Bety K. Majerníková: Nejde mi o ozdôbky, ale o myšlienky

Aký šperk zvoliť na rozhovor s profesionálnou šperkárkou? Viac ako nad otázkami som si lámala hlavu nad vhodnými náušnicami. Najskôr som vylúčila plastikovú bižutériu so zoomorfnými motívmi. Potom otrepané perleťové kruhy, korálikové suveníry z dovolenky, zlaté náušnice od babičky – všetky moje kúsky sa mi zdali priam obskúrne. Nakoniec som si na seba nedala nič. Ktovie, či by sme si tak porozumeli, keby sa mi na ušiach hompáľali veselé plastikové motýliky?

Posudzujete ľudí podľa šperkov?

Áno, robím to. Je to taká profesionálna deformácia, no nie je to odsudzovanie na spôsob: „Strašné šperky – strašná ženská.“ Možno si viac ako iní všímam detaily, ktoré sú pre mňa veľmi dôležité. Pritom nemusí ísť iba o náušnicu alebo o brošňu, ale rôzne maličkosti v oblečení, jeho strihu alebo materiáli. Mnohí si ani neuvedomujú, akú majú detaily silu a ako vedia aj malé náušnice zmeniť celý výraz osoby.

Viete si spomenúť na nejaký typ šperkov, ktoré by ste najradšej hromadne vyzbierali a zničili?

Neznášam, keď je niečo pôsobí lacno. Netýka sa to len šperkov, ale aj oblečenia. Pritom to vôbec neznamená, že lacné oblečenie musí byť zlé. Takýto odev môže byť v skutočnosti poriadne drahý, no vyzerá lacno a nevkusne, je z nekvalitných materiálov a zle ušitý. Často sú to napríklad plastikové alebo kovové výlisky náušníc, ktoré môžu byť pokojne aj polepené Swarovského krištáľmi, no pritom sú hrozné...

Aké šperky nosíte?

Viem si uvariť dobré jedlo aj vyrobiť šperk, čo je celkom výhodné (smiech). Najradšej nosím kúsky od mojich kamarátok šperkárok. Mne sa napríklad páči brošňa od Kristýny Španihelovej a jej sa páčia moje náušničky, tak si ich jednoducho vymeníme. S takto to funguje medzi výtvarníkmi z celého sveta.

Rada zdôrazňujete, že každý váš šperk má v sebe ukryté posolstvo alebo myšlienku. Kde na ne hľadáte inšpiráciu?

Hlavnú časť mojej práce tvoria väčšie ateliérové šperky, ktoré sa vystavujú v galériách. Často nie sú praktické ani nositeľné, zato sú nositeľmi určitých myšlienok a tém, ktoré ma momentálne zaujímajú. A námety nachádzam všade okolo seba...

Často sú to kritické témy.

Nie som mentorský typ a nerada ľuďom diktujem, ako sa majú a ako nemajú správať - oveľa radšej sa pohybujem na hranici irónie. Moja posledná kolekcia WRAF je však pomerne vážna. Na jej výrobu ma inšpirovala kamarátka, ktorá má anorexiu. Dlho mi nešlo do hlavy, prečo je človek schopný zájsť tak ďaleko a v túžbe po štíhlej postave ohroziť vlastný život. Odpoveď je pritom až strašidelne jednoduchá – snažíme sa iba spĺňať očakávania spoločnosti. Celý život sme konfrontované s nereálnymi vzormi, s ktorými stále bojujeme. Moje šperky pripomínajú zbrane a na jednej strane kritizujú spoločnosť, ktorá od žien očakáva priveľa, na druhej strane kritizujú aj ženy, ktoré týmto očakávaniam ľahko podľahnú a nebojujú za seba, ale proti sebe.

Takže sa nahneváte a je z toho šperk...

Áno, presne takto to funguje (smiech). Všetko sa dá vyjadriť umením, láska, hnev aj zlomené srdce.

Priznávate, že niektoré vaše diela nie sú nositeľné. Nie je to proti samej podstate šperku?

Mám na to takúto odpoveď – posolstvom šperku môže byť aj to, že nie je nositeľný.

To je celkom šalamúnska odpoveď...

Asi áno, ale mne naozaj nejde o ozdôbky, ale najmä o myšlienky, ukryté v diele. U nás je to stále novinka, lebo umelecké šperkárstvo je mladý odbor. No zdá sa mi, že publikum sa dá celkom pekne vychovávať a už dnes reagujú ľudia oveľa lepšie a vnímavejšie ako pred pár rokmi.

Ste prvou doktorkou šperku v Európe. Ako sa vám s tým žije?

Je to taká vtipná kuriozita... No dôvod je celkom prozaický - odbor umelecký šperk je v Európe pomerne mladý, naša VŠVU však rýchlo reagovala a otvorila doktorandský program. Ja som si iba vybrala dizertačnú tému, ktorú som bola schopná zvládnuť, dotiahla som celé štúdium do konca a nejako sa mi podarilo, že som bola prvá v Európe. Teraz je nás už viac, no chvíľu som bola raritou (smiech).

Ako ste sa vlastne dostali k šperku?

Som z výtvarnej rodiny – dedko bol sochár, babka maliarka a veľa členov našej rodiny sa pohybovalo vo výtvarnej brandži. Bolo pre mňa prirodzené vydať sa podobnou cestou. Začala som teda kresliť a modelovať, ale mala som pocit, že potrebujem niečo vlastné, výtvarný odbor, v ktorom sa budem cítiť „výnimočne“. Možno práve preto som si zvolila odbor, v ktorom sa ostatní z rodiny až tak nevyznali a odcestovala som na strednú školu do Kremnice študovať šperkárstvo.

Pochádzate z rozvetvenej rodiny, máte piatich súrodencov. Nebolo to pre vás tvrdé - ocitnúť sa zrazu v cudzom meste a spoliehať sa sama na seba?

Naopak, pre mňa to bolo obrovské dobrodružstvo! Mala som štrnásť rokov a veľmi som sa tešila, že odídem z domu. Skôr bolo náročné vrátiť sa naspäť do Bratislavy a bývať znovu u rodičov (smiech). Musím však povedať, že detstvo vo veľkej rodine je fantastické. Moji piati súrodenci sú zároveň moji piati blízki kamaráti, na ktorých sa môžem spoľahnúť v akejkoľvek situácii.

To si treba vážiť, mnohí súrodenci sa skôr berú ako nutné zlo...

Možno je to tým, že ak je súrodencov viac, musia sa o seba navzájom starať, lebo rodičia majú kopu roboty so zabezpečovaním chodu domácnosti... Môj brat má teraz 22 rokov, no doteraz sa pamätám, ako som ho prebaľovala. Aj o sestru som sa starala už od malého bábätka – a potom je to už predsa úplne iné puto. Mali sme fázy, že sme boli v rôznych skupinkách, medzi ktorými boli raz spojenectvá a inokedy nepriateľstvá, no keď bolo treba, boli sme vždy súdržní. Detstvo v takejto rodine je navyše skvelým sociálnym tréningom. Človek si musí od malička budovať svoju pozíciu v kolektíve a naučí sa komunikovať s chalanmi aj s babami, s mladšími aj so staršími.

Keď ste sa všetci vybrali na prechádzku, museli ste byť poriadna rarita, či nie?

Jasné, aj sme si vypočuli množstvo všelijakých narážok a poznámok. No nikdy som si z nich nič nerobila, lebo mi to tak vyhovovalo. Oproti iným deťom sme mali množstvo výhod - ihneď sme mohli byť futbalovým tímom alebo partiou na schovávačku – vždy nás bolo dosť.

Pre prípad, že by ste sa aj vy rozhodli mať šesť detí - dá sa šperkárstvom uživiť?

(Smiech.) To je tak - ak sú šperkári ochotní prispôsobiť sa väčšinovému vkusu a dopytu zákazníkov, pracujú s kvalitnými materiálmi a nastavia si dobrú cenovú politiku, uživiť sa dá celkom ľahko. Pre mňa však boli vždy prvoradé otázky originality a autorstva a radšej robím projekty, ktoré sú možno trochu nepochopené, no pre mňa sú oveľa väčšou výzvou. Samozrejme, občas sa nechám prehovoriť aj na obrúčky a podobné „obyčajné“ šperky, ale moja hlavná tvorba spočíva v ateliérovom umeleckom šperku. Kde-tu niečo predám do galérií, učím v škole, prednášam po Európe, a to je už kombinácia, s ktorou sa dá celkom dobre uživiť.

Výroba šperkov vám trvá aj niekoľko mesiacov. Neprirastú vám potom k srdcu?

S niektorými šperkami sa mi lúči naozaj ťažko. Človek do diela predsa investuje čas, energiu, a keď sa k tomu pridajú aj city, vzniknú kusy, ktoré sú nepredajné. No puto po pár rokoch občas povolí a vtedy si poviem, že by som mohla šperk už aj predať. Na druhej strane treba povedať, že po týchto výnimočných dielach nie je dopyt ako po teplých rožkoch. Keď si však konkrétny kúsok nájde svojho správneho človeka, mám z toho obrovskú radosť.

Po ukončení štúdia ste zostali učiť na VŠVU. Aká bude nová generácia slovenských šperkárov?

Je to zvláštne, ale aj keď nás delí iba niekoľko rokov, občas medzi nami vnímam priepastný rozdiel. Ja som ešte zažila triedu s učiteľom, s ktorým sa nediskutovalo. Pravdu mal jednoducho len on a kto si myslel niečo iné, bol ticho. Zvyšky takéhoto modelu správania pociťujem voči autoritám dodnes a bojujem s tým. Iný prístup k vyučujúcemu som prvýkrát zažila na zahraničných prednáškach, kde ma to niekedy dokonca jemne vytáčalo – niečo som povedala a zrazu okolo toho vznikla veľká diskusia. Je to však niečo úžasné a veľmi sa teším, že dnes vidím podobný prístup aj na našich študentoch.

Nie je o to ťažšie učiť?

Samozrejme, učiteľ musí na sebe pracovať, stále sa vzdelávať, aby bol pred študentmi vždy popredu. Nie je nič horšie, ak im uvediete nejaký príklad a oni vás vysmejú, že je to staré. Dnes už navyše nestačí zohnať si nejaké knižky a časopisy, lebo je všetko na internete. Decká sú zbehlé a v mnohých smeroch sú dnes už rovnocenní partneri. Na pedagógoch je potom, aby ich usmernili a naučili nehltať len cudzie názory a vplyvy, ale vybudovať si vlastnú individualitu.

Okrem tvorby šperkov a učenia v škole sa venujete aj vlastnej hudobnej skupine Noisecut. Ako ste sa vlastne dostali k spievaniu v kapele?

Znie to veľmi otrepane, ale... naozaj som už od malička inklinovala k hudbe (smiech). Mali sme šťastie, že moji rodičia mali veľmi dobrý vkus, takže sme doma nepočúvali nijaké odrhovačky, ale len kvalitné albumy, a tak sme si popri kreslení spievali a vyhrávali na gitare... Už v škôlke som vedela, ako sa vyhnúť povinnému spánku – tak, že som chodila spievať na národný výbor, kde sa vítali novonarodení občania. Neskôr som sedem rokov navštevovala odbor gitara na základnej umeleckej škole, a keď som odi-šla do Kremnice, založili sme prvú kapelu. K Noisecut som sa dostala niekedy v rokoch 2002 až 2003. Chvíľu to bolo trochu rozpačité, no neskôr nás spoločné hranie začalo baviť, ľudsky sme si sadli a stali sa z nás dobrí kamaráti.

V poslednom čase máte veľa koncertov, vyhrali ste cenu rádia FM za najlepší album... Dá sa pôsobenie v kapele popri iných činnostiach ešte stíhať?

Keby som sa mala skupine venovať dostatočne, tak by zhltla celý môj čas. Našťastie, máme v kapele podobne nastavené priority, každý spoluhráč má svoju prácu, ktorá ho živí a je s ňou spokojný a hudba je pre nás skôr priestorom na uvoľnenie. A možno práve vďaka tomu necítime potrebu v hudobnej tvorbe kalkulovať či šokovať. Momentálne sa tešíme z obdobia, keď máme veľa zaujímavého hrania v kluboch aj na festivaloch. Nesmierne nás to baví, ale predstava, že by sme všetko nechali tak a živili sa iba hudbou, nás až tak neláka...