Hermafroditi - hračky prírody?

V čase, keď sexuálna orientácia na rovnaké pohlavie prestáva byť čímsi výnimočným, keď počúvame, že niekto sa dá preoperovať a berie hormóny, lebo sa cíti byť tým druhým pohlavím, je problém hermafroditizmu stále v informačnom závetrí. Byť gejom je minimálne zaujímavé, ale hermafroditi sa stále považujú za hračky prírody.

Dve polovice

Podľa starej gréckej báje, ktorú spomenul filozof Platón vo svojom spise Symposion, obývali svet aj obojpohlavné bytosti - hermafroditi. Boli však namyslení a tak ich bohovia potrestali. Rozťali ich na polovice a odvtedy muž hľadá ženu a žena muža, lebo ich to ťahá k pôvodnej jednote. Preto vraj žensko-mužské vzťahy nikdy nenájdu úplné naplnenie.

Existujú však hermafroditi skutoční, a ich život má spravidla ďaleko od harmónie. Ide o ľudí, ktorí nemajú jasne diferencované pohlavné znaky, mužské aj ženské. Napríklad penis a náznak vagíny, náznak penisu a neúplnú vagínu a tak ďalej. Možností je veľa. V takomto človeku nikdy nie je funkčný muž aj žena.

Keďže hermafroditizmus nie je pekný termín, začal sa používať výraz intersexualita a neskôr, podľa spoločného konsenzu medzi európskou a americkou spoločnosťou detskej endokrinológie úplne korektný termín poruchy sexuálneho vývoja (DSD - disorders of sex development). Tie si v žiadnom prípade netreba zamieňať s poruchami sexuálnej orientácie, ako transsexualita, čo sú prípady, keď sa funkčný muž cíti byť ženou a opačne.

Historický exkurz

Písal sa rok 1886. K francúzskemu lekárovi Michauxovi prišla žena, ktorá sa v spisoch zachovala ako Sofia V. Mala štyridsať rokov a bola dva mesiace vydatá za svojho manžela. Napriek veľkej snahe páru „vykonať manželský akt“ sa to nepodarilo. Sofia chcela vedieť, kde je chyba a tak navštívila lekára.

Ten zistil, že Sofia nemá vagínu. Zato disponovala päť centimetrov dlhým penisom „na obvyklom mieste“, ktorý síce nemal otvor, ale bol „citlivý na erekciu“. Sofia nemala ani prsia, a útvar, ktorý Sofia vždy považovala za pruh, boli semenníky. Lekár identifikoval Sofiu ako muža, tá to však, vychovávaná ako žena, samozrejme, odmietla. Nedozvieme sa, ako to manželia vyriešili, ale úžasný a naplnený sexuálny život to asi nebol. Sofia sa stala prvým z opísaných druhov intersexuality (budeme používať tento výraz, pozn. aut.).

Buď mužom!

Mimoriadne zaujímavý a dobre zdokumentovaný je prípad človeka menom Jouise-Julie-Anna. Prišla k francúzskemu doktorovi Guermonprezovi na odporúčanie kolegu – „objekt je zaujímavý z psychologického hľadiska“. Lekár skonštatoval, že osobe chýba ženský pôvab a nevie nosiť šaty. Jouise sa cítila ženou a to napriek tomu, že lekár po obhliadke skonštatoval, že je muž, pretože objavil malý penis a semenníky. Guenmonprez usúdil, že problém je psychiatrický a nariadil Jouise byť mužom. To síce pacientku hlboko zasiahlo, ale lekár skonštatoval, že údel si vypočul/la s pokojom „úplne mužným“ a nevyronila ani slzu.

Na príklade vidno, ako sa v minulosti miesili tri pojmy, ktoré sa v súčasnosti striktne oddeľujú: pohlavie (z čisto anatomického hľadiska), sexualita (túžby) a rola (úloha pohlavia v zmysle, že žena má byť takáto a muž takýto).

Byť iný

Aj medzi ľuďmi, ktorí sú považovaní za normálnych mužov a ženy, existujú veľké rozdiely v pohlavných znakoch a to sa dvojnásobne týka aj ľudí s poruchou sexuálneho vývoja. Ide totiž o komplikovanú kombináciu vývojových a hormonálnych porúch a v zriedkavých prípadoch sú poruchy aj v genetickej výbave, napríklad dieťa má kombináciu mužských chromozómov XY a ženských XX.

„Možností je veľa a je úlohou tímu špecialistov, aby sa v prvom rade pri podozrení na zmeny u dieťaťa či dospievajúceho človeka snažili priblížiť k príčine poruchy,“ hovorí detská endokrinologička Zuzana Pribilincová. „Mnohé z hormonálnych porúch sú liečiteľné, pri dodržaní celoživotného podávania medikamentov s chirurgickou úpravou vonkajšieho pohlavia umožňujú pacientovi plnohodnotný život. Niektoré poruchy vedú k sterilite – jedinec nie je schopný reprodukcie, ale dokážeme upraviť jeho hormonálne prostredie a vonkajšie pohlavie tak, že je schopný sexuálneho života.“

Prerobiť a upraviť?

Pramene uvádzajú, že jedno až dve percentá novorodencov sa narodia ako intersexuálne, niektoré zdroje dokonca hovoria o štyroch percentách. U nás sa podľa Národného centra zdravotníckych informácií v roku 2007 zaznamenal jeden prípad diagnózy Q56, teda neurčitého pohlavia.

Keď je novorodencovi diagnostikovaná porucha sexuálneho vývoja, je to pre lekárov aj rodičov obrovský problém. Aplikáciou hormónov a operáciou sa dá síce jedinec „prerobiť a upraviť “ na muža alebo ženu, ale čo ak sa zvolí pohlavie zle a dieťa preoperované na muža sa bude cítiť ženou a opačne? Preto sa ozývajú hlasy, že so zákrokmi by bolo dobré počkať, až kým sa sexualita vyhraní. „Nanucujeme im z našej ponuky pohlaví. Prinútime ich zobrať na seba našu ,normalitu‘,“ hovorí lekár na novorodeneckom oddelení Marek Gajdoš. „To, že u nich v dospelosti dochádza k častej zmene pohlavia, už nevidíme.“

Rozhodnutie zvyčajne padne v útlom veku. Naša spoločnosť nie je nastavená na existenciu ďalších pohlaví, nemáme kľúč na výchovu hermafroditov. Ťažko si predstaviť, že by povedzme na školách vytvorili okrem chlapcov a dievčat ešte jednu menšinu intersexuálov.

V nemocnici

Moderná medicína znižuje percento pochybení. „Pacientov s poruchou sexuálnej orientácie rieši tím detských špecialistov: endokrinológ, genetik, chirurg, urológ, psychológ a príslušný ošetrujúci lekár novorodeneckého oddelenia,“ hovorí Zuzana Pribilincová. „Pri najčastejších, dobre diagnostikovateľných diagnózach je postup štandardný na celom svete, podá sa hormonálna substitučná liečba, ak je potrebné, do druhého roka sa zoperuje vonkajšie pohlavie.“

Zložitejšie sú podľa nej prípady, keď má dieťa mužské aj ženské žľazy, ale ani jednu poriadne vyvinutú, alebo nie sú jeho pohlavné žľazy schopné reagovať adekvátne na hormonálnu liečbu, alebo má iné vážne vývojové chyby. „Vtedy príslušní špecialisti musia zhrnúť a predložiť rodičom možnosti – aká je pravdepodobnosť, že malo dieťa ovplyvnené myslenie a cítenie už vnútromaternicovo, napríklad testosterónom. Rodičia sa stávajú tými, ktorí po dodatočnom oboznámení sa s možnosťami rozhodujú o pohlaví svojho dieťaťa.“

Jediná operácia nemusí byť koniec cesty k identite a chirurgické zákroky sa môžu opakovať.

Alice Dormurat Dregerová, autorka knihy Hermafroditi a medicínska konštrukcia pohlaví je zástankyňa prístupu nerobiť operácie hneď a za každú cenu, ale počkať, až kým sa pacient sám a s plnou vážnosťou nerozhodne. Fakt, že je intersexuál, pritom nemá nič spoločné s tým, či bude vychovávaný ako dievča, alebo ako chlapec, pretože prijatie roly muža alebo ženy nevytvárajú naše genitálie. To sa ukázalo na prípadoch, keď lekári pri pôrode chybne určili pohlavie, a aj keď bol chlapec vychovávaný ako dievča, jeho mužskú orientáciu mu to nevzalo.

„Spojovať neobvyklé a nezdravé je nepresné a nebezpečné,“ hovorí autorka. „Človek sa môže narodiť s nezvyčajným znakom, ako sú fialové oči alebo hypospadia (vrodená porucha močovej trubice), alebo môže byť bez nôh, ale také charakteristiky z neho ešte nerobia chorého.“

Autor: Marián Jaslovský /VÍKEND