Na tanieri uprednostňuje bio potraviny, o svoju krásu sa stará prírodnou kozmetikou, navštevuje alternatívne workshopy a kamaráti jej hovoria ufo. V našich umeleckých kruhoch by ste len ťažko našli radikálnejšiu bio aktivistku, ako je ona.
Kedy ste získali blízky vzťah k prírode?
Ako panelákové dieťa zo Šamorína som celé detstvo prežila pri starých dunajských ramenách. Príroda sa tam výrazne menila, najmä s výstavbou vodného diela. Vtedy som si uvedomila, ako človek dokáže meniť životné prostredie, akú má obrovskú zodpovednosť za všetko, čo sa deje na tejto planéte.
Aj moji rodičia mali k prírode veľmi blízko, často nás ako deti brávali do lesa, kde sme zbierali bylinky a učili sa, na čo je ktorá z nich dobrá. Obaja sú dlhé roky externí spolupracovníci Hydrometeorologického ústavu a robia fenologické pozorovania, takže doma sme vždy vedeli, kedy odlietajú a prilietajú prvé lastovičky, kedy sa objavujú prvé snežienky a aké zvieratá žijú v našom okolí.
Stále bývate v paneláku?
Áno, ale mojím snom je mať ekologický domček so solárnym panelom.
Chcete vedieť, ako to vyzeralo pri fotení Slávky Halčákovej? - Kliknite sem.
V sedemnástich ste prestali jesť mäso. Nemali ste s tým doma problémy? Predsa len, boli ste ešte vo vývoji...
V puberte to bola moja životná filozofia. Mama so mnou síce zo začiatku bojovala, ale márne. Ako profesionálny biológ vedela, že potrebujem vyváženú stravu, že ak ostatným členom rodiny navarí mäso so zemiakmi, mne nemôže dať len zemiaky.
Tak sme spolu začali čítať na túto tému všetku dostupnú literatúru, a keďže je výborná kuchárka, začala vymýšľať vegetariánske recepty, ktoré napokon chutili aj „mäsožravcom“. Na gymnáziu sme boli celá vegetariánska partička, a tak sme na stužkovej mali dve kapustnice - jednu s mäsom a druhú bez mäsa. Paradoxne všetci chodili na tú maminu vegetariánsku, lebo bola chutnejšia.
Neskôr ste sa dali na makrobiotickú stravu. Stále ju dodržiavate?
Dnes už nie tak striktne ako kedysi, ale v rámci možností sa snažím. Keď cítim, že na mňa niečo lezie, tak si uvarím miso polievku alebo nejaké ľahké makrobiotické jedlo a hneď mám viac energie. Keď telo nezaťažíte trávením ťažkej stravy, oveľa ľahšie sa regeneruje.
Makrobiotika je určite systém stravovania, ktorý mi zo všetkého, čo som doteraz vyskúšala, sedí najviac - a to som teda experimentovala so všeličím! Obsahuje veľa obilnín, zeleninu, polievky a je, samozrejme, bio. Takéto jedlo vráti schopnosť cítiť prirodzené chute a vône, ktoré zvyčajne pod vplyvom rôznych umelých prísad, dráždidiel a geneticky modifikovaných potravín nie sme schopní vnímať. Biela múka, cukor a mliečne výrobky, ktoré som vylúčila, mi veľmi nechýbajú. Akurát som sa znovu vrátila k mäsu.
Prečo?
Pretože som bez mäsa možno až príliš zjemnela. Po istom čase striktného makrobiotického stravovania som konečne dobre spávala. Zdravotne som sa cítila výborne a všetky zmysly mi zjemneli. Zrazu som bola vnímavejšia a citlivejšia ku všetkému, čo sa dialo v mojom okolí. Možno až príliš. Začalo to byť zaťažujúce. Moje telo si napokon vypýtalo na uzemnenie trochu viac živočíšnej energie, v tomto dravom súťaživom svete je to pre mňa nutnosť.
Na druhej strane vás to ťahá stále niekam mimo obyčajnej reality. Navštevujete alternatívne workshopy, čo zrejme príliš neuzemňuje.
Keďže som v znamení strelca, je v mojej povahe strieľať okolo seba šípy ďaleko a hlboko, a potom svoje ciele skúmať. Stále v sebe cítim túžbu objavovať nové možnosti, prebádať to, čo nie je bežné, ísť za hranice konvencií. Keby ma občas život nepreplieskal a nezrazil k zemi, tak by som asi stále niekde lietala...
Na druhej strane ma alternatívne workshopy a semináre, kde sa stretávam so zaujímavými ľuďmi z celého sveta, inšpirujú aj v herectve a pri tvorbe nových projektov... My herci si potrebujeme pestovať tvorivosť a vnímavosť. Napríklad nedávno som si na skúške Anny Kareninovej vyžiadala z divadelných dielní bruško, ktoré mi urobili pre tú časť hry, keď je Anna tehotná. Dala som si ho na seba a hneď som môjmu „tehotenstvu“ prispôsobila chôdzu, začali ku mne prichádzať pocity spojené s materstvom, odkryl sa mi ďalší rozmer tejto ženy.
Keď ma neskôr moja sestra videla klaňať sa na premiére, vravela, že mala pocit, akoby na javisku ani nestála Slávka. Je pravda, že mi chvíľu trvá, kým sa z Kareninovej akoby ‚vyzlečiem‘. Je to možno uletené, ale aj o tomto je moja práca. Schopnosť vstupovať a vystupovať z inej reality musí mať v sebe každý herec.
Nie je to trochu nebezpečné zaoberať sa stále pocitmi? Nemôže to človeku narušiť psychiku?
Určite. Preto to niekto rieši drogami a alkoholom. Na druhej strane každý skúsený herec vie, že ak si nechce odpáliť psychiku, musí praktizovať istý druh psychohygieny. Každý to robíme po svojom. Mne pomáha fyzické vybitie v posilňovni alebo tanec.
Okrem toho sa snažím mať chvíle sama pre seba v tichu, niekde v prírode. Bez hučania rádia, bez televízie a novín, aby som si vyprázdnila hlavu. Je to pre mňa dôležité najmä po premiérach, keď nemôžem niekoľko dní spať, v hlave mi ešte krúžia pocity z predstavenia, repliky, rôzne dojmy, smútky a pocity prázdnoty. Každá rola je totiž osobná a vždy sa ma nejako dotkne, aj keď zdanlivo so mnou nesúvisí. A tak sa učím rešpektovať, že moja psychika potrebuje priestor na regeneráciu, okamihy, keď som len sama so sebou, aby som nikoho nezaťažovala a nemusela vysvetľovať, čo sa vo mne deje.
Vraj sa liečite aj farebnými prírodnými esenciami Aura-soma. Naozaj fungujú?
Bylinkami, vôňami, olejčekmi a farbami sa liečilo už odpradávna a dnes sa k tomu vraciame v zlepšenej forme. V kabelke vždy nosím niekoľko záchranných farebných voňavých flaštičiek, ktoré podľa potreby používam. Nakvapkám si niekoľko kvapiek do dlaní a potom si urobím malý rituál. Nedávno ma pritom videl Tomáš Maštalír, ktorý hrá môjho partnera v Karenine, a zrazu si posolil hlavu. Keď som sa ho spýtala, čo to robí, povedal: Keď ty sa môžeš oblievať flaštičkami, ja sa môžem soliť. Tak si teda užívam na javisku nasoleného Maštalíra. (smiech)
Inšpirovali vás prírodné esencie aj pri vzniku vášho autorského predstavenia Esencia divokej ženy, ktoré hráte v štúdiu L+S?
Už dávno som mala sen vytvoriť si autorské predstavenie. Pri jeho vzniku ma inšpirovalo všeličo, najmä kniha od Sandry Epsteinovej, kde píše o tom, ako vytvorila esencie z brazílskeho dažďového pralesa. Stretla som sa s ňou aj osobne, absolvovala som niekoľko jej workshopov, ktoré predovšetkým vychádzajú z pohybu. Sandra je vyštudovaný pedagóg, inšpiruje sa kvantovou fyzikou, šamanizmom a archetypmi tantrických bohýň. Ona vytvorila liečivé esencie z prostredia, v ktorom žije, a ja som zase hľadala spôsob, ako vytvoriť „esenciu“ z môjho vnútorného sveta a prerozprávať to divadelnými prostriedkami.
Moja Esencia divokej ženy je o sebahľadaní ženskej zdravej a dravej divokosti, o riskovaní vlastnej dôležitosti, o všetkom, čo sme sa možno ako ženy dlho báli v sebe objavovať a o tom, že to všetko môže byť aj veselé a že si pritom môžeme zo seba aj vystreliť. A že sa netreba báť brať veci okolo seba osobne, že keď ženy bude baviť byť ženami, tak mužov bude baviť byť mužmi.
Je to jednoduchý príbeh dievčaťa, ktoré sa napríklad aj v kontakte s mužmi stretáva samo so sebou. Na niekoho môže toto predstavenie pôsobiť ako estráda, iný v ňom nájde úprimnú výpoveď. Nebránim sa ani jednému pohľadu, aj keď my tvorcovia sme dali do predstavevnia kus duše a teší nás, keď v ňom vnímavý divák nájde hlbší rozmer.
Počas prípravy Esencie divokej ženy ste sa rozviedli. Myslíte si, že vám toto predstavenie pomohlo prekonať zložité životné obdobie?
Určite. Zrazu som sa dostala do bodu, keď som si musela priznať, že na to, po čom som túžila, ešte nedozrel čas. Nebolo ešte vhodné založiť si rodinu. Preto som potrebovala svoju lásku a tvorivosť presunúť niekam inam. Vždy som túžila urobiť autorský projekt, aj keď to nebolo celkom jednoduché. Človek sa pritom musí venovať nielen umeniu, ale aj organizácii a financiám. Ale ten pocit slobody, ktorý je s tým spojený, stojí podľa mňa za to.
Momentálne žijete najmä divadelnou Annou Kareninovou. Myslíte si, že máte s touto hrdinkou niektoré spoločné vlastnosti?
Asi nás spája to, že aj ja samú seba stále niečím prekvapujem. Je vo mne veľa žien, tak ako v Anne. Aj ona si chcela svoj život nalinajkovať a žiť ho „správne”, tak ako ja. Aj ja som rozporná ako ona a dokážem sa „zblázniť” do muža. Až na to, že ona sa vo svojich vášňach a pocitoch viny stráca a jej vnútorný konflikt, ktorý súvisí s jej zaužívanými istotami, s Bohom a morálkou, ju zomelie, čo sa mne nestalo. Táto žena mi počas skúšania vliezla pod kožu a konfrontovať sa s ňou znamenalo pre mňa otvoriť svoju Pandorinu skrinku. To, čo z nej vylieza, však nie je publikovateľné.
Je pre vás láska v tomto období dôležitá?
Čoraz viac si uvedomujem, že nestály dobrodružný život je síce fajn, ale na druhej strane by ma už bavilo mať po svojom boku niekoho, o koho sa môžem oprieť a mať s ním rodinu. Kedysi boli moje vzťahy s mužmi vyhrotenejšie, dnes som asi mäkšia a muži ma bavia viac... a inak.
Slávka Halčáková (34) po skončení herectva na VŠMU ostala v slobodnom povolaní. Účinkovala v divadle GUnaGU, Astorke Korzo 90, Činohre aj v Balete SND, v divadlách Aréna a West, na Novej scéne a v Štúdiu 12 - Divadelnom ústave. Moderovala hudobnú reláciu Deka hity v TV Markíza. Zahrala si vo filmoch Modré z neba, Vadí nevadí, Polčas rozpadu, v sitcome Zborovňa, v televíznych seriáloch Rádio a Panelák. V štúdiu L + S uviedla svoje autorské predstavenie Esencia divokej ženy. Najnovšie ju môžete vidieť v divadle GuNaGu v hre Sex, mobil a rockenroll a na doskách Národného divadla ako Annu Kareninovú. V divadle Aréna začína skúšať v hre Mikve.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
