Eva Blahová: Keď uvažujete o veciach v predstihu, máte náskok

Zastihnúť ju v Bratislave je väčšinou dosť veľký problém, lebo je rozlietaná po celom svete.

Vaše meno sa často spája s vaším otcom Janom Blahom, ktorý bol veľmi populárnym operným spevákom. Ako si naňho spomínate?

Otec vtiahol celú našu rodinu do sveta opery, v ktorom prežil prakticky celý svoj život. Pamätám si, že nám s bratom namiesto rozprávok rozprával operné libretá. Už ako malé dieťa som chodievala na jeho večerné predstavenia.

Keď spieval v Predanej neveste áriu Věrné milování s pani Kišoňovou-Hubovou, tak ma museli vyviesť zo sály, lebo som proti tomu nahlas protestovala. Nepáčilo sa mi, že môj tatíčko spieva o láske s nejakou cudzou tetou.

Matka znášala dobre otcovu popularitu?

Ona bola jednou z tých dobrých duší, ktoré dokážu vytvoriť ostatným členom rodiny zázemie, aby sa mohli nerušene venovať kariére. Bola vynikajúcou kuchárkou, to čo nám varila doma, by nám mohli závidieť aj v interhoteli. Oceňovali to aj naši hostia, ktorých bol u nás vždy plný dom.

V tom čase umelci držali pokope, navzájom sa inšpirovali a podporovali, čo už dnes nie je zvykom. Speváci sa stretávali s dirigentmi, hudobníkmi, ale aj so spisovateľmi a s výtvarníkmi. Otca navštevovali napríklad maliari Mudroch a Želibský alebo dirigent Slovák.

Kedy ste začali rozvíjať svoj hudobný talent?

Na základnej škole som chodila na klavír a usilovne som cvičila. Otec bol totiž neuveriteľne disciplinovaný, a to isté vyžadoval aj od nás, od detí. Každý deň mal presne premyslený do detailu. Disciplína, ktorej ma naučil, sa mi neskôr v živote veľmi zišla. Aj ja si dnes všetko podrobne plánujem, na všetko sa dôkladne pripravujem.

Keď ste už odmalička vedeli, že sa budete venovať hudbe, prečo ste nešli na konzervatórium?

Lebo otec chcel, aby som mala dobré všeobecné vzdelanie. A tak som skončila na matematicko-fyzikálnom gymnáziu. Popritom som sa však stále venovala klavíru a spevu. Nakoniec ma ako sedemnásťročnú prijali na vysokoškolské štúdium operného spevu u profesorky Hrušovskej.

V tom čase na škole študovala aj operná diva Lucia Popová, s ktorou sme sa spriatelili a náš vzťah pretrval dokonca aj po jej smrti. Stále na ňu spomínam, práve ona totiž odštartovala moju medzinárodnú pedagogickú kariéru.

Akým spôsobom?

V New Yorku ma začiatkom deväťdesiatych rokov odporučila jednému právnikovi, ktorý založil Europe Mozart Foundation, školu pre mimoriadne nadaných hudobníkov a spevákov. Išlo o postgraduálne štúdium, na ktoré sa vyberali študenti z rôznych krajín na základe nahrávok a učili ich špičkoví pedagógovia z celého sveta.

Ako som sa medzi nich dostala, bolo pre mňa spočiatku záhadou. Dozvedela som sa to až o dva roky neskôr, keď som zistila, že zakladateľ školy najprv oslovil Luciu Popovú. Ona však v tom čase vedela, že je vážne chorá, a tak zdvorilo ponuku odmietla a povedala: Keby ste hľadali špičkového pedagóga, obráťte sa na Evu Blahovú.

Nesmierne ma to dojalo, ale už som sa jej nemala ako poďakovať, v tom čase už bola po smrti. O svojej pomoci mi nikdy nevravela. Preto ma potešilo, keď mi zavolali z Viedne, aby som moderovala večer k jej nedožitým šesťdesiatym narodeninám.

Konečne som mohla aj ja pre ňu niečo urobiť. Tento rok si podobnú akciu zopakujem znovu, budem uvádzať večer k Luciinej nedožitej sedemdesiatke.

Medzi vaším vysokoškolským štúdiom a začiatkom medzinárodnej pedagogickej kariéry ubehlo takmer tridsať rokov. Aké to bolo pre vás obdobie?

Zložité. V šesťdesiatom ôsmom som mala nastúpiť do opery v Drážďanoch, keď však vtrhli sovietske vojská do Československa, všetci naši umelci na protest odišli z východného Nemecka. Vtedy som si spomenula, že mi z Viedne ponúkli možnosť študovať spev na univerzite.

Tri roky som tam dochádzala z Bratislavy, diplom mi však museli poslať poštou, lebo československé úrady mi zobrali pas. Môj brat Janko, ktorý študoval v Spojených štátoch, sa tam totiž rozhodol zostať. Prichýlil ho náš strýko Pavel. Ten bol kedysi ministrom v prvej československej vláde po skončení druhej svetovej vojny a v päťdesiatych rokoch ho vyhlásili za zradcu. Keby neušiel, zrejme by ho doma zatvorili.

To znie ako veľmi dramatická rodinná sága.

Je to tak. Naša rodina bola druhýkrát postihnutá za to, že máme príbuzného emigranta. S mojím cestovaním bol na dlhé roky koniec. Dvanásť rokov som odučila na katedre herectva spev a hlasovú techniku. Okrem toho som hlasovo pripravovala všetky vtedajšie televízne hviezdy - Adu Strakovú, Izabelu Pažitkovú, Noru Beňačkovú, Elenu Galanovú.

Mojimi poslednými televíznymi žiačkami boli Emma Tekelyová a Alena Heribanová. Popritom som koncertovala a pripravovala rôzne kultúrne podujatia. Môj život bol stále veľmi rušný, ale chýbalo mi spojenie so svetom. Až do osemdesiatych rokov, keď mi šéfredaktor Hudobného života Marián Jurík pomohol stať sa dopisovateľkou na Salzburger Festspiele, ktoré mali veľkú medzinárodnú prestíž.

Dostala som oficiálne pozvanie z Rakúska a naši úradníci sa neodvážili zamietnuť ho. A tak som zažila niekoľko úžasných rokov, počas ktorých som bola v kontakte s hviezdami, ako sú Karajan, Pavarotti alebo Domingo.

Okrem toho ste sa dvakrát vydali a porodili dve deti - dcéru a syna. Mali ste na ne popri všetkom tom zhone čas?

Moje deti boli úžasné. Nepamätám si, že by boli choré, moju prácu mi nijako nesťažovali. Na druhej strane musím povedať, že keby mi nepomáhala mamička, neviem, ako by som ich výchovu zvládla. Ona bola môj anjel strážny až do konca života. Už ako malú ma obskakovala, pomáhala mi s úlohami a vyháňala ma z kuchyne. Vždy mi vravela: Ty sa len uč, aby si to niekam dotiahla!

Ako sa odzrkadlila vaša kariéra vo vašom manželskom živote?

Moje manželstvá sú pre mňa uzavretá kapitola. Od môjho druhého rozvodu ubehlo už pätnásť rokov, odvtedy žijem slobodne a nezávisle.

Mám dobrý pocit z toho, čo som si sama vybudovala, a to je na nezaplatenie. Nedávno sa ma jedna pani spýtala, či s niekým žijem, a keď zistila, že nemám partnera, tak mi povedala: Asi preto tak dobre vyzeráte! Možno mala pravdu. Je určite lepšie byť sám, ako zotrvávať v nefunkčných vzťahoch.

Dá sa povedať, že žijete pre svoju prácu?

A pre rodinu, samozrejme. Pre svoje deti a vnukov. Pre ženu v umeleckej brandži nie je ľahké vychovať potomstvo, ale keď sa moje žiačky rozhodujú medzi materstvom a kariérou, vždy im vravím, aby uprednostnili to prvé. Aj napriek tomu, že to stojí veľa odriekania.

Moja študentka Magdaléna Kožená cestuje po svete s dvomi malými deťmi, jej synček má len rok. Napriek tomu si myslím, že robí správnu vec. Poznám speváčky, ktoré zostali pre spievanie bezdetné a potom boli na staré kolená veľmi osamelé.

Z New Yorku sa vaše pedagogické aktivity rozšírili do celého sveta. Ako sa vám to podarilo?

Dobré chýry sa šíria rýchlo, rovnako ako tie zlé. Keď ste v niečom dobrá, ľudia vo vašom okolí to ocenia a ponúknu vám ďalšie možnosti.

Zo Spojených štátov som dostala pozvanie do Kanady, v Prahe ma upozornili na príležitosť z Japonska, odkiaľ som sa dostala do Južnej Kórey. Tri roky som pôsobila v kráľovskej opere v Nórsku. Ale za vrchol svojej pedagogickej činnosti považujem majstrovský kurz, ktorý som viedla v Miláne a mal výborný ohlas aj v La Scale.

Ako sa dá zvládnuť také množstvo činností?

Mojím pomocníkom je kalendár. Doň si podrobne zapisujem všetko, čo musím urobiť. Na každú činnosť sa pripravujem dopredu v predstihu, aby ma nič nevyviedlo z rovnováhy. Keď uvažujete o veciach v predstihu a máte náskok, ste sebaistejšia a automaticky sa vám viac darí.

Nebývate unavená?

Keď mi niektorý žiak bedáka, že je na hodine unavený, tak mu poviem: To mi ani nehovor, ja musím dnes odučiť osem hodín a únavu si jednoducho nepripúšťam. Ten, kto robí svoju prácu s láskou, nikdy nie je unavený.
Medzi vašich žiakov patria aj hviezdy, ktoré už vo svete veľa znamenajú.

Čo sa ešte potrebujú od vás učiť?

Spievanie je ako vrcholový šport, ak sa chcete udržať vo forme, musíte stále na sebe pracovať. Moja úloha by sa dala prirovnať k úlohe trénera. Snažím sa posúvať výkonnosť žiakov tak, aby mali vždy na viac, ako sa od nich vyžaduje na javisku.

Aby neboli v strese, nesmú ísť na doraz so silami. Stres je určite to najhoršie, čo môže speváka stretnúť. Nedá sa pri ňom zhlboka dýchať, a teda ani podať špičkový výkon. Preto je moja práca nielen o technike, ale aj o komunikácii a psychológii.

So svojimi žiakmi ste donedávna aj aktívne spievali, nedávno ste však túto časť kariéry uzavreli. Nie je vám to ľúto?

Keď som bola na začiatku kariéry, lekári ma odhovárali od spevu pre srdcovú chybu. Nepočúvla som ich a nikdy som svoje rozhodnutie neľutovala. V poslednom čase však toho bolo ma mňa akosi priveľa. Zrazu som začala mať po všetkých tých odspievaných rokoch problémy s dýchaním, a tak som si povedala, že je na čase odísť z pódia.

Posledné vystúpenie som mala na organovom koncerte vo Fínsku, v jednom kostole uprostred cintorína. Bol krásny slnečný deň, pozerala som sa na hroby plné kvetov a myslela som na to, že každý z tých ľudí, ktorí sú tam pochovaní, sa museli s niečím, čo mali radi, rozlúčiť. Taký je život, nič v ňom netrvá večne. Ukončenie speváckej kariéry som napokon prijala s vďačnosťou za všetky pekné roky, ktoré mi priniesla. Dnes za mňa spievajú moji žiaci.

Vizitka

Eva Blahová učila 32 rokov na VŠMU v Bratislave, päť rokov bola pedagogičkou
Akadémie Europe Mozart Foundation, tri roky koučom v Nórskej kráľovskej opere, štyri roky hosťujúcou pedagogičkou na univerzite vo fínskom Turku, momentálne pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Medzi jej žiakov patria napríklad Magda Kožená, Gustáv Beláček, Lada Biriukov, Renata Pokupič, Peter Berger a Yoko Oba. Je členkou Rady Národného divadla v Prahe, umeleckej rady BHS a nominačného výboru TREBBIA v Prahe. V roku 2005 bola zvolená v USA za Ženu 21. storočia a o rok neskôr ju The American Biographical Institute zvolil za Ženu roka.