Tatiana Drexler: Tanec treba robiť pre radosť

Mali ste len dvadsaťštyri rokov, keď sa vám podarilo emigrovať za železnú oponu. Využili ste na to tanečnú súťaž v západnom Nemecku. Neupodozrievali vás, že by ste mohli utiecť?

Asi nie, inak by nás nepustili. Môj vtedajší manžel a tanečný partner Peter Ingriš pochádzal z politicky korektnej rodiny. Nikto nepredpokladal, že by sa mohlo niečo stať. A ja som mala emigrovanú sestru, preto si mysleli, že neodídem.

Kedy ste si povedali, že to skúsite?

Nerozhodli sme sa len tak, pripravovali sme sa asi rok a pol. Chceli sme najskôr dokončiť štúdium a potom sme mali v pláne využiť na útek súťaž v zahraničí. Najskôr sme mali ísť do Anglicka, ale nepustili nás. Ďalšia súťaž bola v Nemecku a tam sme ostali.

Aký bol váš hlavný dôvod na emigráciu?

Boli sme zvedaví. Dnes si to mladí ľudia asi nevedia predstaviť, ale my sme vtedy naozaj nevedeli, ako vyzerá Západ. Behajú tam ľudia s anténkami alebo čo? Hovorilo sa, že ak je človek šikovný, vodí sa mu tam výborne. Pretože sme sa s Petrom nepovažovali za najnešikovnejších, chceli sme to skúsiť a zistiť, ako západný svet funguje.

A boli fámy o šikovnosti pravdivé?

Zistili sme, že na Západe sa majú dobre aj nešikovní (smiech). Po skončení štúdia sme boli s manželom, doktorom fyziky, asi dva mesiace zamestnaní v Slovnafte. Ale v Nemecku sme mali pocit, že si zo sociálnej pomoci pre utečencov môžeme dovoliť viac ako z jeho doktorského platu. Nemali sme sa zle. Uvedomili sme si, že keby sme aj nevedeli nič robiť a do konca života žili len z podpory, nie je to najhoršie.

To znie rozprávkovo.

Až také jednoduché to zasa nebolo. Viete, včera som bola na Devíne a videla pomník obetiam zastreleným pri pokuse o emigráciu. Keď som bola malá, chodili nám do školy rozprávať partizáni, aké to bolo počas vojny. Na prvý pohľad sa to mohlo zdať ako zábavná hra, ale skutočnosť bola iná. Podobne ako s emigrantmi za socializmu. No, a ja si teraz sama pripadám ako partizán na besiedke (smiech).

Ako dlho ste ostali v utečeneckom tábore?

Asi len mesiac. Prihlásili sme sa v jednom z hannoverských tanečných klubov, takže nás hneď z tábora vzali. Dostali sme sociálny byt, ktorý nám platil sociálny úrad, a keď sa vybavili papiere, čo trvalo asi tri štvrte roka, začali sme tancovať. Mali sme úspech a bolo po problémoch.

Boli pre vás začiatky v cudzine ťažké?

Pre mňa bolo hrozné, že som musela odísť od rodičov a kamarátov. Dva roky som prežila v emocionálnom šoku. Teraz sa o tom ľahko rozpráva, ale bolo to strašné a ľudia, ktorí spravili takéto rozhodnutia, ich nerobili ľahkovážne.

Chceli ste zostať v Nemecku alebo ste plánovali ísť ďalej?

Bolo nám to jedno. Mysleli sme, že nás emigrační úradníci pošlú do Ameriky, do Austrálie, niekam, kde mali miesto pre politických utečencov. Nakoniec však zistili, že mám nemecké meno a predkov. Bolo to naše šťastie, mohli sme začať tancovať za Nemecko.

Koľko rokov ste súťažili?

Odišli sme v roku 1987 a skončili sme s tancovaním v roku 1998. Najskôr sme ako amatéri niekoľkokrát súťažili vo finále majstrovstiev Nemecka a umiestnili sme sa na vysokých miestach vo svetových súťažiach. Ako majster sveta však úradoval jeden Nemec, takže sme nikdy neboli prví. Potom sme prešli k profesionálom.

Ako vyzerá život špičkových tanečníkov?

Je veľmi pekný. Človek spozná veľa ľudí po celom svete. Dodnes mám kamarátov v každej krajine, kde sa ako-tak tancuje. Na druhej strane je to nesmierne namáhavé. Cez týždeň sme bývali v Londýne, kde sme trénovali a na víkend sme vždy leteli niekam na súťaž. Asi desať rokov sme žili na cestách. Je fajn, keď človek lieta od Miami po Hongkong, ale psychicky aj fyzicky to dosť vyčerpáva. Napokon sme toho mali dosť, mali sme pocit, že kufre už viac baliť nechceme. Ale ja ich už balím zase, tentoraz smerom do Bratislavy (smiech).

Prečo ste trénovali v Londýne?

V tom čase bol, a asi je aj dodnes, kolískou spoločenského tanca. Mali sme tam svojich trénerov.

Za svojho tanečného partnera ste sa aj vydali. Poznali ste sa už skôr?

1Obaja pochádzame z Martina a poznáme sa už od detstva. Spočiatku sme mali iných partnerov, ale potom sme usúdili, že nám to spolu pôjde lepšie. A keď sme už tancovali, začali sme aj spolu chodiť. Dokonca sme aj na jednom mieste študovali. Bolo to také praktické spojenie (smiech).

Študovali ste matematiku, bavilo vás to?

Nie (smiech). Moja sestra v roku 1983 emigrovala do Ameriky, otca vylúčili v šesťdesiatom ôsmom zo strany a starý otec bol kapitalista. Musela som ísť študovať tam, kam ma vzali, nemala som na výber. O matematiku nebol veľký záujem, preto sa pri prijímačkách veľmi nestarali o politický profil. Myslím, že to bolo moje veľké šťastie, na fakulte učili geniálni ľudia. Profesori dokonca mohli chodiť do kostola, lebo matematiku nemôže učiť hocikto. Nútili nás rozmýšľať, hľadať cestu a niesť zodpovednosť za výsledok aj v prípade, že bude neočakávaný. Bolo to najlepšie miesto, kde som v tom období mohla byť.

Spoločenské tance za socializmu príliš neleteli. Vy ste sa však pustili práve do nich, prečo?

Nemám rada, keď ľudia na všetko pritakávajú. V tom čase sme boli šťastný slovenský národ, všade samé ľudové súbory, tancoval sa dupák a polka, jedli sa halušky s bryndzou (smiech). Spoločenský tanec sa považoval za buržoázny. To sa mi páčilo.

Zostali ste verná obrazu svojej rodiny, robili ste režimu napriek.

Nešlo o nič cielené, naši rodičia nás vychovávali naozaj socialisticky. Mnohé veci sa mi stávali náhodou, aj keď si spätne myslím, že to podvedome súviselo s odporom voči vtedajším pomerom. Okrem toho, tanečníci sú väčšinou strašní exhibicionisti. Ja som naopak kútový typ, takže som sa naozaj nedala na túto dráhu preto, aby ma bolo vidieť.

Vy a kútový typ?

Naozaj, rada sedím v reštaurácii v kúte a len tak pozorujem druhých. Nie som rada stredobodom pozornosti, azda okrem tanečného parketu.

V akom veku začali tancovať?

Okolo trinástich rokov. Predtým som robila športovú gymnastiku, takže som mala relatívne ľahký nástup do spoločenských tancov.

Kedy je ideálny čas začať s tancovaním?

Dnes už začínajú aj menšie deti, ale ja si nemyslím, že je to najlepšie. Veľa rodičov sa teší, ak ich deti sú v trinástich majstrami Nemecka alebo Slovenska, a zabúdajú, že už v šestnástich prestanú tancovať. Budú príliš unavení a skončia pred najlepším obdobím. Keby to robili pomalšie a netlačili ich do veľkých úspechov v detskom veku, možno by mali väčšie úspechy v dospelosti.

Napokon ste boli úspešnejší v latinsko-amerických tancoch. Bavili vás viac ako spoločenské?

Môj partner bol mulat, vyzeral nesmierne dobre, bol prirodzene veľmi mužný, mal krásne stavané svalnaté telo. V štandardných tancoch sme tancovali dobre, ale v tom období bolo menším hendikepom, keď štandard tancoval tmavý tanečník. Ešte nebol populárny Barack Obama (smiech).

Aký bol rozdiel medzi úrovňou tanečníkov u nás a v západnej Európe?

Veľký. Na prvých majstrovstvách Nemecka sme boli predposlední. Prvý rok, keď sme ešte nemali kde pracovať, trénovali sme všetky druhy tanca a rýchlo sme sa zlepšili. V socializme bol spoločenský tanec na okraji záujmu. Keď sme prišli do Nemecka, mala som pocit, že musím veľa doháňať, že ostatní tanečníci sú lepší. Že im život ponúkol viac možností a majú predo mnou náskok.

V roku 1998 ste sa s manželom rozišli.

Skončili sme s tancovaním a on odišiel do Ameriky. V zúfalstve a nevedomosti čo s vlastným životom som začala trénovať súťažné dvojice. Moje pravé úspechy sa vlastne dostavili až potom, keď som zistila, že mi to bez môjho bývalého muža ide možno lepšie ako s ním (smiech). Mám totiž veľmi dobrých žiakov, oveľa úspešnejších, ako som bola ja. Nepripisujem to však sebe, ide skôr o nejakú zhodu okolností.

Pochváľte sa, koho trénujete?

Niektorí moji žiaci boli niekoľkonásobnými majstrami Nemecka, štvrtí na majstrovstvách sveta, vicemajstri sveta v desiatich tancoch. Veľa pracujem aj v Čechách. Napríklad Jaroslav Kuneš a Jana Vondrušková boli siedmi vo svetovom rebríčku v Black Poole, ktorý je dôležitejší než MS. Ide o naozaj vynikajúce páry, ktoré sú ďalej, ako som bola ja.

Je už dnes úroveň slovenského spoločenského tanca porovnateľná so svetovou?

Nepovedala by som. Ale za Slovensko tancuje český chlapec Marek Dědík s Košičankou Kristínou Horvátovou a už patria k svetovej špičke. Ostatné páry trochu zaostávajú, ale títo dvaja sú momentálne v latino tancoch hviezdy.

Trénujete aj bežných ľudí alebo len tanečné dvojice?

Ja sa starám len o súťažné páry. V Nemecku sú však tanečné štúdiá založené na tom, že učia takzvaných ľudí z ulice, ktorí dobre platia. Mám skupinu záujemcov, ktorí si zaplatia za to, že môžu tancovať u Tatiany Drexler. Oni vlastne financujú súťažné páry.

Ako ste sa spoznali s vašim súčasným manželom?

Buchla som pri parkovaní do jeho auta (smiech).

Tomu sa hovorí osud.

Naozaj mám pocit, že sme sa našli. Sme spolu už osem rokov. Pracuje ako právnik a keď niekto z nás cestuje, berieme toho druhého so sebou. Je to romantické. Spoločný čas si užívame a máme spolu veľa zábavy, on je veľmi vtipný. Navyše, mne zomreli rodičia, minulý rok zomrel náš 45-ročný kamarát a uvedomujeme si, že život nie je nekončený. Je škoda každého dňa, ktorý nestrávime tak, aby sme z neho mali radosť.

Už po štvrtýkrát hodnotíte tancujúce celebrity. Na čo sa pri nich zameriavate?

Mám hlavne strach, aby si nikto neublížil (smiech). Ak predtým niekto nešportoval a zrazu má podať náročný fyzický výkon, je to veľmi namáhavé. Tentoraz sú, našťastie, všetci vyšportovanejší než v predchádzajúcich sériách.

Myslíte, že podobná šou môže byť pre bežných ľudí inšpiráciou?

Áno. Neprejavuje sa to v súťažnom tanci, ale pri ľuďoch z ulice. Počula som od kamarátov, ktorí majú tanečné školy, že je o kurzy spoločenského tanca veľký záujem.

Bola ste výbornou tanečníčkou, trénujete úspešných zverencov, máte ešte niečo, čo by ste chceli dosiahnuť, čo vás ženie dopredu?

Často o tom rozmýšľam. Je ťažké to niečím prevýšiť. Niekedy som však nespokojná so situáciou v spoločenskom tanci a na súťažiach. Politika okolo tanečného športu nie je optimálna a to ma demotivuje, aby som sa pokúšala o ďalšie úspechy. Možno by som mala chuť podieľať sa na zlepšení tejto situácie.

V čom je podľa vás najväčší problém?

V tancoch vládne taká malá diktatúra, ktorá nedovoľuje, aby sa všetky páry na svete mohli realizovať rovnakou mierou. Miestami je azda aj korupčná a nespravodlivá. Možno tanec netreba robiť pre úspech, ale pre radosť a súťaže sú zbytočné. Ale to je asi dosť radikálne riešenie (smiech).

Tatiana Drexler (46) vyštudovala Matematicko-fyzikálnu fakultu UK, od trinástich rokov sa venuje spoločenským tancom. S tanečným partnerom a prvým manželom Petrom Ingrišom emigrovala v roku 1987 do západného Nemecka. Usadili sa v Hannoveri a vďaka jej nemeckým koreňom začali súťažiť za Nemecko. Bola niekoľkonásobnou majsterkou Slovenska, deväťkrát sa dostala do finále majstrovstiev Nemecka, prebojovala sa do semifinále majstrovstiev sveta. Po skončení tancovania a rozchode s manželom si v Hannoveri otvorila tanečné štúdio. Trénuje nemecké a české špičkové súťažné páry. V roku 2001 sa vydala za svojho druhého manžela Hartmuta Hoppeho. Pôsobila ako porotkyňa v tanečných súťažiach Když hvězdy tančí v Čechách a Let´s Dance na Slovensku.