Keď chlap smúti

Mužská reakcia na žiaľ či problém býva rozdielna ako reakcia ženy. Tam, kde žena plače, muž zatína zuby. Plač má do istej miery očistný význam, pretože aspoň trochu odplavuje bezprostrednú bolesť a mužské sebaovládanie svojim spôsobom naopak napätie ešte

Julka padla do oka Paľovi počas vysokej školy a zdalo sa, že si rozumejú vo všetkom. Po dvoch rokoch spolužitia v spoločnej internátnej izbe a promóciách uzavreli manželstvo. Všetko šlo ako po masle, obaja si našli primerané zamestnanie v stabilných firmách a vďaka hypotéke sa čoskoro presťahovali z podnájmu do vlastného bytíku na štvrtom poschodí. Nechýbalo im už nič podstatné... okrem dieťatka.

Julka otehotnela v podstate okamžite ako sa rozhodli, že chcú byť traja. Paľo žiaril nadšením, pochádzal z viacdetnej rodiny a tak s elánom plánoval detskú izbu a stružlikal akési drevené autíčka v domnení, že to určite bude chlapec. Julka sa mu často smiala, že je väčším dieťaťom ako to, čo sa vyvíja v bruchu a on si ju zase doberal, že by mala viac jesť, lebo sa mu stratí. Manželia boli k sebe nesmierne pozorní a kamaráti im často vraveli, že by mohli vystupovať v reklame na šťastnú rodinku.

Ich syn sa narodil predčasne a žil sotva dve hodiny.

Strašný zážitok. Julka celé dni preplakala a Paľo mlčal. Chodili okolo seba v novom byte a namiesto detského plaču v ňom začalo vládnuť ticho. Nehrala televízia ani rádio, nedokázali počúvať, ako si svet okolo len tak bezstarostne žije. Julka ležala v posteli a pchala do seba antidepresíva a Paľo sa z domu nehlučne vytrácal. Tvrdil jej, že chodieva na futbal, pričom nikdy nemal k športu silný vzťah. Chápala to tak, že potreboval utíšiť bolesť pohybom a nechala ho tak.

Keď sa Julka v jedno také ráno prebudila a po stý raz začala automaticky hľadať tabletku na upokojenie, niečo ju zabrzdilo a povedala si dosť. Vyšmarila všetky škatuľky do smetného koša a vybrala sa von. Chodila ulicami a začala si všímať svet. Starenku, čo kráčala pomaly cez prechod pre chodcov, mladého vodiča čakajúceho, kým prejde, malých šarvancov utekajúcich po tráve s taškami plnými kníh, či hukot stavebných strojov, čo ukladali do zeme akési rúry. Ten ruch a bujný život akoby obnovil aj energiu a silu, ktorú v sebe mávala už od detstva. Prečo by nemohli mať druhé dieťa? Mohli... a veru aj budú! Čerstvý nápad ju úplne osviežil, mala pocit, akoby sa znovu narodila.

Muž, aj ten najlepší, nie je v určitých chvíľach nič viac, než taký peň.

Fjodor Michajlovič Dostojevskij

Keď však prišla domov, nemala to komu povedať. Doma bolo prázdno, Paľo bol kdesi v práci a vtedy si Julka uvedomila, že sa nemá o koho oprieť, nemá od koho počuť, že to zvládnu. Paľo akoby ani nebol tým človekom, ktorého si vzala. Zúfalo potrebovala jeho plecia, vôňu jeho vlasov a zamatovo mäkký hlas. On sa k nej aj naďalej správal slušne, ale nejako vyhýbavo, cez víkendy si zakaždým vymyslel, že musí niekomu pomôcť so sťahovaním alebo súrne navštíviť rodičov, len aby nemusel byť s ňou.

Pokúšala sa s ním hovoriť o tom, čo sa stalo a aj o tom, čo bude, lenže bezvýsledne - Paľo vždy ušiel ako malé decko. Julka dokonca v slabej chvíli vážne uvažovala o rozchode, lebo nevidela cestu vpred. A pritom by stačilo, keby ju vzal za ruku... on však zdvíhal hlas, že to nie je jeho vina, ak necíti to, čo by podľa nej cítiť mal.
Vtedy to pochopila. Paľo trpel viac ako ona. Nevedel sa vyrovnať s faktom, že jeho vysnívaný potomok, krv z jeho krvi, nie je. Cítil to ako svoje zlyhanie...

Aj muž má právo na smútok

Mužská reakcia na žiaľ, či problém, býva rozdielna ako reakcia ženy. Tam, kde žena plače, muž zatína zuby. Plač má do istej miery očistný význam, pretože aspoň trochu odplavuje bezprostrednú bolesť. Napätie, spôsobené bolestivou stratou, mužské sebaovládanie svojím spôsobom naopak ešte viac zvyšuje.

Ak tlak dosiahne svoju hranicu, niečo sa musí stať – chlap mení prostredie, ľudí okolo seba, chce byť niekde inde, lebo v starom prostredí na neho všetko padá. Dospelý človek však nemôže utiecť len tak, má povinnosti, rodinu, zamestnanie a tak uteká svojským spôsobom. Uzavrie sa do seba, svojich koníčkov, vytvorí si povinnosti, ktoré ho na chvíľu odošlú do iného „vesmíru“. Ostatným blízkym sa zdá, že je egoistický, tvrdý či ľahostajný (spomeniete si na scénu z českého filmu Báječná léta pod psa, v ktorom sa nešťastný otec celé dni zatvára v dielni a stĺka si vlastnú truhlu?) Nie je to ani egoizmus, ani ľahostajnosť. Býva to len jeden zo spôsobov ako sa vyrovnať s tragédiou.

Paľo nemohol byť Julke oporou ani keby veľmi chcel. Oporou druhému môže byť len ten, kto je sám s problémom ako tak vyrovnaný – v tomto prípade mala to „šťastie“ Julka. Manžel ju nemohol utešovať preto, lebo sám potreboval útechu, hoci by to nikdy nepriznal. Ona bola dosť rozumná na to, aby to pochopila a neuzavrela si cestu k manželovi. Podobná rana sa totiž nezahojí hneď, trvá to často roky. Rozvod by bol tiež útekom, lenže dá sa utiecť sám pred sebou?

Tento príbeh sa stal pred piatimi rokmi. Julka presvedčila manžela, aby spoločne navštívili psychológa a natrafili na skvelého odborníka, ktorý im obom pomohol vyrovnať sa so smrťou prvého dieťaťa. Dnes majú dvojročnú dcéru, ktorá sa veľmi rada hrá s drevenými autíčkami.