chvostovou plutvou a zrazu je pri vás.

Raz ste sa vyjadrili, že svoju prácu nerobíte ako adrenalínový šport, fascinuje vás dokonalosť žralokov. Čím sú také dokonalé?

V prvom rade majú úžasný, dokonale hydrodynamický tvar tela. Za milióny rokov, čo je žralok na tejto planéte, sa na jeho tele nezmenilo takmer nič – z toho vidno, že sa dokonale prispôsobil prostrediu, v ktorom žije. Žraloka hodvábneho som mala možnosť držať živého pod vodou v náručí a jeho koža a svalstvo - to je ako kus tvrdej gumy, úplne pevné teleso, z ktorého je cítiť obrovskú silu a energiu. Nehovoriac o jeho priam neskutočne vyvinutých zmysloch. Kým človek ich má päť, žralok až osem. Je schopný zacítiť krv na veľkú vzdialenosť. A nielen to. Dokáže zachytiť elektromagnetické vlnenie, ktoré vysiela každý organizmus. Svoju korisť nemusí vôbec vidieť a dokáže identifikovať, či je slabá, chorá, zranená, alebo sa inak pohybuje. Je to desivé, ale zároveň dokonalé.

Nie je v porovnaní s takýmito skúsenosťami potápanie v tunajšom štrkovisku len „slabý odvar“?

Ako hovorím, bola som v našich vodách vychovaná a veľmi sa mi páči aj tu. Často počúvam názory ľudí, väčšinou takzvaných „morských“ potápačov, že v tunajších vodách je len samé blato a málo života. Z toho mi býva dosť smutno. Myslím, že aj u nás sú pod vodou krásne zákutia, ktoré stojí za to vidieť. Mojou srdcovou záležitosťou sú jazierka na Žitnom ostrove. Mnohé priam kypia životom, sú tu obrovské sumce, zubáče, dokonca aj sladkovodné medúzy. No aj ponor, pri ktorom nestretnem pod vodou ani rybí chvost, vnímam ako dar. Je to úžasný relax, vznášať sa v trojrozmernom svete, počúvať zvuk bublín, ktoré žblnkocú okolo uší - či som v krištáľovo čistom mori, alebo v neveľmi priezračnom jazere.

Mnohí sa však, na rozdiel od vás, nepotápajú, aby pozorovali, ale aby si uchmatli aspoň morskú hviezdicu.

Žiaľ, toto je smutný príbeh ľudskej arogancie a nenásytnosti, ktorý sa nekončí ani v mori. Nikdy som nedržala v ruke harpúnu a ani sa to nestane. Rozumiem športovému rybolovu, ten dáva rybe šancu. Potápač s harpúnou v ruke však nie. Stačí si pozrieť Chorvátsko – pod vodou stretnete iba zopár malých rybičiek, veľké ryby sú preč, neraz na stoloch v reštauráciách. S otcom sme pred rokmi filmovali v hĺbke 60 metrov obrovskú rybu, stredomorskú garupu. Správala sa pokojne, ako rodená herečka, prijala nás vo svojom živle. No dlho si nepožila. Prišiel chorvátsky lovec s harpúnou – a bolo po nej. A takto to začína byť všade v mori, kde sú turisti, od Egypta až po Maledivy. Živočíchy sa vyplašené schovávajú v hĺbkach alebo vo voľnom oceáne. A tie poničené koraly! Okopané plutvami „tiežpotápačov“, olámané ich neopatrnými pohybmi či visiacimi súčasťami výzbroje. Pritom koraly rastú niekoľko stoviek rokov. Ak človek zničí more, zničí celú planétu.

Vy by ste si asi žraločiu polievku nedali, však?

Nie. Často sa totiž robí len z chrbtových plutiev, pre ktoré zabijú lovci celého žraloka. Useknú mu plutvu a živého či mŕtveho ho hodia späť do vody. Je to neuveriteľne brutálna procedúra, ktorej sa hovorí shark finning a v súčasnosti sa proti nej vedú veľké kampane.

Znie to úplne, ako loviť slony pre kly...

Presne, aj žraločia polievka je čosi veľkopanské, dostanete ju v najdrahších reštauráciách. Pritom je úplne bez chuti, takže sa do nej pridáva ešte kuracie alebo bravčové mäso. Žraločia plutva jej dodáva len špecifickú konzistenciu. O tom, že človek zabije milióny žralokov ročne, sa nehovorí, na rozdiel od zopár prípadov, keď žralok útočí na človeka.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Ťažko povedať, lebo si kladiem väčšinou malé, postupné ciele a chvalabohu sa mi zatiaľ podarilo splniť si každý z nich. Asi som zrodená pod nejakou šťastnou hviezdou (smiech). Všetko, čo robím, mi slúži k napredovaniu za niečím vysnívaným a veľkým - poznávať svet pod vodou a seriózne vedecky ho skúmať. Okrem potápania veľmi rada cestujem. Ani vám neviem vymenovať všetky krajiny, ktoré by som chcela navštíviť, je ich neúrekom (smiech). Aj potápačských rajov je na našej planéte veľa a ja by som rada nakukla do všetkých.

Andrea Novomeská (25) sa narodila v Trenčíne. Vyštudovala Katedru ekológie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako doktorandka. Špecializuje sa na hydrobiológiu a štúdium rýb, ichtyológiu. Patrí medzi špičkových inštruktorov rekreačného i technického potápania a pôsobí vo viacerých medzinárodných výcvikových systémoch (IANTD, ProTec, CMAS). Uskutočnila dve výpravy za žralokmi v kubánskom súostroví Jardines de la Reina a z materiálov, ktoré o ich živote natočila, dokončuje dokumentárny film.