Profimamy - mamy pod drobnohľadom

profesionálky. Aj na tie by sme si mali túto nedeľu spomenúť.

Domovy, adoptívne rodiny, pestúnska starostlivosť - k známejším formám riešenia situácie detí vyrastajúcich bez biologických rodičov sa v posledných rokoch pridávajú aj profesionálne rodiny. Cieľom tohto inštitútu je minimalizovať pobyt detí v ústave, zvlášť tých najmenších.

Ani pri najlepšej vôli sa v ňom totiž pri striedaní služieb nedá vytvoriť individuálne prostredie. Pritom práve v najútlejšom veku si bábätká vytvárajú vzťah k svetu, a ak nezískajú pevný bod, ich citové problémy často pretrvávajú do dospelosti. Sú profesionálne rodiny riešením?

Deti ako pracovná náplň

Pojem profesionálna rodina sa po prvý raz spomína v zákone o školských zariadeniach z roku 1993. „Táto svetovo unikátna forma starostlivosti o deti spája možnosť individuálnej výchovy dieťaťa v rodinnom prostredí i dostupnosť odborníkov z detského domova,“ hovorí jedna zo zástankýň tohto systému Natália Bláhová z Asociácie náhradných rodín.

Spočiatku sa využíval u detí, ktorých adopcia či zverenie do pestúnstva bolo sťažené zdravotným postihnutím, etnickým príslušenstvom alebo veľkosťou súrodeneckej skupiny. Predpokladalo sa, že v profesionálnej rodine zotrvajú dlhší čas.

Podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele z roku 2005 sa však profi rodičovstvo pretransformovalo na akúsi pohotovostnú službu. Snahou je, aby sa dieťa dostalo do rodiny čo najskôr, hoci len dočasnej.

Ku koncu marca 2009 bolo v štyristo profesionálnych rodinách už 669 detí, tristo z nich vo veku do troch rokov. Z detí do jedného roka sa vlani z ústavu dostalo priamo do pestúnskej starostlivosti len jedenásť, 92 išlo k profirodičom.

Na zozname žiadateľov je 1020 rodín či jednotlivcov.

Je to o krk

„Každý riaditeľ robí, čo vie a ako vie. Určite to závisí aj od jeho manažérskych schopností,“ hovorí Edita Malá, riaditeľka Detského domova Studienka - CSS z Bratislavy.

Ich detský domov má dnes tridsať profirodičov, u ktorých je umiestnených štyridsať detí. „Taký počet je pre nás záťaž,“ pripúšťa.

Profesionálny rodič je plateným zamestnancom detského domova, hradia sa mu aj výdavky spojené s potrebami dieťaťa. V profirodine môžu byť maximálne tri deti, eventuálne šesť, ak sú ako profirodičia zamestnaní obaja manželia.

O peniazoch pre profirodičov hovoria najčastejšie pohrdlivo tí, ktorí by túto prácu nerobili za žiadne „prachy“.

„Nič nerobia, len majú plno detí. Ani jedno nie je normálne,“ vypočujú si profirodičia nezriedka od svojich susedov. Alebo aj: „My tu Rómov nechceme!“

Náhradné rodiny sú pod väčším drobnohľadom okolia ako biologické. Ľudia skúmajú, načo si k vlastným deťom vzali ešte aj „cudzie“. Prirodzene, vyskytujú sa aj odstrašujúce prípady, keď pestúni svoju rolu nezvládli a vo vzťahu k deťom u nich prepukla len akási „zberateľská vášeň“.

Čo s nimi?

„Otázka je, kam smeruje profesionálne rodičovstvo. Mnoho problémov, ktoré priniesol život, nikto nerieši," tvrdí profesionálna matka Ľudmila Boďová.

Sklamanie vyjadruje aj Stanislav Koudele, ktorého manželka prácu profesionálnej mamy nedávno zanechala. Vie, že ich práca mala zmysel, vidí totiž, aké problémy má aj po rokoch dievča v ich pestúnstve, ktoré bolo v ústave dva a pol roka.

Profirodičovstvo je však dnes podľa neho stále práca „o krk“ a „na zosypanie“.

Veľa záleží od konkrétneho riaditeľa domova, aké podmienky a aký servis vytvorí. Nateraz totiž žiadna vyhláška nerieši podrobnosti, Zákonník práce takýto inštitút nepozná, profirodičia sú zahrnutí vágne medzi ľudí vykonávajúcich teleworking.

Koľko detí zodpovedá jednému pracovnému úväzku?

Akú majú profirodičia pracovnú dobu? Ak sa im niečo stane, bude to pracovný úraz? Vie im niekto reálne umožniť, aby si od detí mohli oddýchnuť čo i len na týždeň? Musí človek po niekoľkých rokoch takejto práce nevyhnutne vyhorieť?

V niektorých regiónoch uvažujú o rekvalifikácii nezamestnaných na profirodičov. Dostanú však narýchlo rekrutovaní ľudia potrebnú prípravu?

Doba neurčito-určitá

Profesionálny rodičovský vzťah má jednu veľmi špecifickú črtu - je systémovo nastavený na dobu neurčito-určitú. Raz sa skončí, no nikto nevie kedy.

Libor Kobyda, riaditeľ združenia Detský smiech, ktoré prevádzkuje detské domovy iba na báze profesionálnych rodín, pripúšťa „osobitosť“ tejto dočasnosti. „Samozrejme, že medzi profesionálnym rodičom a dieťaťom sa vyvinie citový vzťah, ktorý nie je jednoduché prerušiť. Profirodič si však musí uvedomiť, že stála rodina vie dieťaťu dať oveľa viac,“ dodáva.

Odpútanie detí od ich profimám sa snažia urobiť veľmi citlivo a postupne. Profirodičia často zostávanú s novými rodičmi v kontakte.

Mária Magátová, profesionálna matka a liečebná pedagogička, aktuálne prežíva smútok za chlapčekom, ktorý z ich rodiny pomaly odchádza.

„Je to zmes radosti, že dieťatko dostalo to, čo sme preňho chceli, ale aj smútku, že od nás odchádza ďalšie z detičiek, ktorému sme doteraz dávali všetko,“ opisuje Magátová. „Je to však zdravé a prirodzené prežívanie vyšších citov,“ tvrdí.

Vo svojom okolí sa stretáva aj s nepochopením. „Ako potom môžete dať tie deti preč?“ pýtajú sa jej najčastejšie. „My ich nedávame, ale odovzdávame," zvykne odpovedať. Je odhodlaná prijať ako profimatka aj ďalšie dieťa a opäť mu dať „dôstojný kúsoček života“.

Zrušiteľný vzťah

„Mne sa to zdá šialené,“ hovorí nemenovaná adoptívna mama, ktorá si nevie predstaviť vstupovať do podobne „zrušiteľného“ vzťahu, ba ani to, že by dieťa čakajúce na adopciu bolo dočasne v inej rodine. Uvedomuje si však, že dieťa, ktoré si zobrala priamo z domova, bolo citovo deprivované.

Pri odchode z profirodín môžu deti aj smútiť. „Ak plače, už je dobre. Vytvorilo si sociálne väzby, je teda predpoklad, že si ich bude vedieť vytvoriť aj nastálo k rodičom,“ hovorí jedna z profimám. Do ich rodiny prišlo dieťa z domova, ktoré vôbec nevedelo plakať. „Keď prvýkrát zaplakalo, nesmierne ma to dojalo. Bolo to prvé malé víťazstvo,“ hovorí.

Nejasná budúcnosť

Stále nedoriešeným problémom je budúcnosť profidetí. Teoreticky by táto forma mala vyústiť do adopcie či pestúnstva. Ale čo ak nie? A čo ak áno?

Profesionálni rodičia paradoxne nemajú pri prípadnom osvojení dieťaťa, o ktoré sa dočasne starali, prednosť, dokonca im to môže byť aj na prekážku. Úrady asi nechcú, aby sa týmto inštitútom predbiehal poradovník. Pritom veľmi často ide o deti, ktoré sa ľudia boja brať na adopciu.

„Byť profesionálnym rodičom je podľa mňa omnoho zaväzujúcejšie ako len byť rodičom,“ hovorí Ľudmila Boďová, ktorá pracuje pre DSS Gaudeamus v Bratislave.

Napriek mnohým ťažkostiam, sklamaniam i slzám, ktoré zažila, je hrdá na to, že je aj profesionálna mama. „Viem, že si naša dcéra do života odnesie omnoho viac, ako keby bola zostala v domove. To, čím sme sa vzájomne obohatili, sa nedá vtesnať do pár slov,“ hovorí.

Ich rodinu opustili už tri ďalšie dospelé deti.

Aj Jana Chalányová, ktorá má okrem troch biologických detí už sedem rokov aj ďalšie dve deti v profesionálnej starostlivosti, pripúšťa, že táto výchova má plno úskalí. „Na začiatku som bola plná nadšenia, že môžem niekomu pomôcť. No veľakrát mám pocit, že to už nezvládnem. Vždy sa však nájde nejaké riešenie, ktoré mňa aj moje okolie posunie ďalej. Deti veľa prijímajú, ale aj veľa dávajú,“ dodáva.

Pre Máriu Magátovú vychádza profirodičovstvo z jej najhlbších citov. Vždy chcela mať veľa detí, po druhom ťažkom pôrode však zistila, že si bude musieť tento sen splniť iným spôsobom.

„Robím to, čo som vždy chcela robiť. Môžem dávať materinskú lásku aj deťom, ktoré by ju inak nemali,“ hovorí.

Autor: Zuzana Uličianska / Víkend