Zrýchlený tep, trasúce sa kolená, kropaje potu na čele, žalúdok stiahnutý na veľkosť sušenej slivky. Naša prezentácia firemnej stratégie sa blíži. Pred nami sedí úzky kruh dobroprajných kolegov, no naše telo vydáva signály, akoby bolo obkľúčené partiou hrdlorezov. Prečo sa v podobných chvíľach správa náš organizmus nelogicky? Hrôza z verejného vystúpenia sa nevyhýba ani slávnym hercom alebo spevákom. U Barbary Streisandovej sa vyvinula úzkosť z vystupovania až po tom, ako mala za sebou niekoľko úspešných koncertov. Počas jedného podujatia v newyorskom Central Parku v roku 1967 si zrazu nevedela spomenúť na slová piesní. Kým sa opäť odvážila vystupovať pred veľkým publikom, prešlo vyše dvadsať rokov. Začínala na menších podujatiach a postupne nadobudla istotu vystúpiť aj na veľkých koncertoch. Povestné bolo aj ďakovné vystúpenie Kim Basingerovej po tom, ako získala Oscara za rolu vo filme L. A. - Prísne tajné. Ďakovné reči prednášala už mnohokrát predtým, no večer roku 1998 nebola zo seba schopná vydať jedinú súvislú vetu. Trému jej pomohol prekonať až psychoterapeut.
„V tréme je naozaj veľký kus iracionality, je dokonca priznaná v samotnom odbornom názve syndrómu – iracionálna emotívna reagencia,“ hovorí psychologička Mária Kadlečíková. „Ide vlastne o akútny stres ľudského organizmu, pri ktorom zohrávajú svoju úlohu chemické procesy v mozgu, genetická predispozícia, ale aj prostredie, v ktorom vyrastáme a žijeme. Výsledkom je napríklad červenanie alebo zlyhanie niečoho, čo bolo dovtedy perfektné,“ dodáva. Napriek všetkým nepríjemným príznakom zohráva tréma aj pozitívnu úlohu. Pre dobrý výkon je potrebné určité napätie a v takýchto situáciách nám slúži ako motor, ktorý nás tlačí vpred.
Horšie je, ak sa nám úzkosť vymkne z rúk. Vtedy ju pociťujeme ako vážny problém, ktorý nám znepríjemňuje profesijný, ale aj súkromný život. Tréma sa môže objaviť aj celkom nečakane až v neskoršej fáze života. „Môže postihnúť vyhlásených odborníkov, talentovaných hercov alebo športovcov, ktorým robí vystúpenie na verejnosti čoraz väčšie a väčšie ťažkosti, až musia nakoniec navštíviť odborníka.
Problém pritom vôbec nemusí súvisieť s ich profesiou alebo nadaním. Často pramení v súkromnom živote a nevyriešených veciach, ktoré môžu siahať hlboko do detstva.“ Mnohí ľudia sa v dôsledku trémy uzavrú do seba a odsúvaním problému celý stav iba zhoršujú. Keď si však necháme úzkosť prerásť cez hlavu, môže nás veľmi rýchlo poraziť.
Ako na ňu
Tréma sa najčastejšie prejavuje, ak treba formálne vystúpiť alebo prehovoriť pred určitou skupinou ľudí. Po anglicky sa syndróm nazýva „stage fright“, teda doslovne strach z pódia. Akými zbraňami sa dá proti nemu bojovať? „V prvom rade si treba uvedomiť fakt, že trému pozná každý. Raz sú to moji kolegovia, inokedy slávni herci, prezidenti – a práve teraz ju jednoducho pociťujem ja sama. Treba ju brať ako samozrejmú súčasť života, a tak sa k nej aj postaviť,“ radí doktorka Kadlečíková.
Druhou zbraňou je dôkladná príprava. Ak si svojím prejavom nie sme istí, môžeme si ho „nanečisto“ vyskúšať napríklad pred zrkadlom. Keď si uvedomíme, že tému v skutočnosti ovládame, dodá nám to potrebné sebavedomie.
„Pomáha aj obyčajný autogénny tréning. Znamená to, že pred samotným vystúpením sa na 10 – 15 minút uložíme do pohodlnej polohy a snažíme sa upokojiť, uvoľniť svalstvo aj myseľ. V stave napätia je totiž naše svalstvo stiahnuté, cievy sú napäté a krv nám nedostatočne okysličuje mozog. V takom prípade je nezvládnutie situácie alebo príslovečné ‚okno‘ celkom pravdepodobným vyústením situácie,“ hovorí doktorka Kadlečíková. Ak si na chvíľu ľahneme, pustíme si dobrú hudbu bez reklám a hlásení o premávke a namiesto prejavu myslíme na príjemné veci, ktoré nás v budúcnosti čakajú, napätie sa z tela dostane von. Doktorka Kadlečíková však upozorňuje, že schopnosť rýchleho uvoľnenia mysle nezískame mávnutím čarovného prútika, ale treba ju pravidelne trénovať.
Neskoro nie je ani v momente, keď už stojíme pred publikom a nevieme zo seba dostať ani slovo. „Mojou najúčinnejšou radou na podobné situácie je naučiť sa správne dýchať. To znamená pravidelne, hlboko a smerom do brucha. Zaručujem, že po pár minútach sa nám spomalí tep a celé napätie sa minimálne zmierni, ak už úplne nezmizne.“
Mnohí ľudia kladú svoju dôveru do talizmanov. „Je to vlastne taká psychická barlička, o ktorú sa môžeme v ťažkých chvíľach oprieť. Ak sa nám zdá, že nám pomáhajú, nevidím dôvod, prečo sa ich vzdávať,“ hovorí Kadlečíková. Na magické predmety by sme sa však nemali fixovať príliš. Ujsť pred dôležitým vystúpením z dôvodu, že sme si ho zabudli doma, je trochu detinské.
Odvary a lieky
Proti tréme existujú aj rôzne lieky a bylinky. „Pomáha napríklad odvar z ľubovníka bodkovaného, medovky alebo čaj z obyčajného chmeľu,“ hovorí Mária Kadlečíková. Pár chvatných hltov minútu pred vystúpením nás však nezachráni - upokojujúci účinok bylín dosiahneme, ak budeme piť čaje priebežne. „Pre zvlášť úzkostlivých ľudí existujú aj takzvané anxiolytiká, ktoré majú pomerne rýchly účinok, no u pacientov sa môže ľahko vytvoriť závislosť. Myslím si, že takýmto ľuďom odporučí psychiater skôr antidepresíva, ktoré účinkujú dlhodobejšie a pomalšie, sú však efektívnejšie a s nižším rizikom návykovosti ako anxiolytiká.“
Niektorí sa vo chvíľach napätia utiekajú k štamperlíku niečoho tvrdšieho. „Alkohol je považovaný za návykovú drogu. Je na nás, aby sme starostlivo zvážili, do akej miery v sebe máme brzdy a zábrany, aby sme to s pitím neprešvihli. Ak nie sme náchylní na závislosť od alkoholu a pohárik si dáme len vo výnimočných prípadoch, jeden dúšok nám môže pokojne pomôcť.“
Červeň v lícach
Pre mnohých je najnedôstojnejším prejavom trémy červenanie. Premena na papriku nás strápňuje nielen pri verejných vystúpeniach, ale v každodenných bežných situáciách. „Problém znovu súvisí s umením relaxovať, pretože menej sa červenáme, ak sme uvoľnení,“ hovorí psychologička. Ak sa nám panenský rumenec zjavuje na lícach aj naďalej, najlepšie urobíme, ak ho budeme stoicky ignorovať. Panika a spätné premietanie našej nedôstojnej podoby v hlave môžu celý stav iba zhoršiť. „Červenanie však nie je slabosť. Berte to tak, že nie všetci ľudia považujú tento jav za trápnu vec. Myslím si, že dnes sa skôr začína červenanie spájať s určitou vzácnosťou, skôr ako niečo jemné a milé, takže v súčasnosti by som sa tým vôbec netrápila,“ dodáva psychologička.
Slávni trémisti
Ako zdolať trému?
Príprava nadovšetko! Pred dôležitou prezentáciou si vystúpenie precvičme pred zrkadlom, nahrajme na kameru, predveďme členom rodiny, susedom, známym. V deň „D“ budeme pred publikom pôsobiť, ako keby sme od narodenia nerobili nič iné, len rečnili zástupom.
Nezabudnime na talizman. Ak ho nemáme, promptne si niektorý určíme a nemusí to byť otrepaný plyšový medvedík. Účinný je aj kus oblečenia, ktorý sme mali na sebe, keď sa nám stalo niečo príjemné. Takto si môžeme zvoliť šťastné tričko, ponožky, nohavičky. Pozor – aj šťastie sa môže unaviť, talizman si rezervujme iba na špeciálne príležitosti. Pranie v práčke je povolené.
Ak sme si šťastné tričko, ponožky alebo nohavičky zabudli, nič to. Určite sú s nami prepojené na diaľku.
Pri prejave zásadne nemyslime na to, ako v danom momente vyzeráme. Každé trhnutie lícom alebo kropaj potu na čele sa nám budú zdať oveľa obludnejšie, než v skutočnosti sú. Napokon, ostatní prahnú po zaujímavom a poučnom prednese.
Namiesto obrazov seba samých si predstavme členov publika, ako čistia v zástere podlahu, okopávajú záhradu, špárajú sa v nose. Čo si budeme navrávať, sú to len slabí ľudia z mäsa a kostí.
Myslime na to, že nejde o život. Prinajhoršom sa trochu strápnime a vzbudíme všeobecnú zábavu.
Autor: Silvia Peťková