Čapovanie je duša piva

Motto:
„...a zjistíš, že tvůj výčepní tě vlastně miluje skrze tak krásně načepovanou sklenici plzně..." (Bohumil Hrabal, pivnice U zlatého tygra, 1994)

Taká bola aj v časoch najhorších: počas vojen, okupácií, totalít a normalizácií. Výstižne o tom píše Bohumil Hrabal: Proto je u mne pití piva svatým časem a dokonce vím, že hostinec a stůl uvnitř má takové právo azylu, jako za starých časů, kdy jste vběhli do kostela a nemohli vás tam zabít. Podepisuji se pod to a seč mé síly stačí, snažím se přispět k tomu, aby pivo zůstalo neopominutelnou součástí kultury, historie i současnosti našeho národa.

Estetika čapovania piva - to je pojem, ktorý si pestujú najmä Česi. Nevýslovná, takmer všetky ľudské zmysly oblažujúca krása, ktorá vzniká, keď sa pivo mesiace ukryté v sude dostáva na svetlo Božie. Tá krása nevzniká len pre samotné pivo, ale aj tým, ako sa pivo skladuje, a najmä, načapuje. Profesionálne načapované pivo je výnimočný estetický zážitok.

Počiatky čapovania

Dnešný spôsob čapovania piva má pomerne dlhý vývoj. V staroveku sa pivo iba prelievalo z veľkých kvasných nádob do menších, z ktorých sa pilo priamo alebo sa z nich nalievalo hosťom. Zariadenia, podobné dnešným výčapom, sa v strednej Európe objavujú až v stredoveku.

Pivá uvarené v dome, ktorý mal právo na varenie, sa často na mieste aj vypilo. Čapovalo sa priamo z ležiackeho sudu v pivnici. Načapovaný džbán či iné nádoby (keramické, drevené, neskôr aj porcelánové a sklenené), sa odniesli na stôl, kde sa pivo rozlievalo do menších nádob. Lepšie krčmy mali v strede stola kameninové platne, na ktoré sa pivo ukladalo, aby vydržalo dlhšie studené.

Prvé výčapy

Existovali však aj také pivnice, ktorých majitelia dokázali pivo pretočiť z ležiackych sudov do menších nádob (12,5- alebo 25-litrových). Veľký sud najskôr položili na drevený stojan a narazili doň drevený kohútik. Aby sa do suda dostal vzduch a pivo mohlo odtekať, musel sa otvoriť plniaci otvor.

Potom stačilo už len prikladať menšie nádoby, ktoré sa vynášali do šenku, aby sa z nich nalievalo hosťom do pohárov. Prvý výraznejší pokrok v čapovaní piva prišiel s konštrukciou ručne ovládaného tlakostroja.

Bol to v podstate excentrickým hriadeľom poháňaný kovový piest tesnený kožou. Ten pomocou dvojsmerných klapiek nasával a tlačil vzduch buď do suda, alebo do tlakovej nádoby. S príchodom priemyselnej revolúcie sa začali vymýšľať a vyrábať aj jednoduché výčapné zariadenia.

Dnes by sme ich nazvali „párty pumpy". Pomocou nich sa pivo čapovalo a zároveň sa sud tlakoval, takže obsah vytekal rovnomerne, bez veľkých problémov. Toto zariadenie bolo prazákladom nám už známych klasických výčapov.

Ku koncu druhej polovice 19. storočia sa v krčmách začala presadzovať módna vlna čapovania piva do fliaš. Spočiatku sa používali fľaše kameninové, neskôr pribudli sklenené.Hrdlo sa zaisťovalo korkovou zátkou, ktorú nahradil keramický uzáver tesnený gumičkou. Fľaškované pivo však nebolo filtrované a pasterizované, takže jeho záručná lehota bola veľmi krátka.

Výčapy v 20. storočí

Obdobie rozkvetu českého aj slovenského pivovarníctva charakterizujú výčapy podobné tým dnešným. Boli to fortieľne spracované exempláre z mosadze alebo z keramiky, tá však bola doménou nemeckých krčiem. Novinkou bolo doplnkové chladenie v podobe vaničky umiestnenej pod výčapnou hlavou, kam sa rúrkovou závitovkou („šnekom") privádzalo pivo zo suda.

Vanička bola naplnená nadrobno nasekaným ľadom a vodou, hlavný vplyv na teplotu piva však malo chladenie v pivnici. Pivo sa do pípy tlačilo pod nízkym tlakom (maximálne 0,8 baru, dnes sa používajú 2 - 3 bary). Zlomovým bodom na čapovanie bolo masové zavedenie chladičov so silnejším chladiacim roztokom, tzv. soľankou, ktorá však aj tak stačila chladiť iba priemerné výtoče piva.

Veľkokapacitné krčmy preto začali stavať chladené boxy a používali 10- až 15-hektolitrové stojaté tanky. Tento stav trval až do roku 1990, keď do hry vstupujú technické servisy, ktoré postupne vznikajú v jednotlivých pivovaroch. Ich technici používajú techniku dodávateľských firiem, alebo sa priamo podieľajú na vývoji vlastných originálnych zariadení (napríklad plzenský Prazdroj).

Učíme sa čapovať

V Česku a na Slovensku existujú dva spôsoby čapovania piva - čapovanie pomocou pákového kohúta a čapovanie piva otočným kohútom. Nevedno, prečo je dnes najbežnejší prvý spôsob, ktorý je náročnejší a zdĺhavejší. Pravda, len za predpokladu, že výčapník má záujem natočiť pivo skutočne profesionálne, teda tak, aby takzvanú suchú penu (čapica bez piva) vytlačila z pohára pena „mokrá" (plná piva).

Na Slovensku sa s tým väčšinou nebabrú, celý proces zjednodušia na minimum. Piť sa to síce dá, ale pena je nechutná, suchá. Čapovaniu pomocou pákového kohúta, ktoré sa používa najmä v klasických českých krčmách (napríklad v hrabalovskej krčme U zlatého tygra), sa hovorí aj čapovanie „na hladinku".

Pri tomto type čapovania vzniká typická hustá smotanová pena, pivo nemá „čapicu" (karfiol), pena je na povrchu jemná a rovná a po napití kreslí na stenách pohára krúžky, takzvané hladinky. Na hladinku sa čapuje tak, že do pohára pomalým pootočením kohúta napustíme trocha peny, pričom pohár je, rovnako ako pri čapovaní pákou, nahnutý do uhla asi 45 stupňov.

V druhej fáze otvoríme kohút na maximálny prietok, pivo steká po stene pohára, ale prúd je bez turbulencií, celkom priehľadný. V tretej fáze ukončíme čapovanie rýchlym uzavretím kohúta. Krígeľ je vtedy plný hustej, mokrej, hojdajúcej sa peny, ktorá sa postupne dvíha.

Nie je faux pas, keď trochu peny pretečie cez okraj pohára, niektorí pivári dokonca považujú tento moment za mierne erotický. V poslednej fáze sa pivo pomaly upokojuje, v pohári sa dvíha jemný závoj bubliniek - rozpusteného oxidu uhličitého. Pivo dobieha veľmi pomaly a zvoľna sa približuje k ryske pohára. To je špecifikum tohto typu čapovania.

Chutné pivo je výsledkom súhry mnohých, často zdanlivo zanedbateľných faktorov. Svoju úlohu tu hrá aj útulné prostredie a príjemná, nevtieravá, ale pozorná obsluha. Dominantným faktorom však istotne zostáva to, ako je pivo načapované.

Nadúva vás po pive?

Pri tomto type čapovania sa pivo zo sudov tlačí pomocou vzduchového kompresora. Tento spôsob je dnes ešte stále bežný, hoci výčapník nemá úplne pod kontrolou, čo sa do piva dostáva spolu so vzduchom. Ten, keďže prechádza kompresorom, môže obsahovať rôzne nežiaduce látky, najmä ak je krčma pri nejakej dopravnej tepne.

Znečistený vzduch môže pochádzať aj z prostredia samotného kompresora, najmä ak ide o lacnejšie typy, ktoré nie sú určené na potravinárske účely. Negatívny vplyv tohto spôsobu sa prejavuje tiež oxidáciou (okysličovaním) piva, čo znamená, že pivo nie je „rezké" (ako by povedali Česi - nemá „říz"), rýchlejšie starne a jeho kvalita sa rapídne znižuje.

Existuje ešte množstvo faktorov, svedčiacich proti používaniu vzduchových kompresorov, preto už len stručne: vzduch zvyšuje kontamináciu v trúbkach a hadiciach, takže pivo môže získať nepríjemný zápach alebo aj chuť. Nadmerné prevzdušnenie prispieva k množeniu biologickej frakcie v pive, čo znamená, že sa môžu premnožiť „divoké" kvasinky, či dokonca zdraviu škodlivé mikroorganizmy.

To všetko sa odrazí na kvalite: pivo nepríjemne páchne, vznikajú zákaly a dokonca aj alergény, ktoré spôsobujú napríklad bolesti hlavy či prudkú migrénu. Okrem toho stlačený vzduch znižuje obsah oxidu uhličitého (bubliniek) na neželateľnú mieru, navyše má zlý vplyv na tvorbu peny a „plnosť" piva.

Oxid uhličitý a dusík

Prednosťou čapovania pomocou samotného oxidu uhličitého (CO2) je azda len to, že CO2, ako inertný plyn, zamedzuje oxidácii, teda znehodnocovaniu piva. Nevýhodou je, že oxid uhličitý sa pri nízkej teplote nadmieru rozpúšťa v pive, ktoré je ním potom presýtené (a spôsobuje spomenuté tráviace problémy).

Prednosťou dusíka (N2) je to, že je to inertný plyn, ktorý, rovnako ako CO2, zamedzuje oxidácii piva. Pri vyšších teplotách však vytláča z piva prirodzený oxid uhličitý a pivo tak stráca rezkosť.

Čapovanie pomocou zmesi CO2 + N2

Táto technológia čapovania piva je v súčasnosti ideálna. Má tú prednosť, že výčapník môže upravovať pomer plynov podľa typu piva (štandardný pomer je 1:1). Zmes s názvom Biogon sa dodáva v oceľových fľašiach na potravinárske účely, takže je garantovaná mikrobiologická čistota.

Zmes vyhovuje požiadavkám na štandardnú kvalitu piva a obmedzenie mikrobiologického rizika, čo je celosvetový trend. Ak je pivo narazené dlhšie ako deň, táto zmes ho chráni pred zvetraním a podporuje jeho trvanlivosť. Pivo zbytočne nepení, pena je jemná, smotanová.

Jediným „nedostatkom" môže byť zanedbateľné zvýšenie nákladov pri investícii do nového zariadenia (ide zhruba o 1 cent na liter piva). Každý podnikavý krčmár by si však mal uvedomiť, že keď nebude hostí presýtené pivo tlačiť v žalúdku, tak ho aj viac vypijú.

Autor: Tomáš Čejka / TV OKO