Patrik a Vikina sa brali po ročnej známosti. Obaja mali tesne pred tridsiatkou a tak sa im zdalo, že niet na čo čakať. Ona, bežná zamestnankyňa v banke, on vedúci obchodného oddelenia v stredne veľkej firme. Ona vyrastala so sestrou v obyčajnom paneláku na obyčajnom sídlisku obyčajného mesta, on pochádzal z neveľkej dedinky na úpätí hôr a spolu s troma ďalšími súrodencami bývali v rodinnom dome so záhradou a drobným zvieratstvom. Obaja milovali šport, nakoniec, zoznámili sa na akomsi volejbalovom turnaji a odvtedy sa im zdalo, že svet po boku toho druhého je akýsi krajší.
Dohodli sa, že budú bývať v meste v dvojizbovom byte, ktorý Vikina kedysi zdedila po babičke. Sotva odišiel posledný svadobný hosť, začali pracovať na potomstve. Netrvalo dlho a prišiel na svet syn a po nejakom roku a pol ešte dcéra. Patrikovi sa v zamestnaní darilo, čoskoro postúpil na vyšší post a tak celá ťarcha domácnosti spočívala na Vikine. ,
Patrik býval často preč a domov prichádzal so západom slnka. Zarábal celkom dobre, no napriek tomu sa občas stalo, že si nemohli dovoliť kúpiť to, čo chceli. Jeden plat rodine chýbal, ale Vikina toho doma až tak veľa nepotrebovala. Povedala si, že keď obe deti pôjdu do škôlky a ona do práce, potom sa všetko zmení, možno sa konečne dostanú aj na dovolenku k moru.
Keď začala chodiť do zamestnania, niečo sa naozaj zmenilo. Okrem toho, že mala svoje povinnosti v zamestnaní, musela zvládať rovnaké množstvo domácich prác ako v čase materskej a takmer celý jej zárobok minula na dopravu, rôzne poplatky v škôlke či krúžky pre deti. Patrikov životný štýl sa vôbec nezmenil, stále chodil domov večer a s partiou kamarátov dokonca obnovili pravidelné volejbalové tréningy, pretože im podozrivo rástli bruchá.
Potom sa stali dve veci.
Patrik prišiel z jedného tréningu nadšený myšlienkou, že si postavia rodinný dom. Jeden z jeho kamarátov totiž kolaudoval a on, ako dieťa z dediny, vyhrabal kdesi z podvedomia starú túžbu po podobnom bývaní.
Vikina, ktorá mala už dlhšie neurčitý pocit, že jej život uniká pomedzi prsty, v tom čase znovu otehotnela. Pri predstave kočiara, pokakaných plienok a Sunaru jej prišlo zle. Patrik bol nadšený a o to viac začal hovoriť o potrebe domu.
V jeden taký večer, počas ktorého jej nadšene ukazoval plány, vybuchla. Vykričala mu, že jej nikdy s ničím nepomáhal, že si pár rokov na seba nič nekúpila, že môže len snívať o západe slnka nad plážou, že žiadne ďalšie decko už nechce a že nech sa dá s celým tým jeho volejbalovým kamarátom vypchať. Potom buchla dverami a odišla. Patrik ostal ako omráčený, takúto Vikinu totiž nepoznal. Vôbec netušil, čo sa stalo...
Láska totiž neznamená automatickú dohodu, na to je príliš slabá. Akonáhle začnú dvaja ľudia bývať spolu (a to neplatí len o partneroch, ale o akomkoľvek spoločenstve ľudí v uzavretom priestore), mali by si stanoviť pravidlá spolužitia. Nemusí ísť práve o papier overený notárom, ale možno stačí vyjasniť si svoje očakávania (aspoň tie, ktoré vieme definovať). Asi by sme si mali sformulovať tie základné a každý sám za seba:
- Bývanie - v dome či byte, ak u rodičov, tak u ktorých a za akých podmienok
- Domácnosť - rozdelenie povinností a to aj po zmene okolností (napr. v čase materskej dovolenky ženy, pri zmene zamestnania)
- Deti - koľko a v akom čase
- Financie - kto bude rozhodovať o výdavkoch, akú časť môžem minúť len pre seba
- Voľný čas - ako tráviť dovolenku či víkendy, s kým ju tráviť, či akceptujeme individuálne záujmy alebo všetko robíme spoločne
- Kontakty s priateľmi a príbuznými - do akej miery budeme akceptovať pomoc a názory rodičov či stretávanie sa s priateľmi toho druhého, atď.
Samozrejme, nejde o vyčerpávajúci zoznam, budúcnosť sa nedá predvídať, ale je dobré, ak pri akomkoľvek náznaku problému zasadne rodinná rada a prediskutuje ho. Rodinná harmónia vyžaduje určenie istých pravidiel z oboch strán, pretože chaos a mlčanie vedie k rozpadu spolužitia.
Univerzálne pravidlo
Jedno pravidlo však platí univerzálne: „To, čo dobre funguje, netreba meniť.“ Pocit fungovania však musia mať obe strany, nestačí, že kamarát alebo rodič má na vec iný názor alebo že susedovci to robia inak.
A ešte jedna poznámka - kompromis nie je vždy ideálnym riešením. Predstavte si situáciu, že chcete ísť na dovolenku. Ona chce do hotela k moru, on preferuje turistiku v horách. Nakoniec sa dohodnú, že pôjdu stanovať k miestnemu jazeru. Jej budú chýbať vlny, pohodlie hotelových služieb a ruch pláže, on bude hľadať najbližší kopček a budú mu liezť na nervy jačiace decká a hlasná hudba v kempe. Obaja strávia spoločný čas hádkami a návrat z dovolenky pojmú ako vykúpenie z pekla.
Nebolo by jednoduchšie, keby ona vzala kamošky a strávila s nimi pár príjemných dní s drinkom v ruke a on vyšlapal na Gerlach spolu so psom a svojím rovnako „horami postihnutým“ kolegom? Možno by si po návrate padli do náručia a znovu prežili medové týždne v spoločnej posteli vo vlastnom byte... Ak túžite byť aspoň raz za čas naozaj spolu, tak je dobrým riešením striedanie - tento rok more v hoteli, ďalší kopce a stan.
Podobné riešenia sa dajú nájsť v akomkoľvek probléme. Nezabudnite však- mlčanie nič nerieši. A tak si otvorte večer fľašu dobrého vínka a pozhovárajte sa. Nech vám chutí...
Viac na Nanicmama.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
