"Fúzaté" sufražetky vybojovali pre ženy volebné právo

volebné právo pre ženy. A že boli radikálne a ničili majetok? Áno. „Mierne sme neboli, to priznávam," povedala jedna z nich Emmeline Pankhurstová.

„Neuznávam autoritu polície, tohto súdu alebo akéhokoľvek iného súdu a zákona spísaného mužmi," vyhlásila pred rokmi na súde Teresa Billingtonová, klasička hnutia za práva žien. Zákony totiž v minulosti tvorili iba muži a tých, čo ich tvorili, volili tiež len muži.

Keď dnes ženy idú voliť, ani im nenapadne považovať to za zvláštnu vymoženosť. No ešte pred niekoľkými desaťročiami bolo napríklad volebné právo odopierané ženám vo Švajčiarsku, kde ho získali na spolkovej úrovni v roku 1971 a v kantóne Appenzell Innerdoedn dokonca až v roku 1990.

Pod kopytami koňa

Štvrtého júna 1913 sa v Anglicku na espomskom závodisku konalo každoročné derby. V Tattenhamskej zákrute sa zhromaždil početný dav a vyzeral kone hlavných pretekov, ktoré sem vbiehajú do cieľovej rovinky. Uprostred davu pri bielej ohrade stála mladá žena.

Keď sa kone prirútili tak, že boli na dohľad, prekĺzla pod ohradou, vbehla doprostred dráhy, vrhla sa pred kráľovho koňa a chytila ho za uzdu. Kôň do nej narazil hruďou, prudko sa stočil, urobil salto a jazdca zhodil na zem. Žena zostala nehybne ležať, podupaná konskými kopytami. Po štyroch dňoch zomrela. Bola to tridsaťdvaročná sufražetka Emily Wilding Davisonová.

Na jej pohrebe sa zúčastnili tisíce sufražetiek z celej Británie. Davy zaplnili ulice v strede Londýna a vzdali tichý hold žene, ktorá za kampaň za volebné právo žien položila život. Zápas o volebné právo žien sa tým neskončil. Prerušila ho prvá svetová vojna a pred jej koncom ženy konečne dostali právo voliť. V Československu ho získali až v roku 1920.

Suffrage - volebné právo

Hnutie za volebné právo žien vzniklo vo Veľkej Británii v polovici 19. storočia. Nebol to síce jediný cieľ britského feministického hnutia, ale boj za volebné právo zatienil ostatné požiadavky a získal si aj medzinárodnú podporu.

Pokusy získať volebné právo sa objavovali už pred šesťdesiatymi rokmi 19. storočia, ale až v tomto desaťročí malá skupina žien založila komisiu, ktorá vyvíjala nátlak na parlament. Presvedčili filozofa a politického ekonóma Johna Stuarta Milla, pôsobiaceho tiež v parlamente, aby presadzoval volebnú reformu, ktorá by zahŕňala aj volebné právo pre ženy.

Aj keď táto aktivita neuspela, požiadavka na volebné právo pre ženy sa stala vecou verejnou. Po celej krajine sa vytvárali lokálne komisie pre volebné právo žien. Názov sufražetky vznikol z anglického slova suffrage, čo znamená volebné právo a suffragettes boli aktivistky za volebné právo.

Na presadenie svojich požiadaviek využívali rôzne prostriedky - zhromaždenia, letáky, písanú propagandu a lobovali v parlamente. Hnutie bolo od počiatku militantné, sufražetky narušovali politické zhromaždenia a zasadania a prejavovali občiansku neposlušnosť.

Na ich stranu sa stavali aj muži a na ich podporu sa nechávali zatvárať. Militantná taktika získala hnutiu mnoho priaznivcov a priaznivkýň, vyvolávala však aj nevôľu. Celý rad aktivistiek zadržala polícia. Niektoré sufražetky dokonca ničili majetok a vo väzení sa domáhali štatútu politických väzenkýň.

Väčšina žien, ktoré boli združené v týchto spolkoch, spočiatku pochádzala zo strednej vrstvy, neskôr však medzi ne vstupovali ženy z robotníckej triedy, najmä z priemyselného severozápadu, pretože verili, že vďaka volebnému právu získajú väčší vplyv na vládu v ekonomických a sociálnych otázkach.

Po začiatku prvej svetovej vojny aktivity za volebné právo žien utíchli. Ženy však hromadne vstupovali na pracovný trh a po skončení vojny už bol stav, keď ženy nemali volebné právo, neudržateľný. V roku 1918 ho získali ženy vo veku nad tridsať rokov a v roku 1928 sa im podarilo získať plné volebné právo za rovnakých podmienok, aké mali muži. Ženy konečne mohli voliť po dosiahnutí veku 21 rokov.

Dodatok k Ústave USA

Hnutie za ženské volebné právo v USA - Woman Suffrage Movement - bolo sociálnym a politickým reformným hnutím. Prvá požiadavka na volebné právo žien sa objavila na zjazde o právach žien v Seneca Falls v roku 1848. Na tomto stretnutí Cady Stantonová predložila Deklaráciu citov, ktorá parafrázovala Deklaráciu nezávislosti a vymenúvala osemnásť dôvodov sťažností na utláčanie mužmi.

Medzi nimi sa uvádzalo, že vydaté ženy, ktoré opustili manžela alebo podali žiadosť o rozvod, stratili všetky práva na svoje deti. Po rozvode si žena mohla zarábať na živobytie iba písaním alebo vyučovaním. Žena nemohla svedčiť proti svojmu manželovi na súde. Vydaté ženy, ktoré pracovali v továrňach, si nemohli ponechať svoj zárobok, ale museli ho odovzdávať manželovi.

Po sobáši všetok majetok, ktorý patril žene za slobodna, automaticky prechádzal na manžela. Majetné slobodné ženy platili dane, ale nemali právo voliť tvorcov zákonov vyrubujúcich dane, čo bol napríklad jeden z dôvodov, prečo sa americké kolónie odtrhli od Veľkej Británie. Účastníčky zjazdu jednohlasne schválili všetky rezolúcie s výnimkou rezolúcie o volebnom práve žien.

Tú odhlasovali až po zápalistom prejave Fredericka Douglassa, černošského abolicionistu, čiže predstaviteľa anglo-amerického hnutia, ktorého hlavným cieľom bolo zrušenie otroctva. Napriek tomu väčšina účastníčok s myšlienkou volebného práva žien nesúhlasila. Cady Stantonová si v Seneca Falls získala meno skvelej obhajkyne ženských práv.

O veľa rokov neskôr sa priznala, že si zavčasu uvedomila, že bez volebného práva ženy nikdy nedosiahnu svoj cieľ - rovnoprávnosť s mužmi. Tým, že zjazd v Seneca Falls pomohol ženám uvedomiť si ich nespravodlivé postavenie, stal sa katalyzátorom budúcich zmien.

Čoskoro sa uskutočnili ďalšie konferencie za práva žien a na čelo hnutia za politickú a spoločenskú rovnoprávnosť sa postavili nové zástupkyne ženského pohlavia. Výsledkom hnutia amerických feministiek bola ratifikácia 19. dodatku Ústavy USA z roku 1920, ktorý garantoval ženám právo voliť.

Christabel bola príkladom

Britské sufražetky však vstúpili do histórie svojimi radikálnymi, aj násilnými činmi. V roku 1832 prijal britský parlament zákon, ktorý priznával volebné právo nielen pozemkovým magnátom, ale tiež predstaviteľom zámožných mestských vrstiev. Zákon však zároveň po prvý raz v histórii Británie stanovil, že voličom sa môže stať iba muž, a pripravil tak o volebné právo aj tých niekoľko málo žien, ktoré ho do tých čias mali aspoň teoreticky.

Britský parlament však vtedy dostal iba jedinú petíciu žiadajúcu volebné právo aj pre ženy. Keď sa v roku 1867 opäť prijímala novela volebného zákona, ktorá priznávala volebné právo aj menej majetným mestským vrstvám, parlament, vďaka zásahu poslanca Milla, po prvý raz tiež vážne uvažoval o otázke volebného práva pre ženy.

Niekoľko desiatok poslancov Dolnej snemovne dokonca hlasovalo za to, aby bolo niektorým ženám volebné právo priznané. Koncom storočia už v Dolnej snemovni hlasovala za volebné právo žien väčšina. Dlho sa ho však nedarilo presadiť, pretože ho vo svojom programe nemala ani jedna vláda či politická strana.

V roku 1903 sa v Manchestri pod názvom WSPU - Women´s Social and Political Union - zorganizovala skupinka žien žiadajúca volebné právo pre ženy. Presný počet členiek nie je známy, bolo ich okolo dvadsať. Organizáciu založila Emmeline Pankhurstová s dcérami Christabel a Silviou. Urobila tak po tom, čo tamojšie vedenie socialistickej strany otvorilo spoločenskú sálu, do ktorej mali ženy zakázaný vstup.

Celý nasledujúci rok sa organizácia správala štandardne, ako ostatné organizácie žien - jej členky zbierali podpisy pod petície, písali listy poslancom a posielali príspevky do novín, prípadne vystupovali na verejných zhromaždeniach. No keď sa o rok neskôr stali svedkyňami toho, ako sa rokovanie o „ich" zákone v parlamente premenilo na frašku, zmenili taktiku.

Christabel, najstaršia dcéra Emmeline Pankhurstovej, v tých časoch študentka práva, sa v sprievode kamarátky vypravila na verejné zhromaždenie usporiadané predstaviteľmi liberálnej strany. Žiadala tu odpoveď na otázku, či liberálna strana chce prijať zákon o volebnom práve žien. Keď Christabel nedostala odpoveď, otázku opakovane kládla dovtedy, kým ju polícia nevyviedla zo sály. Odmietla zaplatiť pokutu za svoju výtržnosť a strávila týždeň vo väzení. Tak sa zrodilo militantné hnutie sufražetiek. Taktika sa ujala a po Christabel ju opakovali aj iné organizácie.

Rozbíjali okná a výklady

Politici zareagovali tým, že sufražetky do sál radšej vôbec nepúšťali. Nejaký čas sa im darilo prenikať dovnútra v prestrojení, raz sa dokonca jedna schovala v sále za varhany, inokedy sa im zasa podarilo vniknúť do budovy oknom.

Nakoniec na stretnutia s politikmi usporiadatelia radšej ženy nepúšťali vôbec. Ich konanie bolo absolútne legálne, sály si totiž strany prenajímali a mali skrátka právo vyberať si, koho na akciu pustia a koho nie. No len čo sufražetky vykázali z akcií, na ktorých sa chceli zúčastniť, začali - skôr symbolicky - rozbíjať prvé okná.

V roku 1910 vyhrala voľby liberálna strana a vznikla komisia, ktorá mala pripraviť návrh zákona o volebnom práve žien. Aby tento zákon mal šancu na prijatie oboma snemovňami parlamentu, vyhlásili sufražetky prímerie, ktoré viac-menej dodržiavali až do jari v roku 1912, keď dospeli k názoru, že premiér a jeho vláda nemysleli návrh zákona vážne.

„Vláda vyhlásila vojnu ženám," povedala vtedy Emmeline Pankhurstová a na odplatu vyhlásila ona vojnu vláde. Začiatkom marca 1912 sufražetky zorganizovali nájazd na výklady v centre Londýna. Napriek tomu, že mnohé nevedeli veľmi dobre triafať - sama Emmeline musela nacvičovať hod kameňom za mestom na kope sena - podarilo sa im rozbiť väčšinu výkladov na hlavných triedach Londýna.

Polícia zatkla niekoľko stoviek žien. Kampaň sa však ďalej stupňovala. Sufražetky ničili golfové ihriská, biliardové sály, zapaľovali neobývané domy, explóziou zničili niekoľko železničných staníc, zničili pavilón orchideí v londýnskej botanickej záhrade, inokedy zase prerezali telegrafné vedenie.

Sufražetky - dcéry, manželky, matky - boli v spoločnosti celkom integrované a nebolo ich mnoho. Tvrdé jadro sa odhaduje na tisíc žien. Ich organizácia však napáchala značné škody a vláda z nich bola v koncoch. Denník Daily Telegraph priniesol 26. februára 1913 list čitateľky, ktorý dosť presne vystihoval vládnu bezmocnosť.

Písalo sa v ňom: „Zdá sa, že sa všetci zhodujú na tom, že vyvádzaniu sufražetiek je nutné urobiť koniec, ale nikto nevie, ako to urobiť. Existujú iba dve možnosti, ako to dosiahnuť. Obe budú účinné: 1. Zabiť všetky ženy v Spojenom kráľovstve, 2. Dať ženám volebné právo. S pozdravom Bertha Brewsterová."

Zmena taktiky

Emmeline Panhurstová (1852 - 1928) založila organizáciu WSPU, teda Women´s Social and Political Union, po tom, čo sa jej zdalo, že organizácia, ktorej bola dovtedy členkou, nemala nijaké výsledky, bola priveľmi umiernená. Slušné hlasy slušných dám už vraj nikto nepočúval.

Všetci si zvykli, že akési čudné ženské majú akési požiadavky, ktoré však zrejme netreba brať vážne. V roku 1908 zaviedli sufražetky taktiku rozbíjania okien na vládnych budovách. Tridsiateho júna vpochodovali na Downing Street a začali hádzať malé kamienky do okien predsedu vlády.

Dvadsaťsedem z nich zatkli a poslali do väzenia. Trinásteho októbra 1908 usporiadali v Londýne veľkú demonštráciu a pokúsili sa vniknúť do Dolnej komory parlamentu. Nasledovali zrážky s policajtmi a dvadsaťštyri žien uväznili. Emmeline Pankhurstovú na tri mesiace.

Medzi sufražetkami bola aj dáma z lepšej rodiny Constance Lyttonová, dcéra lorda Lyttona, miestokráľa v Indii. Keď ju polícia zatkla na demonštrácii pred parlamentom, prepustili ju, lebo sa dozvedeli, kto je jej otec.

Nabudúce už preto vystupovala pod falošným menom ako Jane Whartonová, londýnska krajčírka. Tiež podstúpila násilné drastické kŕmenie vo väzení, pri ktorom sa dusila. To isté robili s jej priateľkou Elsie Howeyovou, obe však boli odhodlané nevzdať sa.

V júli 1909 začala vo väzení hladovku Marion Dulopová. Báli sa, že by mohla umrieť, tak ju prepustili. Keď sa doma pozviechala, znovu ju zatvorili a keď znova hladovala a bola na tom zdravotne zle, zasa ju prepustili, a robili to až dovtedy, kým si neodsedela celý trest.

Takto polícia postupovala v prípade viacerých sufražetiek, museli absolvovať násilné kŕmenie. Ak sa im nepodarilo nejakej žene roztvoriť ústa, kŕmili ju hadičkou cez nos. Rovnalo sa to mučeniu, takéto metódy sa mohli skončiť aj smrťou. Sama Panhurstová podstúpila desať takýchto hladoviek, hoci už mala vyše päťdesiat rokov.

Nemala problém prihlásiť sa k násilným činom, veď bojovali za spravodlivú vec. Áno, ničili súkromný aj verejný majetok, pokúsili sa zapáliť domy poslancov, ktorí boli najradikálnejšie zameraní proti volebnému právu žien. „Mierne sme neboli, to priznávam." Niektoré členky s tým nesúhlasili, jednu aj vylúčili a jedna vystúpila sama. Boli to vraj zúfalé činy, ale nijaké iné dovtedy nepomohli.

Išlo to stále dookola. Ničenie majetku, väzenie, hladovka, prepustenie a opäť väzenie. Bez výsledku. Do leta 1914 bolo za zničenie verejného majetku uväznených viac než tisíc sufražetiek. Strácali nervy, Emily Wilding Davisonová skočila pod koňa a zomrela. Všetky vedúce osobnosti z WSPU boli buď vo väzení, mali podlomené zdravie, alebo boli v exile.

Vyzeralo to, že nič nezískali a veľa stratili, zákonodarcovia boli stále neoblomní.
V roku 1914 vypovedalo Anglicko vojnu Nemecku. Pankhurstovej organizácia začala vyjednávať s vládou, ktorá napokon všetky ich členky prepustila z väzenia.

Sufražetky súhlasili, že pozastavia bojové akcie a sústredia sa na pomoc vlasti. Po vojne ženy vo Veľkej Británii dostali právo voliť. Ako povedala Emmeline Pankhurstová: „Nakoniec sme volebné právo dostali za poslušnosť."

Škody sufražetiek

Historička Antonia Raeburnová vyčíslila škody, ktoré sufražetky napáchali iba v priebehu jedného týždňa v roku 1913, takto:

• 3. apríl - na predmestí Hampstead Garden Suburb boli zapálené štyri domy. Tri ženy poškodili trinásť obrazov v galérii v Manchestri. V Stockporte vybuchla bomba v opustenom vagóne.
• 4. apríl - na stanici v Oxtede vybuchla bomba, vidiecke sídlo blízko Chorley Wood bolo celkom zničené požiarom.
• 5. apríl - požiar na závodisku v Ayre spôsobil škodu za 3000 libier. Bol odhalený pokus zapáliť závodisko v Klese.
• 6. apríl - zničený panský dom v Norwitchi a zapálený dom v Potters Bar.
• 7. apríl - odhalený pokus zapáliť závodisko v Cardiffe. Požiar vypukol v ďalšom dome na Hampstead Garden Suburb. V zrúcanine v Dedley Castle spôsobili sufražetky explóziu s použitím starého dela.
• 8. apríl - na závodisku v Dithie Park (Aberdeen) niekto vyrezal nápis Prepusťte pani Pankhurstovú. Slovo „prepusťte" bolo štyri metre dlhé.
• 9. apríl - blízko Nottinghamu bol zničený stoh sena v cene niekoľko sto libier.